Dohodnúť si s vami stretnutie je skutočne ťažké, čakal som šesť týždňov. Ste stále zaneprázdnený, naposledy šnúrou v Čechách v ôsmich krajských mestách, ktorá bude pokračovať na Slovensku (28. 10. Bratislava, 30. 10. Košice). Do koncertovania pred živým publikom máte stále rovnakú chuť. Je však na nich niečo iné ako napríklad pred 30 rokmi, keď ste vydali album Hodina slovenčiny? Atmosféra, fyzická náročnosť, život v backstagi, požiadavky z publika…
Stále je to viac-menej o tom istom, len časy a pomery sa menia. Ľudia sú stále rovnakí. Publikum je dobré, keď je kapela dobrá, a zlé, keď je kapela zlá. My máme dobré publikum a tým som povedal všetko.
S akými reakciami sa stretávate na aktuálnom turné Živých nás nedostanú k albumu z roku 2014? Dnes máte odohraté české koncerty z tohto turné… Chodí v Čechách na vás iné publikum ako na Slovensku? Možno vekovo. Sú rozdiely v tom, aké pesničky chcú od vás počuť tam a u nás?
Naše publikum je už 40 rokov širokospektrálne – od dvojročných detí po sedemdesiatnikov. Zostava obecenstva je stále takmer rovnaká. Čo je ale dôležité – stále na nás chodia mladí ľudia a kým chodia mladí, dovtedy má zmysel hrať. Lebo mladí ľudia jediní vedia, čo je naozaj dobré. A čo chcú? Stále to isté. Najobľúbenejšie hity a niečo nové, a to nové, nech je ako to staré, ale iné. Snažíme sa im dať to, čo chcú a zatiaľ sa nám to darí.
Koľko kilogramov ste schudli na tomto turné? Na jednom koncerte vraj schudnete dva-tri.
To hneď naberiem späť (smiech). Je to len krátkodobý úbytok na váhe, najem sa a je to rovnaké. Energia, ktorú musíte počas dvojhodinového koncertu vydať, je ale značná. Musíte tam skákať, ziapať a podobne.
Ako sa na to pripravujete po fyzickej stránke?
Trikrát týždenne trénujem po hodine so svojím fyzioterapeutom, aby som bol vo forme, aby som vedel chodiť. Po tej nehode v roku 1999 som mal problém aj s tým… Pred turné si musíme ten koncert nacvičiť, takže aj vtedy cvičím.
Ktorú skladbu vyslovene nerád hrávate na koncertoch?
Nooo… Mne tak trošku, ak mám byť úprimný, lezie na nervy Voda, čo ma drží nad vodou.
Vážne? Práve taká úspešná pesnička?
Áno, pretože to všetci chcú.
Ale práve Voda je pre mňa veľmi výrazná, naozaj chytľavá, musíte tých ľudí chápať, že to chcú…
Však ja ich aj chápem a im to aj hrám. Ale nie je to moja obľúbená pesnička, to je celé.
Kto by mohol byť na slovenskej hudobnej scéne nástupcom Elánu, kto sa mu nejakým spôsobom približuje? Je vôbec niekto taký, kto by dokázal byť tak dlho na vrchole, lákať desaťtisíce…?
Taký neexistuje, kto by mohol nahradiť Elán. Je tu veľa výborných spevákov a skupín, len majú malý priestor v médiách, to je jediný problém. Ale pri všetkej skromnosti, nahradiť Elán sa jednoducho nedá.
Akú hudbu ste počúvali, keď ste dnes išli do kancelárie?
Ja hudbu nepočúvam.
Tento rok sme po ceste na dovolenku počúvali v aute Ôsmy svetadiel, moje deti vo veku sedem a osem rokov poznajú skoro naspamäť slová zo všetkých piesní. Práve schopnosť osloviť všetky generácie je pre mňa asi takým najrukolapnejším dôkazom kvality skupiny. Čo je tým istým pre vás? Osemdesiattisíc ľudí na Letnej?
Asi reakcia publika je dôležitá. Keď idem po ulici, neznámi dospelí ľudia ma s úctou zdravia pomaly ako starostu. Asi tento úspech a tá vážnosť v očiach verejnosti je pre mňa takým meradlom.
Pred dvoma rokmi boli medializované nie práve najlepšie vzťahy v skupine, išlo nielen o to, že vaši kolegovia podľa vás chceli čo najviac koncertovať, zarábať, ale otvorene ste aj povedali, že si ani nemáte čo povedať. Čo vám v tomto smere ukazuje dnes práve súčasný koncertný program, ako vychádzate?
