Donald Trump prichádza s jedným silným vyhlásením za druhým. V interview pre britský denník The Times skritizoval okrem iného EÚ aj nemeckú kancelárku za migračnú politiku. Domnieva sa, že keby EÚ nenútila krajiny prijímať migrantov, Británia by nevystúpila, a otvorenú politiku kancelárky Angely Merkelovej voči utečencom označil za „katastrofálnu chybu“. Ale aj napriek tomu všetkému vraj chce Trump po nástupe s lídrami EÚ začať s čistým stolom. Podarí sa mu to?
Dokážem si predstaviť, že Trumpovo vyjadrenie spôsobilo európskym politikom šok. Boli totiž až doteraz zvyknutí na „politicky korektnú“ chválu či aspoň cudné mlčanie o do očí bijúcich prešľapoch. Teraz budú musieť vziať na vedomie, že sa aj v medzinárodnej politike budú opisovať veci bez obalu a verejne hovoriť aj nepríjemné pravdy. Smerom k Merkelovej je hodnotenie nastupujúceho amerického prezidenta tvrdé, ale pravdivé. To isté hovorí čoraz väčšie percento európskej verejnosti, stačí sa pozrieť na výsledky prieskumov verejnej mienky. Ale keby sme chceli od európskych politických elít nejakú sebareflexiu alebo aspoň zamyslenie, boli by sme príliš veľkí optimisti. Hollande len nahnevane poznamenal, že si radiť nenecháme, a Angela Merkelová sa zmohla na obvyklé frázy o jednote a o osude Európy vo vlastných rukách. Hollanda už nikto neberie vážne, ten je odpísaný, Merkelová má však šancu na znovuzvolenie. Lenže o akú jednotu má podľa nej ísť? Jednotu presadzovanú zhora Nemeckom a Bruselom? Domnievam sa, že poňatie EÚ ako „elitného klubu“, do ktorého je z času na čas prizvaný niekto ďalší na základe dlhotrvajúcich tvrdých procedúr, je už zastarané. Donald Trump to pochopil a povedal to bez obalu. Ale myslím si, že po počiatočných prestrelkách sa vzťahy „usadia“ a spolupráca bude pokračovať. Európski lídri totiž nemajú na výber.
Brexit je podľa Trumpa „veľká vec“. V už spomínanom rozhovore uviedol: „Ľudia a štáty chcú svoju vlastnú identitu a Spojené kráľovstvo chce takisto svoju identitu.“ Domnieva sa, že budú EÚ opúšťať ďalšie štáty. Môže tento postoj amerického prezidenta nejako ovplyvniť nálady v členských krajinách? Navyše sa objavila informácia, že európskym lídrom telefonovali ľudia z Trumpovho tímu s otázkou, či chcú opustiť EÚ. Ide len o sondovanie alebo môže mať budúci prezident viac informácií a hodlá pripravovať scenáre na možný rozpad Únie?
Európski lídri len pomaly a neradi priznávajú, že ak sa spoza oceánu ozývajú takéto vyhlásenia, je s Úniou naozaj niečo v neporiadku. „Tvrdý“ brexit je napokon veľkou európsku výzvou bez ohľadu na to, čo si o ňom myslí Donald Trump. A je len dobré, že práve americký prezident dôvodom Britov rozumie a že ich na rozdiel od niektorých „Európanov“ nepovažuje za hlupákov, ktorí si šliapu po šťastí. To, samozrejme, posilní kritické hlasy a požiadavky na zmenu európskych zmlúv. Nevyzerá to však, že by niekto ďalší chcel teraz hneď Britov nasledovať. Skôr sa bude čakať, čo to s Britániou a EÚ v priebehu „rozvodu“ urobí, a podľa toho budú jednotlivé členské krajiny formovať budúci prístup k Únii. Trump ako správny stratég však musí byť pripravený na všetky eventuality. Je to medzinárodnopolitický nováčik bez užších kontaktov na európskych politikov a nečudujme sa, že si získava informácie všetkými možnými spôsobmi. Bez ohľadu na kritické výroky si však ako realista určite nepraje živelný, chaotický rozpad EÚ. To by neprospelo ani USA.
Okrem značnej kritiky smerom k Európskej únii však budúci 45. prezident Spojených štátov nepoľavil ani zo svojich kritických názorov na NATO, ktoré označil za „zastarané“. Trump v rozhovore nepotešil ani „vojnových jastrabov“, keď hovoril o možnom zrušení protiruských sankcií výmenou za dohodu o znížení počtu jadrových zbraní. Je to dobrý obchod alebo nie?
