Začala sa bitka o Mosul. Zaiste bude krvavá, s prítomnosťou civilných obetí, avšak po internete kolujú vtipy, že v našich médiách určite žiadne civilné obete nebudú – pretože keď bojujú Rusi, páchajú masakre a zverstvá, keď bojujú Američania, bombardovanie je vždy presné. Ide o hlúpe vtipy priaznivcov ruskej propagandy alebo na tom niečo bude? A čo bitka ako taká? A koľko je pravdy na tom, že Daeš najskôr uprace pozície a definitívne sa presunie do Sýrie? Inak po dlhšom čase sme počuli o vláde Iraku, ktorá sa teraz ohradzuje proti vjazdu tureckej armády na svoje územie. Čo tento rozmer celého problému?
Daeš obsadil Mosul pred dvoma rokmi a americké letectvo na mesto po celý ten čas s väčšou či menšou intenzitou útočí. Tento rok v apríli Pentagón oznámil, že tieto jeho nálety zabili celkovo 13 civilistov, pochválil sa, aký je ľudomilný, ale súčasne si trochu prekvapivo zdvihol mieru povolených civilných strát. Denník USA Today vzápätí priniesol svedectvo nemenovaného plukovníka, podľa ktorého nálety v Mosule zničili 6 000 domov a bolo pri nich zhodených a odpálených 40-tisíc bômb a rakiet. Čiže počty civilných obetí nutne museli byť rádovo vyššie. Údaje priamo z mesta hovorili o stovkách mŕtvych civilistov pri nálete na miestnu univerzitu v marci, asi stovke mŕtvych pri rozbombardovaní dvoch mliečnych fariem, tisíce ľudí zahynulo v troskách zasiahnutých obytných domov… Pentagón väčšinu takýchto strát do svojich štatistík ani nezahŕňa. Tak to ale všeobecne chodí prinajmenšom už od prvej vojny v Zálive. Nielenže už dnes vojny nikto ani nevyhlasuje, ale ani proti sebe nestoja dve armády niekde na odľahlom poli. Útočí sa na mestá. Americká armáda – a najskôr nielen ona – má aj tabuľky na výpočet civilných strát: ak zhodíte na mesto s určitým počtom obyvateľov žijúcich na určitej rozlohe určitý počet takých a makových bômb, zabijete toľko a toľko ľudí.
Skutočnosť, že sa o týchto mosulských obetiach u nás nehovorilo a nehovorí, ma oprávňuje k predpokladu, že sa bude zahmlievať aj o obetiach práve začatej ofenzívy. A civilné obete budú, pretože v Mosule je stále vraj až milión ľudí a nie je pravdepodobné, že by si americká bomba medzi nimi nejako prekľučkoval cestičku k nejakému voľnému ihrisku, kde by nikomu neublížila. Na to bomby koniec koncov ani nie sú. Avšak mlčanie o obetiach nemusí byť vo finále úplné, pretože na útočiacej strane sú tiež Francúzi, Briti, iracká armáda, šiitská milícia vycvičená v Iráne, Kurdi, Turci… Keby bolo najhoršie, vždy bude možné niekomu z nich – podľa aktuálnych politických sympatií a strategických úvah – niečo pripísať, aby Západ zostal čistý, zatiaľ čo tí ruskí mäsiari si budú aj ďalej masakrovať to východné Aleppo.
Na začatie ofenzívy k oslobodeniu Mosulu sú ale popri týchto ponurých vyhliadkach oveľa zaujímavejšie špekulácie o možnom presune bojovníkov Daeša z Iraku do Sýrie. Na jednej strane to vyzerá pomerne logicky, pretože už pred pár rokmi Saudskoarabi s americkou podporou vytvorili plán na vybudovanie akéhosi salafistického emirátu na východe Sýrie, takže by sa teraz vlastne len nadviazalo na čosi už pripravené. K tomu platí, že pestrá koalícia rôznych armád a milícií na Mosul útočí z troch strán, ale západný smer – teda na Sýriu – je otvorený a akoby priamo vyzýval Daeš k pochodu. Avšak súčasne platí, že strata Mosulu a ďalších oblastí v Iraku i napríklad na severe Sýrie mení niekdajšie vízie akéhosi mocného kalifátu v domčeku z kariet, ktorý by navyše musel byť umelo udržiavaný pri živote – ak nie rovno Západom, tak aspoň našimi osvedčenými stredovekými spojencami typu Saudskoarabov. Neviem si predstaviť, ako by to naši západní politici dlhodobo vysvetľovali svojim voličom.