Kapela je psychicky zdravá, držíme pohromade. Toto turné je nenormálne ťažké a drahé, zodpovednosť je vysoká. Všetci robia to, čo majú, takže som spokojný.
Za akých okolností ste ochotný strpieť klamstvo?
Za žiadnych.
Hovoríte za žiadnych. Nebol klamstvom ale marketing okolo legendárneho megakoncertu na Letnej, keď sa komunikovalo, že ide o “posledný koncert skupiny”? Až na tlačovke pred koncertom to Vašo Patejdl poopravil, že “na určité obdobie je to posledný koncert Elánu. Myslím tým tento a budúci rok”.
To si nemyslím. Marketingové ťahy nie sú klamstvom. Je to spôsob práce a ja som osobne nikdy také niečo nepublikoval, že ide o posledný koncert. Pravda ale je, že keby bolo po mojom, tak už nehráme, ale kapela je známa, jej členovia chcú zarábať prachy. Ale aj keby čo bolo, ešte jeden a pol roka a ja končím.
A čo chcete robiť?
Ja už nechcem robiť nič.
Novinárov nemáte veľmi v láske. Raz ste to opísali takto: “Naša spolupráca s médiami vyzerá asi takto: prídu novinári, zjedia chlebíčky, vypijú, čo sa dá, a sú ticho. Spýtajú sa síce, ako sa cítim po nehode a kedy vyjde nový album, prípadne, či chystáme koncert, ale to je všetko. Nič kreatívne. Potom nasleduje ticho a ja ukončím tlačovku. Je to katastrofa, lebo keby som ja takto hral, na koncerty mi nechodí stotisíc ľudí.” Prečo takto ľudí hádžete do jedného vreca? Novinárov, Číňanov, migrantov?
Nedopovedali ste to o tých novinároch. Nielen zjedia chlebíčky, spýtajú sa na to isté, ale aj publikujú to, čo som nepovedal. A posledné roky sa to stále zhoršuje. Sú stále bulvárnejší, stále akože morálnejší, ale ja sa bez záruky autorizácie jednoducho s nikým nebavím. Nehádžem ich ale do jedného vreca, sú medzi nimi aj dobrí ľudia, tak ako aj v iných brandžiach. Ale moja skúsenosť s médiami je katastrofálna. Mám pocit, že dlhé roky idú po mne a hľadajú len to zlé, čakajú, kým niečo poseriem, aby to mohli zverejniť s veľkými výkričníkmi. Zatiaľ je to ale medzi nami nerozhodne, zatiaľ je to dobré.
V jednom rozhovore ste ale tvrdili, že ľudia vás stále zastavujú, dokonca máte ochrankára pred fanúšikmi, ale tí, s ktorými sa bavíte, vás vraj stále oslovujú s dvoma najčastejšími okruhmi otázok – ako sa vám darí a čo plánujete. Možno tí novinári naozaj len sledujú záujem verejnosti a ich otázky nemusia byť ploché, ale jednoducho realistické….
Môžu sa pýtať, čo chcú, je demokracia. Ja jednoducho uznávam len tých novinárov, ktorí vedia vymyslieť zaujímavú otázku. Nie také, aké som už počul 1500-krát.
A ktoré novinárske otázky vám teda najviac lezú na nervy?
Koľko máte rokov, ako sa máte, čo robíte, čo budete robiť… Ja žijem pre tento okamih. Čo bolo, si nepamätám a čo bude – žijem len tri dni dopredu. Žijem tu a teraz. A každému radím, ži a nechaj žiť. A keď chceš zlepšovať tento svet, začni od seba.
Jeden z vašich najkontroverznejších výrokov sa týkal Číňanov. „Nie som žiaden rasista, ale Číňanov sa bojím – je ich strašne moc. Preto mám doma dve búchačky. Keď tu dorazí táto ázijská vlna, tak prvých štyridsaťpäť Číňanov odrovnám a posledné tri guľky si nechám pre seba a svoju rodinu,“ povedali ste v roku 2012 pre český Instinkt, pričom ste to neskôr vysvetľovali tak, že “tam bol problém, že som to neautorizoval a oni to aj tak napísali”. Nie je to teda skôr v prípade novinárov tak, že buď poviete niečo, za čím si nestojíte, alebo že neviete pracovať s médiami?
Ťažko povedať v tomto zmätku, ktorý žijeme. Ale fakt je, že toto som neautorizoval, aj keď na autorizácii trvám. Lenže oni sa na to vykašľali, zverejnili to tak, ako chceli a napísali to surovo, hoci ja som to tak nepovedal. Ale to, čo som povedal, si myslím aj naďalej napriek tomu, že si Číňanov vysoko vážim za ich skromnosť a usilovnosť.