NATO je zastarané už minimálne štvrťstoročie, teda odkedy bola rozpustená Varšavská zmluva. Pripomeňme, že za jeho zánik sa vyslovil na začiatku svojho prezidentovania aj Václav Havel. Čo viedlo k jeho zachovaniu? Pôsobilo tam viac faktorov. Jedným z nich bol nesporne nástup idealistických koncepcií v medzinárodnej politike, ktoré zakladali záujmy štátov a ich zoskupení na hodnotových princípoch. Francis Fukuyama prišiel s kategorickým tvrdením (ktoré neskôr odvolal), že liberálna demokracia je vrcholom ľudskej histórie a že dejiny sa teda v duchu Hegelovej tradície v podstate končia. V duchu tejto koncepcie sa NATO stalo akýmsi spolkom vyznávajúcim, brániacim, ale aj šíriacim rovnaké, tzv. euroatlantické hodnoty vyhlásené za univerzálne a záväzné pre celé ľudstvo. Potenciálnym nepriateľom bol teda v podstate každý, kto s nimi nesúhlasil dosť intenzívne, alebo sa im dokonca protivil. Len zdanlivo protikladná teória Samuela Huntingtona o strete civilizácií bola takisto hodnotovo založená na procese znovuvzkriesenia Aliancie a nepriamo mu nahrávala z „jastrabích“ pozícií fanaticky presadzujúcich šírenie tých jediných správnych hodnôt „ohňom a mečom“ (v dobovom vyjadrení „humanitárnym bombardovaním“). Boli tu však aj konkrétne konflikty, ktoré dávali NATO dôvod na ďalšiu existenciu – vojna v Juhoslávii (kde NATO prvýkrát zasiahlo nie ako obranný, ale útočný pakt), násilné potlačenie separatizmu v Čečensku či krátka gruzínsko-ruská vojna v roku 2008. V oboch posledných prípadoch Rusko konflikt nevyprovokovalo, ale Západ ho napriek tomu označil za agresora.
Trump hovorí spojencom: „Ak sa cítite byť ohrození, musíte na obranu prispieť, budovať vlastné ozbrojené sily a nečakať iba na nejakú tankovú brigádu US Army.“ To je úplne legitímna požiadavka a teraz sa ukáže, ako to s tým ohrozením najmä štáty susediace s Ruskom skutočne myslia a či to nie je len niekým objednaná rétorika na navýšenie zbrojných rozpočtov. Ako by sa malo reformovať NATO, Trump ešte nespresnil, musíme počkať.
Čo sa týka protiruských sankcií, sú od samého začiatku nezmyselné a poškodzujúce zbytočne obe strany. Vychádzajú zo zastaranej predstavy o technologickej prevahe Západu, ktorá čiastočne platila v období studenej vojny. Prijaté sankčné opatrenia treba rozdeliť na dve základné skupiny. Tie, ktoré sú viazané na konflikt na Donbase, sa budú dať odstrániť ľahšie, pretože ani Západ nemôže naďalej zatvárať oči nad neochotou ukrajinskej vlády a parlamentu naplniť Minské dohody. Pochybujem preto, že by sa mali stať „tovarom“ vo výmennom obchode, zvlášť v takej citlivej oblasti, akou je zníženie jadrového arzenálu, aj keď vylúčiť sa to nedá. Zložitejšie je to s pripojením Krymu, ktoré medzinárodné spoločenstvo neuznáva a kde akékoľvek zmierne právne riešenie narazí na stret dvoch práv – na sebaurčenie a nedotknuteľnosť hraníc. Trump aj Putin to v tomto prípade budú mať veľmi ťažké, pretože prípadná dohoda bude musieť obsahovať finančné kompenzácie Ukrajine a budú ju musieť schváliť parlamenty Ruska aj Ukrajiny, čo si v prípade udržania súčasnej ukrajinskej mocenskej garnitúry neviem predstaviť. Summa summarum, rýchly pokrok nečakajme, pričom na zrušenie sankcií môže mať väčší vplyv zmena vlády vo Francúzsku ako nový americký prezident.
Očakávaný Trumpov príklon k Rusku teraz zmiernilo „grilovanie“ jeho kandidátov do čela niekoľkých rezortov vrátane Rexa Tillersona, ktorý má byť ministrom zahraničia. Ten spolu s kolegami Jeffom Sessionsom, Jamesom Mattisom a Mikom Pompeom v Senáte hovoril o Rusku takmer výlučne kriticky. Tillerson dokonca označil anexiu Krymu za protiprávnu. Išlo o obetu niektorým senátorským jastrabom alebo to s blízkymi vzťahmi s Kremľom nebude až také horúce?
