Keby boli tohtoročné parlamentné voľby v Jordánsku slobodné, Moslimské bratstvo (MB) by podľa Spencerovej nezískalo len 16 z celkových 130 kresiel, hoci vzhľadom na rozpútané represie sa dá aj tento výsledok z hľadiska MB považovať za úspech. V každom prípade platí, že islamistické hnutia sa pozerajú na vládcov v jordánskej metropole Ammán už tradične cez prsty: Jordánsko je kráľovstvo umelo vytvorené na konferencii v Sanreme z roku 1920, kedy sa na jeho čelo postavil Abdalláh bin Husajn, syn niekdajšieho panovníka Hidžázu, a to výmenou za bezpodmienečné podriadenie sa Veľkej Británii, ktorej „vedúcu úlohu“ následne prevzali Spojené štáty.
Zatiaľ čo Jordánsko potláča domáce MB, práve z Jordánska prešli do Sýrie prví džihádisti, ktorí zmenili povahu tamojšej „arabskej jari“. Ammán navyše poskytuje Spojeným štátom a Británii svoje územie na výcvik sýrskych rebelov a zatvára oči nad transportom západných či saudských a katarských zbraní pre džihád do Sýrie, hoci nie vždy tieto operácie plne podporuje, píše ďalej Spencerová. Jordánsko sa tak aktívne podieľa na sýrskej vojne, avšak súčasne sa v takto „sponzorovanom“ chaose vracajú cez otvorené hranice do Jordánska aj teroristi z Daeša, ktorí sa netaja snahou kráľovstvo ovládnuť. Daeš totiž lídrov jordánskeho režimu označil za odpadlíkov a vyzval všetkých pravoverných moslimov na ich zvrhnutie.
K vnútornému a vonkajšiemu ohrozeniu radikálnym islamom treba podľa Spencerovej pripočítať aj štrukturálne problémy v podobe asi milióna vojnových utečencov zo Sýrie. Sľubované pracovné povolenie získalo len niekoľko tisíc z nich, nenapĺňajú sa ani západné sľuby pomoci, a tak mnohí mieria do Európy. Emócie medzi tými, ktorí zostávajú, len eskalujú, a keď vezmeme do úvahy predpoklad, že Daeš medzi nimi vyslal do Jordánska aj svoje spiace bunky, bude na mieste očakávať v Jordánsku väčšie teroristické útoky, a to v dohľadnom čase.
Okrem všetkých spomenutých rizikových faktorov je tu, ako Spencerová pripomína, aj demografický problém – väčšinu z približne 10 miliónov obyvateľov kráľovstva tvoria Palestínčania, ktorí začali prichádzať (vyháňaní Izraelom) po roku 1948. Len tvrdo diskriminačná politika miestnych (prevažne) beduínskych klanov zaisťuje, že kľúčové posty majú v rukách ešte stále Jordánci.
„Jordánsko na čele s kráľom, ktorý v prvom rade rád cestuje po svete, stavia na obdiv svoj ,western-friendly‘ prístup, je považovaný za strateného gamblera a s obľubou sa ukazuje v slávnostných vojenských uniformách alebo rovno v maskáčoch, nemôže medzi problémami lavírovať donekonečna. Otázkou je, či sa ich už nenahromadilo až príliš,“ uzatvára svoj text Tereza Spencerová.
Celý text si môžete prečítať TU.
