Smrtka kosí koncom roku 2016 známe osobnosti. Aké ilúzie, nádeje a predstavy tento rok už vykosil počas svojho priebehu? Či už sa bavíme o ľuďoch, alebo o politických predstavách…
Úprimne netuším, či tento rok “niečo vykosil”, ale všeobecne “sa kosí” každý rok a každý mesiac, a každý týždeň, a deň. Z hľadiska zosnulých jednotlivcov si nie som istá, či svet tento rok prišiel o nejakú skutočne veľmi dôležitú osobnosť typu Gándhího alebo Einsteina, ale z hľadiska reality mi tento rok pripadá veľmi dôležitý. Či už si o ňom totiž myslí ktokoľvek čokoľvek, mne ukázal, že demokracia ešte existuje.
Nemusím nutne jasať nad brexitom alebo Trumpom, ale všeobecne konštatujem, že som mala “systém” už za natoľko “pevný v kramflekoch”, že som bola presvedčená, že si moc z rúk zobrať nenechá. Takže pre mňa bol tento rok potvrdením, že demokracia ešte stále žije. A teraz, “dej sa vôľa ľudu”. Kocky sú hodené a veľa “demokratov” a sociálnych inžinierov, ktorí by najradšej rýchlo “vymenili ľud”, z toho má žihľavku. Uvidíme, čo z toho všetkého vzíde, žiadnu prechádzku ružovým sadom ale neočakávam.
Rok 2017 bude volebný. Keď by sme si predstavili akýsi tiket v stávkovej kancelárii a na ňom by sme mohli tipovať výsledok: Rakúsko – parlamentné voľby, Francúzsko – prezidentské voľby, Taliansko – parlamentné voľby… Prípadne ďalšie voľby. Stálo by za to tipovať? A čo je možno dôležitejšie – môžu voľby v Nemecku a vo Francúzsku skutočne zničiť EÚ tak, ako ju poznáme?
Pokojne si stavím, a áno, myslím, že výsledky volieb v Taliansku, Holandsku, Francúzsku a Nemecku zmenia tvár Európy. Neviem, či bude EÚ zničená – stačí sa pozrieť na brexit a na to, ako úradníci držia mŕtvy zväzok pri živote – ale zmiznú doterajšie axiómy, môže zmiznúť eurozóna, spoločná mena so všetkými dôsledkami na súdržnosť Európskej únie aj na jej ekonomiku, ktoré z toho vyplývajú… Osobne z toho žiadnu veľkú radosť nemám, lebo rozdrobená Európa nemá vo svete mocenských regionálnych a iných blokov šancu, ale pri pohľade na únijné elity mimo čas a priestor sa zdá byť, bohužiaľ, nevyhnutné celý systém najprv rozložiť a potom začať od nuly. Pokrkvať, vyhodiť do koša a nakresliť znova. A dúfať, že sa to vôbec podarí.

Podľa Spencerovej je EÚ prakticky mŕtvy zväzok, ktorý je len umelo držaný pri živote. Zdroj: TASR
V čase Vianoc, teda čase pokoja a mieru, nás zastihla nepríjemná aktualita – pád ruského lietadla Tu-154 so speváckou časťou ruského armádneho súboru Alexandrovci. Vy počúvate radšej metal, napriek tomu, čo hovoríte na výroky, ktoré zaplavili sociálne siete: Boli to spievajúci okupanti a dobre im tak. Boli to nepriateľskí vojaci na ceste do vojnovej zóny, netreba ich oplakávať. Zúčastnili sa propagandy pri okupácii častí Ukrajiny, vskutku netreba plakať?
Nepočúvam metal, ale skôr punk, starých Sex Pistols, Clash. Alexandrovcov som videla azda jediný raz, na videu z koncertu, kde hrali spolu s fínskymi Leningrad Cowboys. Zábavná bizarnosť. Pre mňa boli Alexandrovci len súčasť ruskej “soft power”, na ich koncert by som nešla, ale súčasne by som ich nevidela ani ako spievajúcich okupantov. To už je veľmi kŕčovité tvrdenie aj videnie sveta. Všimla som si, že tu u nás pár ľudí prepadá nutkaniu oslavovať smrť… To ale vypovedá viac o nich samých, než o Alexandrovcoch. Nič viac ani nič menej.
Mimochodom, umelcov za svojimi vojakmi vozili aj Američania, nech je už reč napríklad o Kórei, Vietname alebo o druhej svetovej vojne. Koniec koncov, Glenn Miller a jeho band zahynuli pri leteckej katastrofe práve pri podobnej akcii v roku 1944.
