Vojna v Sýrii sa nebezpečne vyhrotila ako v dobách studenej vojny. Vtedy, rovnako ako dnes, napríklad vo Vietname na jednej strane bojovali Rusi a na tej druhej Američania. Neobávate sa, že by sa v tomto konflikte, v ktorom ide o získanie vplyvu na Strednom východe, mohli do seba nakoniec pustiť aj USA s Ruskom, a to napríklad aj pre banálnu chybu niektorého z vojenských veliteľov, ktorí ovládajú chod rôznych systémov zbraní, ako sa toho obávajú niektorí bezpečnostní experti?
Nie, neobávam sa. Obe strany sú si veľmi dobre vedomé rizika, že k niečomu takému môže dôjsť, a vykonávajú nevyhnutne potrebnú koordináciu svojich akcií vo vzdušnom priestore. Spomeňte si na zostrelenie ruského bombardéra tureckou stíhačkou. Bezprostredne potom síce došlo k výraznému vyhroteniu vzájomných vzťahov medzi zúčastnenými krajinami, experti sa obávali vzniku oveľa väčšieho konfliktu, a vidíte situáciu dnes – dokonalá normalizácia a začiatok novej éry spolupráce, ako nedávno vyhlásili prezidenti Putin a Erdogan.
O koordinácii pozemných akcií ale nemožno hovoriť, oba štáty podporujú názorovo a záujmovo rozdielne frakcie stojace proti sebe v sýrskom konflikte. Avšak porovnanie s Vietnamom tu trochu nesedí – tu nie je podľa môjho názoru možné hovoriť o klasickom proxikonflikte, keď sa spolu štáty merajú s využitím ďalších priamo bojujúcich strán. Tak USA, ako aj Rusko sú priamymi aktérmi, a navyše oba spomínané štáty spája snaha eliminovať spoločnú hrozbu – extrémny radikalizmus (islamizmus) a terorizmus.
Rusko-americká septembrová dohoda o prímerí v Sýrii predpokladala, že umiernená opozícia sa od teroristov, ako je napríklad Front dobytia Levanty, oddelí, čo sa nestalo a Rusko z toho viní USA, ktoré mali tento bod dohody zabezpečiť. Teraz Rusko schytáva kritiku za intenzívne bombardovanie Aleppa. Bola toto strategická chyba Ruska alebo jednoducho možno postupovať len silou? Teraz za brutalitu náletov kritizuje Rusko aj inokedy umiernená OSN. A čo si myslíte o úvahách zaviesť preto ďalšie sankcie proti Rusku?
Oba štáty majú rozdielnu stratégiu a používajú inú taktiku na dosiahnutie svojich cieľov. Pôvodný americký zámer cvičiť príslušníkov umiernenej protiasadovskej opozície nevyšiel, rovnako ako sa nenapĺňajú očakávania Rusov na rýchle rozhodnutie konfliktu za pomoci ich letectva na podporu operácií pozemných jednotiek, doplnené vyslaním výcvikových inštruktorov a dobrovoľníkov, prípadne dodávok zbraní a techniky na elimináciu strát. U oboch štátov je jasne čitateľná snaha maximálne obmedziť straty na životoch vlastných vojakov a nenechať sa zatiahnuť do dlhodobého konfliktu. Bombardovanie Aleppa je takou analógiou taktiky spálenej zeme uplatňovanej v priebehu 2. svetovej vojny s cieľom vytvoriť neznesiteľné podmienky pre život civilného obyvateľstva, zlomiť jeho vôľu na odpor. V prípade Sýrie tiež obmedziť podporu obyvateľstva ozbrojenej protiasadovskej opozícii a prípadne vniesť rozkol do jej radov. Je to taktika, ktorá môže priniesť útočníkovi len jednu výhodu – sutiny sa dobývajú a obsadzujú výrazne lepšie a s menšími stratami na životoch vlastných vojakov než stojace budovy obsadené protivníkom.
Nemyslím si ani, že dôjde k ďalšiemu navýšeniu sankcií proti Rusku v súvislosti s týmto nehumánnym bombardovaním. Rozhodne nie cestou OSN, pretože Rusko ako člen Bezpečnostnej rady by vetovalo akúkoľvek podobnú rezolúciu a v rámci EÚ sledujeme každodenne snahu niektorých štátov a ich oficiálnych predstaviteľov o postupné znižovanie či úplné ukončenie sankcií proti Rusku. Navyše sa blížia voľby prezidenta USA aj extrémne volebný rok 2017, takže nájsť konsenzus na novom sankčnom zozname by bolo, ak nie nemožné, potom extrémne ťažké.