Čiastočne som už odpovedal. Príklon k realizmu v medzinárodnej politike ešte nemusí znamenať rýchly pokrok v rusko-amerických vzťahoch. Rusko sa ústami Lavrova jasne vyjadrilo, že očakáva posun od hodnotovej rétoriky k definovaniu záujmov a snahe o ich rozumné vyváženie. Ak sa toho bude Trumpova administratíva držať aj napriek odporu „jastrabov“ v Kongrese, môže dôjsť k postupnému uvoľňovaniu na základe kompromisov. Spoločný boj proti Islamskému štátu a terorizmu môže byť v tomto smere prvou lastovičkou. Mám tu však na mysli skutočné spojenectvo a nielen výmenu informácií s cieľom odvrátiť prípadné vzájomné kolízie, ako to fungovalo až doteraz.
Nastupujúci prezident je z mnohých strán označovaný za populistu, rasistu, antiglobalistu, ale publicista a znalec americkej politiky Roman Joch tvrdí, že Trumpovo prezidentovanie žiadnou nezodpovednou populistickou rebéliou nebude. Už len preto, že sivou eminenciou jeho zahraničnopolitického tímu je „patriarcha globálnych elít“ Henry Kissinger. Bude Trump úplne iný prezident ako Trump – kandidát? Alebo sa predpovede o neriadenej strele s nulovými skúsenosťami z politických funkcií potvrdia?
Vo volebnej kampani môžete hovoriť, čo chcete. Pri príchode k moci však narazíte na hranice možného. To sa týka každého kandidáta vrátane Trumpa. Je to len človek a bude určite robiť chyby. Aké veľké budú, bude záležať predovšetkým na jeho tíme. Rady Henryho Kissingera sa iste budú hodiť a nebezpečenstvo počiatočných prešľapov môžu značne zmierniť.
Už teraz Trumpovi evidentne prekáža menová politika Číny, a nielen to. Do akej miery je pravdepodobné, že výbušným problémom môžu byť práve vzťahy s Pekingom?
Čínska menová politika neprekáža len Američanom, ale začína prekážať aj samotným Číňanom. Aj preto dochádza k zmene čínskej hospodárskej politiky a väčší dôraz sa kladie na zvyšovanie životnej úrovne, ekologické problémy a budovanie sociálneho štátu. Číňania sú pragmatici podobne ako Trump, a preto aj keď si spomenú na dávne „x-té vážne varovania“, nakoniec sa nejako dohodnú. Výroky prezidenta Si Ťin-pchinga na ekonomickom fóre v Davose idú presne týmto smerom. Väčší problém vidím v ostrejšom postupe v otázke sporných ostrovov a v „politicky nekorektnom“ faktickom uznaní existencie dvoch Čín. Tu Západ dopláca na krutý postoj z 50. a 60. rokov, keď nechcel vziať na vedomie zmenu režimu na pevninskej Číne a za zákonného zástupcu Číny považoval čankajšekovský režim na Taiwane. Potom musel od tohto postoja z politicko-ekonomických dôvodov ustúpiť, ale došlo len k prevráteniu situácie, keď sa Taiwan považuje za súčasť štátu ČĽR, aj napriek tomu, že sa už viac ako 60 rokov správa ako samostatný a vcelku prosperujúci štát. Ťažko povedať, či v tomto dlhoročnom probléme dôjde k nejakému posunu. Napokon Trump nemá žiadne účinné nástroje, ako donútiť vládu ČĽR k ústupkom. Preto si myslím, že minimálne v najbližšej budúcnosti zostane pri slovných prestrelkách a status quo sa nezmení.
Už pár týždňov sa rieši kauza údajného ovplyvňovania amerických volieb. Aktuálne sa objavil aj 35-stránkový kompromitujúci materiál, ktorého pravosť však nie je overená. Novinár Bob Woodward, ktorý odhalil nezákonné odpočúvanie v kauze Watergate a dostal Pulitzerovu cenu, označil antitrumpovský dokument tajných služieb za odpad, ktorý sa nikdy nemal dostať von, a spravodajcovia by sa vraj mali ospravedlniť. Lenže keď sa vrátime na začiatok, Trump pripustil, že za hakerskými útokmi boli Rusi, aj keď podľa neho do výsledkov nezasiahli. Ako celú túto záležitosť chápete aj s ohľadom na činnosť amerických tajných služieb? Strácajú tým dôveru alebo naopak, všetko môže viesť k ich väčšej profesionalizácii?