A navyše je čím ďalej, tým očividnejšie, že Rusko, Sýria aj Irán s takým variantom počítali. Šiitskú milíciu tak teraz podporujú Kurdi v pochode na Tal Afar, mesto na diaľnici spájajúcej Mosul so sýrskou Rakkou, a ak ho ovládnu, fakticky tak cestu uzavrú. K tomu si Rusi k sýrskym brehom vezú lietadlovú loď, vraj čerstvo stihli vybudovať nové ranveje na leteckej základni na východe sýrskej provincie Homs, aby to mali k bombardovanej hranici s Irakom bližšie, a väčší zmysel začínajú dávať aj práve začatej manévre ruských výsadkárov, ktorí si v Egypte nacvičujú boj proti teroristom v púštnych podmienkach.
Aký asi bude výstup pre Blízky východ z celej akcie? Vy ste tvrdili, že Američania sa z “Blizáča” sťahujú, avšak teraz sú na mieste a bojujú. Bojujú o zvrat situácie na svoju stranu alebo o čosi ako “čestný úspech”? V Sýrii boli v defenzíve, takže to chcú skúsiť z druhej strany?
Myslím, že USA sa z Blízkeho východu sťahujú fakticky už od Arabskej jari, ktorú podľa všetkého dodnes nevedia adekvátne uchopiť – revolty v Tunisku a Egypte zaspali a prišli o svojich osvedčených diktátorov, v Líbyi už prevzali iniciatívu, ale vo finále len celú tú prosperujúcu krajinu totálne rozbili a v zopakovaní tohto postupu v Sýrii im zabránilo Rusko následne aj s Čínou a regionálnymi mocnosťami. Všeobecne vzaté, Washington prišiel o Sýriu a Egypt, skúša sa držať v Iraku, ale pritom sa oň delí s Iránom, prichádza svojím spôsobom o Izrael a Turecko. Zdá sa, že spoľahlivými spojencami sú už len Saudskoarabi, Katar a ďalší, ale práve včera Saudskoarabmi vedená Rada pre spoluprácu krajín Perzského zálivu (GCC) označila tureckých gülenistov za teroristov a úplne rovnako sa zachovala aj celá Organizácie islamskej konferencie. Čiže Ankara aj u amerických spojencov dokázala presadiť svoju tézu, že za letným pokusom o vojenský prevrat stojí islamistický duchovný Fethullah Gülen, ktorý žije v exile v USA, a Turecko neustále požaduje jeho vydanie. Gülenovou extradikciou by ale USA prišli o globálne vplyvnú islamskú sieť, čo sa im, samozrejme, nechce, a tak Ankara očividne zvyšuje stávky. Je potrebné mať na pamäti klasický vtipný výrok, podľa ktorého Turci nie sú takí silní, aby dokázali sami hrať svoju hru, ale sú dosť silní na to, aby ostatným akúkoľvek ich hru skazili. Neviem, do akej miery berú Turci ešte vážne svoje záväzky vyplývajúce z členstva v NATO, ale fakt je, že ako spolubojovníci pri oslobodzovaní Mosulu budú nevypočítateľní a s neustále natiahnutou rukou: “Dajte nám Gülena, alebo…!”
