Mzdy na Slovensku v priemere rastú, ale stále nie sú spravodlivo rozdelené medzi všetkými pracujúcimi. Prečo to tak je?
Je to typické pre krajiny strednej a východnej Európy, pričom my tu máme kapitalizmus iba 20 rokov a niektoré mechanizmy a inštitúcie, ktoré fungujú vo vyspelých kapitalistických krajinách, u nás ešte nefungujú. Týka sa to napríklad sociálneho dialógu. V západnej Európe, keď máte veľkých zamestnávateľov ako napríklad veľké priemyselné podniky a banky, tak ich úroveň miezd nie je vyjednávaná iba v individuálnej rovine, ale majú aj kolektívnu zmluvu, ktorá je dohodnutá s odborovým zväzom. Tento mechanizmus je dôležitý, lebo pri takýchto veľkých firmách má zamestnávateľ oveľa väčšiu vyjednávaciu silu ako individuálny zamestnanec.
Prirovnal by som to k jednému príkladu. Ak si predstavíte malú dedinku, ktorá je relatívne izolovaná a je v nej iba jeden zamestnávateľ, u ktorého pracujú skoro všetci obyvatelia, tak taký zamestnávateľ má veľkú schopnosť nadiktovať týmto ľuďom mzdy. Dôvod je taký, že títo ľudia, pokiaľ sú napríklad chudobní, sa nevedia presťahovať niekde inde, aby našli lepšiu mzdu. Tento zamestnávateľ tak má de facto monopol na zamestnávanie. V mnohých odvetviach, ktorých je vysoký stupeň koncentrácie, je situácia podobná. Napríklad bánk alebo telekomunikačných operátorov je len niekoľko, tak individuálny zamestnanec nemá vyjednávaciu silu, aby si vyjednal vyššiu mzdu, aj keby to produktivita a ziskovosť podniku dovolila.
Na to, aby sa vysoká produktivita podniku pretavila aj do vysokých miezd, je nutné, aby boli vo veľkých podnikoch fungujúce odbory, ktoré by vyjednali mzdy týmto zamestnancom. Predstavte si, že napríklad podnikom rastú tržby a zisky, ale nie mzdy. Pracujete tam a požiadate o zvýšenie platu, čo vlastne môžete urobiť? Nič, jedine, že idete niekde inde a tam je tá situácia iná. Práve pre toto fungujú kolektívne zmluvy a kolektívne vyjednávanie, aby nenarastali nožnice pri príjmovej nerovnosti, lebo keď rastú zisky, príjmy akcionárov rastú rýchlejšie ako zamestnancom. Je to niečo, čo sa stalo v Amerike za posledných 30 rokov.
Zamestnanci však veľakrát nepoznajú ziskovosť firmy, v ktorej robia.
Podľa slovenskej legislatívy majú zamestnanci právo vedieť a poznať hospodárske výsledky svojich zamestnávateľov. Toto sa však často porušuje. Slovensko má takú históriu, že sme boli poddaný národ a akoby sme stále zvyknutí skloniť hlavu. Preto, ak dochádza k takémuto porušeniu zákona, ktoré sa veľakrát určite deje, zamestnanci ani nevedia, aké majú svoje práva a často sa nechajú svojim zamestnávateľom iba žmýkať.
Nie je ešte ďalší problém, že zamestnanci, akokoľvek by chceli vyjednávať, sa boja o svoje miesto a radšej budú ticho a zamestnaní zle ako vôbec?
Toto bol veľký problém hlavne vtedy, keď na Slovensku bola veľká nezamestnanosť. Myslím si, že napríklad v bankách nevedia zamestnávatelia zamestnancovi na takých stredných pozíciach kredibilne pohroziť, že toho človeka vyhodia. Lebo ak aj by ten človek odišiel, ľahko si nájde prácu. Samozrejme, rozumiem však, že je to ťažké, najmä sa zorganizovať voči šikane zo strany šéfov, ale toto je podľa mňa určitý vývojový stupeň, ktorým si musíme prejsť. V západných krajinách, kde majú kapitalizmus dvesto, tristo rokov, sa to tiež museli naučiť. My ako Slováci sa teda musíme naučiť zorganizovať, lebo je to jediný prostriedok, aby v niektorých odvetviach boli platy adekvátnejšie.