Keď už sme pri tom Rusku, tak minule ste žartovali, že Putin “organizuje teroristické útoky vždy od druhej popoludní, zatiaľ čo ráno, od siedmej do desiatej okupuje Pobaltie a Švédsko, a potom, pred obedom, ešte dve hodinky – ako začne ruským športovcom osobne rozdávať doping – hackuje amerických demokratov a ich Hillary… To vždy stlačí ´enter´a tvári sa pri tom vraj náramne spokojne”. Nuž, ako úspešne nám ten Putin v roku 2016 škodil? Ako úspešný rok to preňho z geopolitického hľadiska bol?
Mám pocit, že z geopolitického hľadiska je tento rok naozaj v znamení ruského triumfu. Kremeľ nechal Západu “na hrbe” skorumpovaný “Kyjev” aj so všetkými nákladmi a migračnými vyhliadkami, a pritom tamojší konflikt zostáva zmrazený a Krym ruský. Postupom v Sýrii Moskva z hry vytlačila Spojené štáty i Európu, ktorí očividne podcenili ruské manévrovanie, a spolu s Teheránom, Ankarou, Damaskom, Káhirou a ďalšími sa stáva silou, ktorá bude spolurozhodovať o budúcej tvári Blízkeho východu.
A trúfam si tvrdiť, že hlavné štáty regiónu smerujú k akejsi novej forme nacionalizmu a sebavedomiu, ktorá sa môže v základných princípoch zhodovať s procesmi, ktoré teraz pozorujeme v Európe alebo aj v samotnom Rusku. K tomu Reuters pred pár dňami oznámil, že ruská ekonomika sa na konci roka síce nepatrne, ale napriek tomu prehupla do kladných čísel, teda k rastu. A rast Rusku predpovedá aj Medzinárodný menový fond. A to značí, že naše sankcie nielenže zlyhali, ale pravdepodobne naozaj naopak pomohli ruskej ekonomike k oživeniu. Kým sa zase začnú ozývať horliví zástancovia ďalších sankcií, mali by si najskôr zo všetkého pekne nahlas pripomenúť, čo to vlastne v skutočnosti chcú dosiahnuť. K tomu je tu tá neustále živá chobotnica rôznych “gazpromáckych” plynovodov, ktorej chápadlá sa do Európy plazia zo severu aj z juhu a je otázkou, ako dlho budeme ideologicky odolávať a tváriť sa, že sme aj bez nich schopní ustáť energetické nároky európskych krajín…
Výpočet by mohol, samozrejme, pokračovať, ale ak by som mala určiť jednoznačného víťaza končiaceho sa roka, tak je to Rusko. Pri pohľade na všetku tú energiu, ktorú Západ vynaložil a ďalej vynakladá na jeho “posúvanie do úzadia”, je to až neuveriteľné.
Henry Kissinger odporučil Donaldovi J. Trumpovi uznať anexiu Krymu. Pokiaľ ide o DJT, možno by s tým nemal problém. Každopádne, John McCain a jeho priatelia plánujú v Senáte robiť Trumpovi zle pre kandidáta na ministra zahraničia, a to iste nebude jediný stret nového prezidenta s ´jastrabmi´, pokiaľ ide o Rusko. Čiže, keď sa zameriame na Ukrajinu a Krym a na celkovú americkú politiku voči Rusku, kam to DJT zvládne budúci rok dotlačiť a akú radosť z toho bude mať Moskva a akú Kyjev?
Doterajšie správy naznačujú, že Henry Kissinger Trumpovi naozaj navrhuje uznanie Krymu ako súčasť Ruska. Obamova administratíva sa dušuje, že Krym ruským nebude nikdy. Trump sa síce tvári, že je pripravený robiť pravé opaky toho, čo Obama, ale nie je jasné, či by “prenechanie” Krymu nebolo predsa len veľkým sústom, práve s ohľadom na jastrabov v Republikánskej strane. Na druhej strane ale “Kissingerov plán” počíta aj s riešením konfliktu na Donbase a zmiernením napätia na ukrajinsko-ruskej hranici všeobecne, čo by – pri šikovnej “hre” – mohlo znovu aspoň časť nákladov za “Kyjev” a jeho nenažraných oligarchov a kleptokratov prehodiť na ruskú stranu. A na to by predsa len niekto na Západe počuť mohol. Uvidíme.
