„Kameň úrazu bol v tom, že celoročnú prácu televízie hodnotili nadriadené politické orgány a tiež diváci podľa toho, ako sa vydaril televízny silvestrovský program. Ten sa obyčajne nevydaril, takže hneď prvého januára sa začal pripravovať nový silvestrovský program a ten sa zase koncom roka nevydaril,“ opísal Lasica. Následne spomenul, ako so svojím hereckým partnerom Júliusom Satinským dostal výpoveď z divadla v roku 1970 a potom im zakázali vystupovať v televízii, v rozhlase aj publikovať v tlači. „Nikto nám nepovedal prečo a obávam sa, že to nevedeli ani tí, ktorí nám to oznamovali. Prišlo také nariadenie. Boli sme síce prekvapení, ale do istej miery sa to dalo aj čakať, lebo nastalo obdobie normalizácie a mnoho ľudí prichádzalo o prácu,“ povedal.
Táto situácia podľa neho trvala osem rokov. „A potom nám ani nikto neoznámil, že už sa to skončilo,“ dodal s tým, že problémy im potom urobil aj bývalý riaditeľ STV Miloš Marko. Keď ho odmietli, skončili podľa Lasicových slov aj s vlastným programom Ktosi je za dverami. „Potom už sme svoj program v televízii nemali až do roku 1996,“ povedal.
„Do istej miery sme boli hrdí, že sme patrili medzi ľudí, ktorí prekážali novému režimu. Poskytovalo nám to akúsi satisfakciu aj za existenčné problémy, ktoré sme mali v 70. rokoch,“ dodal ešte k roku 1968.
Lasica tiež hovoril o stave súčasnej spoločnosti, v ktorej podľa neho síce vládne kult mladosti, ale tí, ktorí sú mladí, tiež budú raz starí, ak sa toho dožijú. „Určité vedomie kontinuity a súvislostí je veľmi dôležité. Je potrebné vedieť, čo bolo, aby sme vedeli, kam ideme. Ľudia si vážia niekoho, keď cítia, že im niečo môže dať alebo niečo znamená. Ak arogantne odmietajú akúkoľvek kvalitu niekoho iného, je to ich chyba a hlúposť,“ povedal. Zároveň uviedol, že si myslí, že sme sa nikdy nemali tak dobre, ako sa máme dnes. „Keď niekto chce hovoriť o biede a chudobe, tak by si mal kúpiť dovolenku napríklad v Sudáne, aby videl, ako chudoba vyzerá,“ povedal a dodal, že vo vzťahu k utečencom by sme si mali uvedomiť, že sem prichádzajú, lebo je tu lepšie.
„Pokiaľ ide o našu krajinu, tak sa jej vyhýbajú, takže predsa len tu nebude tak dobre ako vo Švajčiarsku. Ale neuznávam, čo robia politici, lebo zneužívajú utečeneckú krízu na získavanie politických bodov, a to nie je fér. Myslím si, že nikomu by neprekážalo, keby sem prišlo z Kuvajtu 150 miliardárov,“ zmienil s tým, že politici by nemali takto uvažovať a hovoriť to, čo si myslia, že by ľudia chceli počuť. „Ľudia sa boja všetkého nového. Šírenie poplašných správ je trestné,“ dodal.
„Všade sú nepokoje, ale je pravda, že v civilizovanej Európe nebola sedemdesiat rokov vojna. A to je možno aj dôvod našej rozmaznanosti. Keby tu, nedajbože, k niečomu takému došlo, tak by sme sa nestarali, či sa máme dobre, alebo zle, ale starali by sme sa o to, ako prežiť. Myslím si, že nervozita, ktorá tu je, vyplýva aj z toho, že sa tu roky nič také nestalo. Ako keby sa hromadila nejaká zlá energia, ktorá sa potrebuje ventilovať,“ uzavrel.
Pôvodný text nájdete TU.
- Reklama -