Nemám jasnejšiu predstavu o tom, prečo sa Saudskoarabi pripojili k Turecku proti USA – náhodne to môže byť strach o miliardy dolárov, ktoré pozostalí po obetiach z 11. septembra môžu vysúdiť, môže to byť trebárs aj silnejúca washingtonská nechuť voči saudskoarabským masakrom v Jemene, môže to byť aj terajšia príprava na likvidáciu Daeša v Mosule alebo trest za Obamovu neochotu vyslať do Sýrie pozemné vojská a zvrhnúť Asadov režim… posedím ešte chvíľu a určite nájdeme aj ďalšie možné dôvody, ale v každom prípade to ukazuje, že pozícia Ameriky na Blízkom východe je čím ďalej neistejšia a ohrozovaná je súčasne z mnohých strán.
Oslobodenie Mosulu sa tak pre Baracka Obamu stáva poslednou príležitosťou, ako na Blízkom východe neskončiť svoje prezidentovanie s “kanárikom”. Aj tak je to ale veľmi krkolomná záležitosť – vznik tejto teroristickej organizácie možno situovať do amerického trestného tábora Camp Bucci v Iraku; ešte v roku 2012 americká armáda považovala Daeš za svoj strategický nástroj proti Asadovmu režimu, o dva roky neskôr už ale proti nemu Obama vyhlásil “vojnu” potom, čo mu Daeš začínal “prerastať cez hlavu” a ostentatívne popravil niekoľko Američanov. Mimochodom, Mosul Daeš obsadil prakticky bez boja, pretože tamojšia sunnitská milícia platená Saudskoarabmi mesto povinne vypratala. A dva roky staré haknuté e-maily Hillary Clintonovej okrem iného dokazujú, že Saudskoarabi a Katar finančne a zbrojne podporovali Daeš; a keď to vedela Hillary – v tom čase “mimo služby” – tak to iste vedel aj Washington… Mimochodom, dostať sa do situácie, keď začínam bojovať proti teroristickej organizácii, pri ktorej zrode som stála, do ktorej som vkladala mnohé nádeje, ktorú sponzorujú moji teoreticky najzáväznejší klienti, a potom čeliť tým aj tým… Dosiahnuť takýto výsledok počas nejakých piatich, šiestich rokov už vyžaduje obrovský kus strategického rozumu, nie?
Pokiaľ ide o Rusko, Putin zo zúčastnil na rokovaní tzv. Normandskej štvorky, teda seba, Merkelovej, Hollanda a Porošenka. Čo rokovanie prinieslo, ak niečo vlastne mohlo priniesť? Ako veľmi sa teraz ovplyvňujú spojené nádoby Blízky východ – Ukrajina? A čo povedať k politickému rozkolu v Nemecku na tému ďalšie sankcie pre Rusko, kde určitá časť nemeckej scény je pre, iná skôr proti?
Neviem, ale mám dojem, že od tohto summitu nikto nečakal nič, a tak sa aj stalo a všetci sú asi spokojní. Rozhovory ani fakticky nič priniesť nemohli. USA a Západ opakujú mantru, podľa ktorej musí Rusko začať plniť Minsk 2, a až potom sa bude rokovať o zrušení sankcií. Lenže v onej dohode nie je Rusko vôbec spomenuté, nieto aby malo nejaké povinnosti. Takže je skôr otázkou, prečo Nemecko a Francúzsko kedysi takú dohodu vôbec podpísali? Alebo ju podpísali práve kvôli nesplniteľnosti? A Putin na druhú stranu pred odletom na summit na otázku, či chce dosiahnuť zrušenie sankcií, skoro rovno ukázal prostredník, pretože sankcie vraj oživili miestnu produkciu. Čiže obe strany sa chvália, aké sú vlastne zásadové a v pohode, ale to nie je prolbém, kto sa hrá ten nehnevá – namiesto toho vymýšľajú akési vágne “cestovné mapy” k “mieru na Ukrajine”. Čiže aspoň nebojujú.