Dalo by sa Aleppo dobyť aj iným spôsobom ako s pomocou tvrdých leteckých útokov? A ak áno, dá sa povedať, prečo tak koalícia Asadových síl s ruskou armádou vlastne nepostupuje?
Už som naznačil, že vzdušné útoky majú okrem iného za cieľ demoralizovať protivníka a uľahčiť následnú pozemnú operáciu proasadovských síl. Prečo nie je možný rýchly postup? Pretože dobývanie a obsadzovanie zastavaných oblastí je tou najnáročnejšou vojenskou operáciou a bez dostatočného počtu veľmi dobre vycvičených vojakov, perfektne zvládnutej taktiky, jednotného velenia a súčinnosti, logistickej a informačnej podpory nemožno zaručiť úspech. V meste početná prevaha nehrá výraznú úlohu, ak obranca dobre pozná prostredie, má možnosť sa pripraviť a jeho výhoda sa násobí, ak sa môže spoľahnúť na podporu obyvateľstva. Navyše už dávno nemožno hovoriť o jednotnej a dobre vycvičenej Asadovej armáde. Niekoľko rokov bojov zanechalo pôvodne silnú a relatívne dobre vybavenú armádu v troskách. Fakt, že ju podporujú niektoré kmeňové milície, Hizballáh, prípadne iránski špecialisti, síce znamená kvantitatívny nárast, ale súčasne spôsobuje komplikácie pri velení takémuto zoskupeniu, keď každá frakcia má iné záujmy, ciele a taktiku.
Zničené budovy po leteckých útokoch v sýrskom meste Aleppo. Zdroj: TASR
Iracká armáda za podpory kurdských síl, Turecka, USA a ďalších spojencov začala s vojenskou ofenzívou na dobytie Mosulu. Očakávajú sa ťažké boje. Domnievate sa, že by mohol byť Mosul oslobodený od IS do jari budúceho roka? A nemôže sa opakovať situácia z predchádzajúcich rokov, keď ani oveľa početnejšia, kvalitne vyzbrojená iracká armáda neuspela v boji proti islamským radikálom? Bude sa na tejto vojenskej operácii podieľať nejakým spôsobom aj Severoatlantická aliancia?
Akýkoľvek odhad termínu dobytia Mosulu by bolo len veštenie z krištáľovej gule. Ide o rozsiahlo obývanú aglomeráciu. Početná a technologická prevaha na strane irackej armády a Pešmergov je síce značná (ak je pravda, že v meste samom je len okolo 5- až 8-tisíc radikálov), ale radikáli mali čas takmer dva roky sa pripraviť vybudovaním tunelov, položením mín, nástražných systémov a podobne. Nemožno podceniť ani možné použitie bojových otravných látok. Avšak myslím si, že ak bude útok vedený koordinovane, s dobrou podporou letectva a ak by navyše došlo k organizovanému povstaniu časti obyvateľstva v Mosule, potom to môže byť vcelku rýchla operácia. Na taký veľký priestor je 8-tisíc bojovníkov málo, úspešná obrana by vyžadovala rýchle preskupovanie ich síl a ak im to sťaží letectvo a miestni obyvatelia (napríklad blokovaním ciest), môže byť rozhodnuté oveľa skôr ako na jar budúceho roka.
Je teda viac-menej isté, že ISIS bude z mesta vykorenený. Otázkou však zostáva, čo bude potom. Pred tým, než bolo mesto obsadené ISIS, bol Mosul ovládaný súperiacimi etnickými skupinami a gangmi veľmi často používajúcimi až mafiánske praktiky na presadenie svojich cieľov. To tiež do značnej miery vysvetľuje aj bleskové obsadenie mesta v roku 2014 veľmi malým kontingentom bojovníkov Isil. Hlavnou výzvou bude preto v budúcnosti zabezpečiť stabilitu a zriadiť rešpektované a efektívne orgány lokálnej štátnej moci.
Niektorí politickí komentátori varujú, že pri mosulskej ofenzíve proti IS sa môže dať do pohybu smer Európa okolo 700-tisíc utečencov. Ak by sa čierne scenáre naplnili, mohla by pomôcť aj Severoatlantická aliancia, napríklad pri strážení teritoriálnych vôd alebo aby zabránila úteku väčších skupín teroristov do Európy?
Pýtate sa na niekoľko rôznych a priamo nesúvisiacich vecí. Neviem, odkiaľ by sa zrazu zdvihla vlna 700-tisíc utečencov. Z Mosulu odísť nemôžu, bránia im v tom radikáli, Turecko plní dohodu o obmedzení prúdu utečencov prechádzajúcich jeho územím, navyše v okolí Mosulu ovládanom vládnymi silami sú pripravené záchytné centrá pre dočasných utečencov. Kritickým bodom môže byť ešte nejakú dobu Líbya a Sýria, ale o takých počtoch smerujúcich na Európu v súvislosti s ofenzívou pri Mosule hovoriť nemožno.