Čo si myslíte o nadštandardných vzťahoch niektorých novinárov s politikmi, ako na to poukázal Marián Kočner, respektíve stránka, o ktorej hovoril na tlačovke? O tom, že si dávajú schváliť témy, smer, akým to budú písať…
Myslím si o nich stále to isté. To prepojenie tam je, to je bez debaty.
Hovoríte o sebe, že nepoužívate mobil ani počítač, s fanúšikmi ale komunikujete na sociálnych sieťach, na Facebooku som videl tri profily Jožo Ráž, ste už aj na Twitteri… Prečo?
Pozor, je rozdiel medzi komunikáciou Joža Ráža a Elánu… Ja som v živote na internete nebol.
Vy máte rád silné vyhlásenia aj smerom k politike či politikom, azda prvé bolo k pánovi Mečiarovi ako alfasamcovi, už vtedy ste si to zlízli z médií. Je vám to jedno, čo si kto následne myslí alebo to robíte naschvál? Čo ja viem, napríklad, aby mali novinári dobré titulky a tie rozhovory boli ešte čítanejšie? Do akej miery ten obsah zodpovedá tomu, čo si myslíte, a do akej je to kalkul?
(Smiech) Nie, ja celý život hovorím to, čo si myslím, a to som žil v socializme, teraz v kapitalizme. Stále hovorím to isté, myslím si to isté a čo ľudia s tým robia, to je ich vec. Komu sa nepáči, čo hovorím, nech ma nepočúva.
K skladbe s názvom Z tričiek zúri Che Guevara ste vyzvali fanúšikov, aby na ňu vytvorili videoklip, akú máte odozvu? Hovorili ste, že nápady sú dosť priemerné, čiže dalo by sa povedať, že ste od toho čakali viac?
Medzi tými, ktoré prišli, je jeden super vynikajúci videoklip. Taký, že by som sám lepší nenatočil. Ale ten sme ešte nezverejnili, lebo je politicky veľmi silný. Musíme počkať, ako si to autori premyslia a ako budú ochotní zverejniť sami za seba, lebo my sa pod to nepodpíšeme.
Takže si viete predstaviť použiť ho?
Áno.
V texte spievate: „Za kormidlo si už sadá / totalitná svetovláda“… – čo hovoríte na dnešné najväčšie svetové konflikty, napríklad ten v Sýrii. Sledujte to? Vyzdvihovali ste v minulosti vojenskú kvalitu Ruska, práve zaangažovaním sa v Sýrii sa vrátilo do hry ako svetový toplíder…
Sledujem a mám taký názor, ako spievam.
Aha. „Mám rád Rusko, Ameriky sa bojím“ – toto ste povedali pred pol rokom. Vážne, ako vnímate posledný svetový vývoj?
Nerád by som sa k tomu vyjadroval. Moje názory nie sú moc populárne, stále ma za ne kritizujú. Amerika nie je v poriadku a stále sa jej bojím.
Opatrný ste nielen k USA, ale aj k migrantom. Potvrdzuje vám vývoj v tomto smere za posledný rok aspoň to, čo sa deje v Nemecku, Francúzsku či Švédsku a je to v médiách, vaše obavy?
Vývoj ukázal, že to, čo sme čakali, sa aj stalo. Migranti sú obrovský problém. Som proti tomu, aby sme ich prijímali. Nič im nedlžíme, nič sme im nespravili, nekolonizovali ako iné krajiny. Francúzi, Španieli, tí ich vykrádali a sú zodpovední za ich biedu, tí by im tým pádom mali aj pomáhať. Ja by som bol s nimi veľmi opatrný, aj keď som za pomoc každému v núdzi, ale nech ostanú tam, kde sú, tam im môžeme pomáhať. Ale prečo by sme ich mali živiť, príde do Európy migrant, dostane peniaze, ktoré sú trikrát vyššie ako penzia mojej ženy, nerobí, všetko má zabezpečené – prečo by sme mu to mali dávať?
Ale ako by ste to riešili, keby ste mali na to kompetentnú funkciu?
Hranice zavreté, migrantov by som sem nepúšťal a vyvážal by som všetku možnú pomoc tam.
Putina ste označili za bohovského človeka. Koho si z politikov ešte vážite?
Putin sa mi zdá výborný, jeho šéfovia sú tiež veľmi múdri ľudia. Aj Obama je dobrý, ale je nešťastný, lebo musí robiť to, čo mu prikazujú jeho páni a to je ťažká situácia. Ale ako chlapa si ho vážim.