Tomáš Meravý, Zdroj: Archív TM
V ktorých odvetviach na Slovensku sú podľa vás najspravodlivejšie mzdy voči zisku?
Toto sa ťažko hodnoti. Niektoré priemyselné firmy vykazujú veľmi slušný podiel miezd na hospodárskych výsledkov, ale je tam problém, že sú dcérskymi firmami zahraničných koncernov. Nepredávajú priamo do maloobchodu alebo konečným zákazníkom, ale svojej materskej firme za transferové ceny. Napríklad Samsung predáva svojej matke a ona im za to zúčtuje niekoľkonásobne vyššie ceny, takto vlastne preleje z celej skupiny peniaze na Slovensko a tu si ich uloží na bankový účet za celý Samsung v Európe a vy neviete povedať, že tieto zisky sú objektívne.
Predpokladám však, že také veľké priemyselné podniky ako Volkswagen a U. S. Steel, kde funguje aj celkom efektívna odborová organizácia, sú platy adekvátnejšie v porovnaní s tým, čo sa tam vyprodukuje, ako v bankách, kde tých ľudí úplne žmýkajú. Netvrdím však, že sa dajú porovnať s platmi v Nemecku alebo v Amerike.
Premiér Robert Fico sa v poslednom čase vyjadruje, že nie je podľa neho možné, aby pracovník v medzinárodnej fabrike, napríklad Volkswagene, zarábal na Slovensku o tretinu menej ako pracovník v Nemecku.
To je také povrchné tvrdenie. V bavorskom závode BMW v Mníchove zarába pracovník okolo 4000 eur, ale s tým rozdielom, že oni majú aj iné technológie. Je jasné, že keď tie firmy prišli na Slovensko, lebo to tu mali lacnejšie, musíme tu mať predsa túto nákladovú výhodu, keď nemáme vedu a výskum.
Podľa môjho názoru Odborový zväz KOVO a oficiálne odborárske štruktúry na Slovensku robia však viac politiku, ako by sa reálne starali o ľudí v podnikoch. Odbory v takých fabrikách ako KIA či Samsung a mnohých iných podnikoch fungujú často formálne a je tam nízka angažovanosť. Hovorí sa, že sa dokonca nechajú často vedením podnikov podplácať, aby žiadali menší nárast platov, ako by sa dal vyjednať. Napríklad Samsung aj KIA dávali oficiálne príspevky odborovej organizácii, pričom takáto prax je v zahraničí zakázaná, lebo spochybňuje nezávislosť odborov. My tu máme v tomto strašný neporiadok.
Čo by mohlo byť teda riešením? Zmena legislatívy?
My máme legislatívu v poriadku a dokonca zamestnancom dáva rovnaké práva ako v Nemecku. U nás je však problém tradícia a neschopnosť ľudí sa zorganizovať. Štát by však mohol lepšie informovať ľudí a dohliadať, či sa neporušuje zákon. Eventuálne by mohol aj sprísniť sankcie a lepšie ich vymáhať. Zmena legislatívy by však mohla byť v tom, že by sa zakázalo financovanie odborov zamestnávateľmi.
Nevyhovuje však vláde presne táto situácia, keďže si nechce poškodiť vzťahy s medzinárodnými spoločnosťami, ktoré sem prišli?
Je to možné, ale je možné aj to, že tie nadnárodné spoločnosti aj uplácajú. Vláda sa tvári sociálne demokraticky, ale často tie najkľúčovejšie veci akoby sa odignorovali. Nemôžeme predsa argumentovať, že sme nákladovo konkurencieschopný, ale zároveň hovoríme, že chceme vyššie mzdy na úrovni Nemecka. To je také schizofrenické.
Napriek tomu sa ľudia cítia, že sú podvedení voči nemeckým robotníkom, lebo ich kvalita práce je rovnako porovnateľná s Nemcami.
To je však trh. Vieme urobiť určité produkty lacnejšie, otázka však je, o koľko lacnejšie. Je to na nás. Stále môžeme byť nákladovo výhodný aj pri náraste platov. Podľa mňa v Kii alebo v bankách by mohli byť výrazne vyššie platy a stále by to pre tých majiteľov mohol byť zaujímavý biznis z hľadiska ziskovosti.