Nepovažujem sa za odborníka v oblasti tajných služieb, tu môžu odpovedať kvalifikovanejší experti. Výrok Boba Woodwarda však beriem vážne, pretože to nie je žiadny prorepublikánsky aktivista. S príchodom novej administratívy dochádza v USA obvykle aj k zmenám na vrcholných postoch v oblasti tajných služieb, a preto môže ísť aj o akúsi formu pomsty spravodajcov víťazovi prezidentských volieb. Správa môže mať reálny základ v tom, že do hakerských útokov na servery Demokratickej strany mohli byť skutočne zapletení občania Ruskej federácie. O tom, že sú niektorí z nich súčasťou svetovej hakerskej komunity, sa všeobecne vie. Všetko ostatné vrátane podozrenia na príkaz Kremľa je len fabulácia bez dôkazov. Hlavne hlboko veriacim americkým kongresmanom a ich českým odpisovačom pripomínam známy biblický výrok, že kto je čistý, nech hodí kameň. Na rozdiel od spomínanej zmätenej a nejasnej kauzy sú totiž podobné neférové praktiky amerických spravodajcov voči svetovým politikom vrátane najbližších spojencov jednoznačne preukázané.
Samostatnou kapitolou je vzťah Trumpa k médiám, ktorý možno od začiatku, mierne povedané, označiť za problematický. Potvrdila to aj prvá veľká tlačová konferencia od jeho zvolenia. Počas brífingu sa Trump oboril na médiá, ktoré podľa neho úmyselne šíria lži o jeho údajnom napojení na Rusko. V priamom prenose odmietol spravodajcu televízie CNN pustiť k slovu: „Vy nie, vaša organizácia je príšerná. Nebuďte hrubý, nedovolím vám otázku, vydávate vymyslené správy.“ Bude však Trumpovi tento prístup získavať body u voličov alebo práve naopak?
Novinárska komunita predstavuje len zlomok voličstva. Jej štekanie veľký vplyv na výsledok prezidentských volieb nemalo a ani v budúcnosti mať nebude.
Aj v Česku už majú médiá pre Trumpa problémy. Podľa Rady pro rozhlasové a televizní vysílání porušila Česká televízia počas vysielania programu Americká volební noc zákon. Nadržovala vraj Hillary Clintonovej. Ako vysielanie pôsobilo na vás a o čom to podľa vás svedčí?
Ja som to nesledoval, v tom čase som pokojne spal. Ale nejde len o volebnú noc, celé predvolebné vysielanie ČT bolo neobjektívne a stranícke. Svedčí to o neprofesionalite televíznych redaktorov, ktorí si pletú objektívne spravodajstvo s politickým aktivizmom. Svedčí to však aj o ich strachu z možnosti zásadnej reformy politického systému u nás doma aj v celej EÚ.
Pozrime sa na osemročnú Obamovu éru. Ako by ste jeho pôsobenie zhodnotili? Médiá upozorňujú, že začal slávnostne prezentovaným reštartom vzťahov s Ruskom a končí v podstate diplomatickou vojnou, keď ho Kremeľ ignoruje a čaká na Trumpa. Aké je resumé jeho vládnutia?
S príchodom Obamu do Bieleho domu som aj ja spájal nádeje na pokojnejší a trvalo mierový svet. Skutočnosť je však taká, že odchádza bez slávy a bez poďakovania. Jednou z príčin jeho neúspechu bol prílišný idealizmus a nadmerne hodnotový prístup k medzinárodným vzťahom. O ňom som už hovoril inde a na detailné rozvedenie nie je v tejto forme vyjadrenia dosť priestoru. Narastajúce problémy v medzinárodných vzťahoch prekryli aj niektoré pozitívne stránky jeho osemročného pôsobenia. Tie sa týkali predovšetkým zvládnutia finančnej krízy a niektorých vnútropolitických reforiem.
Dá sa podľa vášho názoru vyzdvihnúť niečo, čo v súvislosti s Obamovou vládou najviac utkvelo ľuďom v pamäti? Na základe čoho si ho budeme najviac pamätať, inými slovami, ako sa zapíše do histórie?
Zrejme výrok „Yes, we can“. Ale okrem toho, že môžeme, musíme aj chcieť, a hlavne vedieť ako. A v tom poslednom Obama a jeho administratíva svet sklamali.