Podobné úvahy však celkom iste narazia aj v samotnom Kyjeve, ktorý sa pri absencii manévrovacieho priestoru a peňazí ďalej utápa v surrealistickom nacionalizme, vymýšľa najrôznejšie ukrajinské korene celého ľudstva, prisvojuje si aj ruských klasikov na čele s Dostojevským a tak podobne. Ukrajinci medzitým ďalej chudobnejú, štát sa rozpadá a skoro 40 percent ľudí tam pre budúci rok počíta s ďalším Majdanom ako jedinou cestou pre dosiahnutie zmeny. Ukrajina akoby sa rozhodla utvrdiť svet, že nie je schopná byť funkčným plnohodnotným štátom, ale skôr len miestom permanentných revolúcií, ktoré vynesú k moci raz toho, inokedy zase iného oligarchu… Európa si to všetko uvedomuje a neustále odďaľuje bezvízový režim s Ukrajinou, čím však adekvátne klesá aj jej popularita medzi Ukrajincami. Pripadá mi to tak nejako bezvýchodiskové a smutné.

Ukrajinská strana je zatiaľ naďalej odhodlaná bojovať. Zdroj: TASR
Sýriu a Blízky východ rozoberáme vždy a vy ste aj minule konštatovali, že ani po páde Aleppa nie je v žiadnom prípade nič vyriešené. Je v budúcom roku bližšie vyhrotenie bojov alebo dôjde k takému zatlačeniu Daešu a ďalších opozičníkov, že sa vojna priblíži ku koncu? Máme tu jasné veličiny: Trumpova Amerika, európske krajiny, Rusko s Iránom, ropné monarchie a Saudovia… Kto má pri vstupe do budúceho roka najviac síl?
Myslím, že je dôležité odlíšiť fázu “veľkej” vojny od blížiacej sa fázy teroristickej vojny. Je zrejme len otázkou času, než sa podarí zlikvidovať hlavné bašty al-Káidy alebo Daešu, ale tým oba tieto teroristické prúdy, samozrejme, nikam nezmiznú. Len prejdú na iné formy boja. Takže áno, vojna v Sýrii a Iraku bude pokračovať ešte mnoho rokov. Jej výsledok aj formu v regionálnom meradle budú, ako som už naznačovala, určovať Rusko s Iránom a Tureckom, alebo lepšie, schopnosť týchto troch krajín nájsť styčné body a súčasne potlačiť problémy, na ktorých sa nezhodujú.
A čo ostatní? V posledných týždňoch mnohé analýzy ako by už brali za hotovú vec, že sa Trumpova Amerika z Blízkeho východu jednoducho stiahne, Európska únia nemá ani morálnu silu, ani potrebnú mieru jednoty, aby sa v regióne nejako mohla presadiť a nestrápniť sa pritom, a Saudovia s Katarom a ďalšími feudálmi budú v tomto ohľade stále osamotenejšími sponzormi džihádu.
Mimochodom, novú mocenskú rovnováhu krásne vidieť na terajších rokovaniach medzi Ruskom a Tureckom o akomsi, zatiaľ len ťažko uchopiteľnom prímerí v Sýrii – vystačia si sami len s Teheránom, keď Spojené štáty, EÚ a ani OSN k tomu už ani formálne nepozývajú…
Veľká vojna vzniknutá tým, že ,,niekomu prepne”, ekonomická kríza… – to sú už tradične najčastejšie zdroje obáv, pokiaľ ide o prognózovanie nastupujúceho roka. My by sme k tomu možno mohli pridať aj obrí teroristický útok alebo erupciu ,,drobnejšieho” teroristického násilia v masívnom meradle. Čo z toho všetkého je relevantne možné?
Obávam sa, že relevantné je všetko, čo ste spomenuli, aj keď s teroristickými útokmi alebo ekonomickou krízou je potrebné reálne počítať, lebo nevychádzajú z princípu náhody, ale zo skutočných predpokladov. Budúci rok – prinajmenšom pre Európu – sľubuje ďalšiu várku nestability a neistôt, v ktorých môže posilniť aj veľa síce chytľavých, ale vo svojej podstate nebezpečných ideí, takže sa nie je ani veľmi na čo tešiť.
Aby sme zakončili pozitívne: Kto alebo čo vás v končiacom sa roku potešil(o) či príjemne prekvapil(o)?
Ako som už povedala, prekvapilo ma, že “systém” ešte stále môže byť porazený, demokraticky a nenásilne. Na jednej strane mi to pripadá skvelé, na druhej strane tým ale vstupujeme na relatívne neznáme, ako by neriadené a nekontrolované územie plné zmätených pojmov a myšlienok, a z toho pochopiteľne môže plynúť určitá nervozita. Súčasne ale platí, že nám nezostáva nič iné ako na toto územie vstúpiť a ísť. Tak do toho poďme, hor sa pravou… Alebo ľavou?
- Reklama -



