Kardinál sa venuje v komentári schopnosti alebo skôr neschopnosti prijať volebný výsledok, nostalgiu po národných štátoch, spomína historické kontexty.
Komentár kardinála Dominika Duku:
Svet sa mení a my s ním, možno tým viac, že nás médiá neustále informujú o dianí na druhom konci sveta bez toho, aby sme si uvedomovali, že tieto “informácie” nie sú neutrálne, často sú ideologicky zafarbené. Žiarivým príkladom toho je celosvetový signál zmeny, ktorú priniesli prezidentské voľby v Spojených štátoch. Bez toho, aby som sa chcel miešať do výberu kandidátov či nejako komentovať tú či onú stranu, azda mi bude dovolené konštatovať, čo každý vidíme na prvý pohľad: volebná kampaň ukázala rozdelenie spoločnosti a tiež to, že desať rokov sa nehovorilo o “spoločnom dobre” . Demokracia je totiž práve účasť na vláde, ktorá má slúžiť spoločnému dobru.
V súvislosti s voľbami v USA vidíme v podstate podobnú neschopnosť ako v našej spoločnosti – totiž prijať volebný výsledok nielen ako víťazstvo a možnosť služby na jednej strane, ale tiež je tu umenie prijať prehru demokraticky a ľudsky slušným spôsobom. Mnohé protesty porazených ukazujú roztrieštenosť záujmov, čo niekedy môže vyvolávať dojem, že skôr ide o mentalitu “ukradni, čo môžeš” než o ohľad na spoločné dobro celku.
Súčasná európska nostalgia po národných štátoch len dokazuje túto túžbu po spoločnom dobre, keď hlas každého občana je rovnako cenný a dôležitý. V prípade prehry by sa nemali navzájom urážať skupiny obyvateľov ani jednotlivci.
Ak prijmeme mediálnu terminológiu, potom tento “svetový supervolebný rok” by mohol slúžiť na vnútornú očistu politického života. A to nie vymýšľaním nových predpisov alebo zákonov, ale metanoiou, teda premenou. S tou neodmysliteľne súvisí priznanie, lebo hedonistický a pragmatický profit je dnes vládnucou ideológiou, ktorá potláča všetku slušnosť, ľudskú solidaritu a súcit. Odmieta sa tak ideologicky ľudská dôstojnosť aj práva človeka v prospech vysnívaných, často rozumu odporujúcich požiadaviek bez potrebnej zodpovednosti a úcty k druhému.
Odmietanie histórie, jej neznalosť či dokonca manipulácia je súčasťou dejinného vývoja. Dnes sa ukazuje, že skutočná znalosť histórie hovorí, čo znamená rodina, obec, región, krajina alebo štát. Tradičné slávnosti tak vyvolávajú dnes obrovský záujem, ale niekedy aj odpor, čo je práve potvrdenie uvedeného.
Cirkev sama tu nie je preto, aby vytvárala nejaké politické ideológie, ani aby sa stala súčasťou politického zápasu a reprezentácie. Jej úlohou je ukazovať nahor k tomu, kto dáva zmysel všetkému a je tiež tvorcom zákonov a zákonitostí, ktoré nemožno bez rizika prekračovať.
Obhajoba ľudskej dôstojnosti, slobody a základných práv sprevádzaných povinnosťami a zodpovednosťou sú zakotvené v deklarácii OSN z roku 1948. Klauzuly a inovácie vytvárané postmodernou a postracionálnou ideológiou sú len fikciou tých, ktorí sa domnievajú, že je možné dať len našimi silami zmysel kozmu, ľudskému životu a šťastiu. Korene by sme našli u otcov tejto ideológie, ktorí odmietajú poznanie, ale zato chcú všetko pretvárať. Na ich pokusy doplatili ľudia vo všetkých totalitách 20. storočia aj v prežívajúcich totalitách tohto storočia.
To, čo platí o cirkvi a jej úlohách, platí aj pre duchovných, teda klérus. Platí to aj v iných cirkvách, kde existuje sviatostný koncept kňazstva. Myslím, že je veľa dôvodov, aby cirkev aj kňazi a biskupi o týchto skutočnostiach premýšľali a vážili starostlivo svoje slová. Našou úlohou je totiž svedčiť o svete, v ktorom je človek človeku bratom a v ktorom vládnuť znamená slúžiť.
Dominik Duka
Autor: dan