Čo sa týka skupín teroristov a radikálov, tak by som radšej hovoril o jednotlivcoch a malých skupinkách. Tí sa vracajú už dnes a sú hlavnou záujmovou skupinou tajných služieb a polície. Tu bude hrať významnú úlohu ochota deliť sa o informácie a schopnosť monitorovať prichádzajúcich z rizikových oblastí. NATO má už teraz v Stredozemnom mori svoje lode a prieskumné prostriedky, ktoré monitorujú priestor a koordinujú svoju činnosť s pobrežnou strážou hraničných krajín Aliancie. NATO je ale svojím charakterom predovšetkým vojenská a obranná aliancia a migrácia nie je vojenskou hrozbou.
Je predovšetkým v záujme členských krajín EÚ a národných štátov všeobecne, aby adekvátne reagovali na migračnú vlnu s využitím zdrojov, ktoré majú – polícia, pohraničná stráž, spravodajské služby, a vyčlenením finančnej pomoci. Aby v rámci solidarity pomohli hraničným krajinám, ktoré sú migráciou zasiahnuté viac, pretože tieto v podstate tvoria bezpečnostné nárazníkové pásmo pre zvyšok Európy. A stále platí, že obrana by mala byť vedená už na vzdialených prístupoch (vo vojenskom žargóne), a ďalej, že prevencia a predbežné opatrenia sú lacnejšie (hoci horšie merateľné vo svojom výsledku) ako silová intervencia. Teda zasa nič pre NATO.
Zvlášť Nemecko, ale aj Francúzsko chcú budovať spoločnú európsku armádu. Tieto snahy nabrali na sile najmä po brexite, teda po odchode Veľkej Británie z EÚ, ktorá vždy vystupovala proti tejto myšlienke. Niektorí politici to ale považujú za nezmysel, keď už pri obrane Európy funguje NATO. Upozorňujú na fakt, že by sa potom mohli niektoré činnosti oboch armád zbytočne dupľovať. Aký názor zastávate na tieto aktivity veľkých európskych štátov? A pripravuje sa už velenie Aliancie na podobnú možnosť?
Ako hovoríte, nová debata o vzniku spoločnej európskej armády sa skutočne rozhorela po hlasovaní o odchode Británie z EÚ. Bez nej ako hlavného kritika tejto myšlienky sa dostáva do popredia Francúzsko ako v podstate jediná európska krajina vlastniaca celé spektrum vojenských spôsobilostí, a teda vidiaca sama seba ako prirodzenú vedúcu autoritu v Európe. Nemecko takéto vojenské spôsobilosti už zďaleka nemá, ale je ekonomicky silnejšie a tradične nebude ochotné prepustiť svoju vedúcu úlohu v Európe niekomu inému. Takže zostáva len spoločný postup týchto krajín.
Lenže spoločnú armádu nemožno vybudovať bez spoločnej zahraničnej politiky, zodpovedajúceho spoločného financovania, veliteľských štruktúr, schváleného mandátu atď. Väčšina európskych krajín, ktoré sú členmi NATO, majú len jeden set ozbrojených síl a ten používajú pre všetky druhy operácií – teda pod hlavičkou NATO, EÚ i OSN, prípadne na základe bilaterálnych dohôd. A je veľmi dobre známym faktom, že aj táto tradičná vojenská aliancia trpí množstvom problémov vznikajúcich z rôznorodých bezpečnostných a politických záujmov, rôzneho chápania bezpečnostných hrozieb a rozdielneho apetítu k použitiu sily, o zodpovedajúcej veľkosti národných obranných rozpočtov nehovoriac. Novú európsku armádu nemožno vybudovať bez duplikovania NATO (na čo nie sú disponibilné zdroje) alebo iba pri jeho rozpustení.
Odhodlať sa k niečomu takému, narušiť transatlantickú väzbu s asertívnym Ruskom za chrbtom a nepokojnou Afrikou a Blízkym východom predo dvermi, by bola dobrovoľná európska samovražda. Nemá zmysel sa za každú cenu pokúšať budovať niečo nové, keď je jednoduchšie vylepšiť to fungujúce staré. Ak teda niečo skutočne budovať spoločne, potom európskou pohraničnú stráž, spoločné orgány riešiace jednotnú investičnú a rozvojovú politiku vytypovaných krízových oblastí, v ktorých by sa mohla v budúcnosti vytvárať hrozba pre celú Európu.
- Reklama -
