V posledných rokoch sa nielen na Slovensku dostávajú do popredia čoraz viac populistické, „antiestablišmentové“ strany. Prečo sú voličom takéto strany, respektíve takíto politici sympatickí? Čím voliča oslovujú?
Nepoviem nič objavné, ale domnievam sa, že je to predovšetkým v dôsledku toho, že časti voličskej základne sa cítia byť mimo pozornosti štandardných politických strán, nevidia možnosť presadenia svojich bezprostredných záujmov a potrieb v každodennom živote, akoby ostali “zabudnutí”.
A evidentne nejde o málopočetné komunity, lebo dokážu, a to nielen u nás, posunúť politické spektrum smerom, ktoré etablované politické subjekty neočakávali a akosi sa nevedia s týmito “antiestablišmentovými” stranami vyrovnať.
Spomínané strany a ich predstavitelia oslovujú voličov relatívne jednoduchými a “rýchlymi” receptami riešenia komplikovaných problémov – a to nielen na domácej politickej scéne, ale aj v medzinárodnom meradle.
Zároveň sa prezentujú ako strany či jednotlivci, ktorí nemajú s tradičnými neduhmi politiky nič spoločné, netýkajú sa ich korupčné škandály, vedia, čo treba urobiť hneď “zajtra”, aby to ich voliči pocítili.
Ako sa líši súčasný slovenský volič od toho, povedzme, spred 20 rokov?
Ak sa pozrieme tie dve dekády dozadu, predsa boli ešte ideály a hodnoty späté s vytúženým koncom komunizmu v prostredí pomerne širokých skupín obyvateľstva aktuálne. Ľudia si ešte relatívne dobre pamätali, čo znamenal komunizmus a uplatňovanie jeho ideológie v každodennom živote. Stupeň a variabilita náboženskej slobody, politického pluralizmu, ekonomických aktivít, akademických slobôd, rešpektovanie základných slobôd a ľudských práv sa ťažko porovnávalo s tým, čo tu bolo predtým. Postupne vplyvom celého radu faktorov, ale najmä tým, že politici sledovali predovšetkým svoje záujmy a záujmy svojich stúpencov, začali v politike uplatňovať hru s nulovým súčtom, nedbali na svoje predvolebné sľuby a to viedlo k výraznému poklesu dôvery v politické inštitúcie a ich predstaviteľov.
Slováci, respektíve stredná Európa vo všeobecnosti, silne odmietajú prísun migrantov na svoje územie. Patríme v tomto smere k najkonzervatívnejším, respektíve najradikálnejším krajinám. Ide primárne o signál od politikov smerom k voličom? Alebo naopak, vychádza táto téma „zdola“, t. j. od samotných občanov?
Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Podľa mňa je to vzájomné pôsobenie a ovplyvňovanie sa elít a voličov – nemožno povedať, že ide primárne o signál od politikov k voličom, aj keď takýto postup je dosť čitateľný.
Ale nemožno zabudnúť ani na to, že ak by tu nebola “úrodná” pôda na podobné postoje, ťažko by sa ujali. Pozrime sa na koncept multikulturalizmu – hoci v niektorých krajinách sa politici usilovali z tohto konceptu urobiť štátnu doktrínu (napr. Kanada), nepodarilo sa presvedčiť spoločnosť, že je to všeobecne akceptovateľný prístup k otázke začlenenia migrantov, respektíve domorodého obyvateľstva do väčšinovej spoločnosti.
Od marca sedí v parlamente po prvý raz krajne pravicová ĽS NS, pričom drvivá väčšina strán sa od kotlebovcov dištancuje. Je to správny postoj?
Zo symbolického hľadiska je to veľmi významný signál vyslaný občanom a relevantným politickým subjektom. Nie je dôvod, aby sa hodnoty, ku ktorým sa hlásia zástupcovia ĽS NS prelínali a získavali legitimitu tým, že sa “rozpustia” aj neformálnymi kanálmi komunikácie so štandardným politickým spektrom.
Mnohé strany odmietajú s Marianom Kotlebom, respektíve ĽS NS akokoľvek spolupracovať. Zdroj: TASR
Ani prezident Andrej Kiska nechce mať s ĽS NS vôbec nič spoločné, čo aj verejne neraz potvrdil. Ako hodnotíte tento krok?
Pán prezident sa rozhodol verejne prezentovať svoj postoj proti hodnotám, ktoré preferujú zástupcovia ĽS NS. Má na to plné právo, lebo politika je v každodennom živote najmä o symbolických krokoch, ktoré vnímajú ľudia veľmi citlivo.
Program vlády sa pritom otvorene hlási k európskym demokratickým tradíciám slobody, ľudskej dôstojnosti a tolerancie v boji proti fašizmu a pravicovému extrémizmu. Máte pocit, že vláda sa v boji proti spomínaným ideológiám dostatočne angažuje?
Nemožno tvrdiť, že vláda tieto hodnoty vedome ignoruje alebo sa ich zrieka. Ostáva ale na zváženie, či sa dostatočne angažuje za presadenie uvedených hodnôt a tradícií – konkrétne kroky môžu vyvolávať dojem váhavého postupu voči fašizujúcim a extrémistickým silám. Domnievam sa, že niekedy pôsobia prijaté formálne pravidlá, zákonné ustanovenia obmedzujúce tieto sily kontraproduktívne a akoby sa vytratil “duch”, zmysel prijatých zákonov a pravidiel, ktoré dokážu šikovní právnici obrátiť opačným smerom.
Ako je na tom Slovensko v oblasti dodržiavania ľudských práv v porovnaní s vyspelým svetom?
Čo dnes rozumieme pod vyspelým svetom, ktoré krajiny tam patria? Ak by sme chceli robiť zodpovedné porovnania, museli by sme postupovať po jednotlivých oblastiach dodržiavania ľudských práv u nás a vo vybratých krajinách “vyspelého” sveta. Predpokladám, že v niektorých oblastiach by sme skončili horšie, v iných lepšie – stačí sa pozrieť na situáciu v oblasti dodržiavania ľudských práv v susedných krajinách.
V amerických prezidentských voľbách vyhral veľkohubý Donald Trump. Svojím veľakrát až nemiestnym vystupovaním si narobil množstvo nepriateľov, no aj tak mal v súboji o Biely dom navrch. Mnohí ho označujú za akýsi mediálny produkt doby a „nesystémového“ politika. Čo Slovensko? Máme aj my politikov, ktorí sú mu podobní?
Sociálne siete sú plné karikatúr podobných politikov, aj v našom prostredí. Jediné, čoho sa obávam, je, že jeho spôsob komunikácie a argumentácia bude atraktívny pre tých, ktorí by sa v prípade porážky Trumpa snažili presvedčiť občanov, že predsa len majú Kinderstube. Po tomto triumfe nekultúrnosti a arogancie to už pre nich nebude možno potrebné, môžu argumentovať, že veď aj v kolíske demokracie je to už out…
Je expresívnejší slovník a teatrálnosť niektorých súčasných politikov trendom, ktorý bude prevládať aj v budúcnosti?
Obávam sa, že áno a ostáva len dúfať, že sa častejšie nedostanú k slovu päste a fyzická argumentácia. Veľkú nádej nevkladám ani do nastupujúcej generácie politikov. Nedokážem si ani predstaviť efektívne nástroje “výchovy” v smere presadzovania kultúry vyjednávania a presadzovania princípov demokratickej politickej kultúry.
Na takéto vydiskutovanie si vecí s opozíciou „ručne-stručne“ azda v našom parlamente nedôjde. Zdroj: TASR