A čo takého Kaliňáka, toho ešte hej? Aj po kauze Bašternák?
Kaliňák je môj osobný priateľ a považujem ho za vynikajúceho a čestného človeka.
Čiže by podľa vás nemal odstúpiť…
Nie.
Viete si predstaviť Smer bez Fica? S kým? Alebo kto po ňom?
Veľmi ťažko, Fico je polovica všetkého, čo Smer znamená.
V tej skupine najvyšších funkcionárov v Smere vidíte niekde straníckeho „princa“?
Nie.
Sledujete aj komunálnu politiku? O rok budú župné voľby, objavujú sa za Bratislavský kraj prvé mená kandidátov alebo tých, ktorí to zvažujú – Boris Kollár, Milan Ftáčnik, Juraj Droba… Je medzi nimi taký, ktorý na to naozaj má?
Nie.
Vy nad tým nerozmýšľate? Celkovo do budúcna o vstupe do politiky?
Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Mal som na stole papier, mohol som podpísať a byť super papaláš s obrovským rozpočtom. Ja spievam.
Možno ale o rok a pol, keď už vtedy nechcete nič robiť…?
Nie, nie, ja nebudem robiť nič.
Však to ani mnohí politici nerobia, nestratili by ste sa.
To súhlasím, a berú za to strašné prachy. Ja stopercentne nebudem robiť nič, to je isté.
Trump alebo Clintonová?
Clintonová. Obidvaja sú zlí, ale Clintonová menej.
Pred rokom ste hovorili v jednom onlaine, že nový album vyjde v roku 2016, mysleli ste štúdiový? Lebo ako viem, tak v septembri ste vydali „len“ remastrovanú 2CD verziu albumu Živých nás nedostanú s dvoma bonusmi – Z tričiek zúri Che Guevara a live záznamom z bratislavského koncertu 28. októbra 2014 na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu v rámci Elán the Best of Tour 2.
Teraz sme vydali reedíciu na vinyle s CD-čkom, kde je live koncert z 28. októbra 2014. Ďalšiu platňu vydáme na budúci rok, takže na tom začneme robiť o chvíľu.
Ktoré obdobie Elánu máte najradšej alebo bolo najlepšie, či už z pocitove, alebo komerčnej stránky?
Keď odišiel Vašo v roku 1985, vtedy sme o rok na to znovu založili Elán a vydali sme album Detektívka, ktorá je našou najúspešnejšou platňou, predalo sa jej 650-tisíc kusov, čo už nikto nedosiahol. To bolo veľmi dobré obdobie, naozaj sme boli takí populárni, že som nemohol ísť ani po ulici, ľudia sa na mňa vrhali, trhali zo mňa šaty. Hovoril som vtedy Borisovi (Filanovi), že sa na to vykašlem, že sa to nedá vydržať a on mi na to povedal, „dobre, ale horšie to bude, keď to už nebude“.
Päť piesní, ktoré si z tvorby Elánu najviac vážite?
To je ťažká otázka, lebo z tých 500, čo sme spravili, je aspoň 300 hitov. Mám rád Dresy, Žaba na prameni, Detektívka, Hans Christian Andersen a Tanečnice z Lúčnice.
A päť ľudí z okolia, verejného života, rodiny…?
Boris Filan je dôležitý, náš priateľ, textár, ktorý je zodpovedný aspoň za polovicu úspechov Elánu, moja manželka, môj kamarát Jaro Linka, tréner boxu, vynikajúci Cigáň, ktorý je svätý človek, Karotka, moja asistentka a Ľuboš Zeman, textár.
Práve tento týždeň ste sa vekovo dostali do kategórie starobných dôchodcov. Vnímate to? Starnutie… Máte s tým problém, depresiu?
(Smiech). Depresia je zbytočná, úplne, depresiami ja netrpím. Vek je číslo, čo sa dá robiť. Každého to postretne. Nedá sa proti tomu bojovať. Ale neprekáža mi to.
A o dôchodok ste si zažiadali?
Áno.
Spomínali ste, že máte hudobné plány na rok a pol, že chcete vydať jeden album. Čo ešte chcete stihnúť v rámci týchto 18 mesiacov?
Ten album je najdôležitejší, máme ešte naplánovaných zopár monštruóznych koncertov, ktoré sa dúfam vydaria, potom bude 50 rokov existencie Elánu a ja končím, rozlúčime sa. A či bude kapela? Neviem, bude robiť to, čo chce.
Čiže neviete v tejto chvíli, či to bude aj koniec značky Elán?
Elán neskončí nikdy.