Čo sa týka spojenia Blízkeho východu s Ukrajinou, mnohé komentáre o niečom takom hovoria, ale nie som si istá, či jednoznačná väzba naozaj existuje. Možno by Rusko chcelo dosiahnuť dohodu o oboch problémoch naraz, ale pravdepodobnejšie mi aktuálne pripadá, že sa nemá kam ponáhľať. To my máme na krku skorumpovanú Ukrajinu bez peňazí, to na nás mieri turecká migračná zbraň, to my v šoku sledujeme zánik demokracie a Západu v priamom prenose… Tým mám, samozrejme, na mysli americké prezidentské voľby, náš vzor. Čo sa týka nemeckej politickej scény, lavírovanie je pochopiteľné. Po niekoľkých volebných fackách, ktoré Angela Merkelová utrpela v posledných týždňoch, je jasné, že sa voči nej bude chcieť čo najviac strán vymedziť, a k tomu sa hodí akýkoľvek dôvod. Predsa nepôjdu ku dnu spolu s ňou, nie? Čo to má ale spoločné so skutočnou premenou politiky Berlína voči Moskve, na to si počkajme. Ukazovateľom môže byť napríklad vývoj plynového projektu Nord Stream II. Podľa rakúskej OVM ho môže zastaviť už “len politika”.
Na Ukrajine zakázali premietanie poľského historického filmu “Volyň”. Čo také strašné film zobrazuje, že z neho ide taká hrôza? Zatiaľ sa zakazovali najmä ruské filmy. Keď sme pri tých zákazoch, čo všetko si vlastne na Ukrajine už nemožno prečítať, na čo sa nedá pozerať, čo sa nedá počúvať? Ako otvorene tam vlastne prebieha súčasná politická diskusia?
Ten film som nevidela, ale z recenzií vyvodzujem, že ukazuje dobrých Poliakov a krvilačných Ukrajincov, čím ponúka čiernobiely pohľad na dejiny, ktoré sú v skutočnosti čiernobiele málokedy. Hoci sa režisér dušuje, že netočil žiadne dokudrámy, ale jednoducho len film, vôbec sa nečudujem, že na Ukrajine film zakázali. Miestni nacionalisti oslavujú svojich dávnych, skoro biblických predkov ako pionierov všetkej ľudskej civilizácie. A teraz zrazu, že by z dobrého Banderu a jeho humanitárnych hrdlorezov boli len obyčajní sadistickí vrahovia?
A čo viac, cenzúra na “demokratickej” Ukrajine beztak už ide na plné obrátky. Zatiaľ sa síce zameriavala hlavne na ruskú filmovú, hudobnú a knižnú produkciu – čo však len rozšírilo spektrum zárobkov pašerákov – ale v jej sieti už uviazlo aj veľa západných umelcov, ktorí “nedostatočne chápu” situáciu. A napríklad práve pred pár dňami nacisti z Pravého sektora v Černovciach násilím zarazili premietanie filmu o gejoch a lesbách, ktorí sa aktívne zúčastnili na Majdane. Pretože, viete, ukrajinská revolúcia je len pre pekných, blonďavých, modrookých, hetero… Nie, robím si srandu. Ak si odmyslím legendárny, okolo hlavy omotaný vrkoč Julie Tymošenkovej a také tie ich vyšívané košele, tak vlastne neviem, ako by mal vyzerať ideálny Ukrajinec. Trebárs Stepan Bandera na poštových známkach robí dojem tmavovlasého askétu… A tamojšia politická diskusia? Otvorená na môj vkus až veľmi. Veľmi ďaleko za hranicou racionality potrebnej k vedeniu štátu. Ak mám niekedy výhrady voči nášmu parlamentu, tak si občas spomeniem na ten ukrajinský a vždy sa upokojím, že ešte stále môže byť oveľa, oveľa horšie.
Prišiel dalajláma. Hovoril a prednášal okrem iného aj pre 50 našich poslancov a senátorov. Zádrhel však nastal, keď sa s ním stretol vicepremiér Bělobrádek a minister kultúry Herman. Túto aktivitu ako súkromnú označili Zeman, Sobotka, Hamáček a Štěch… A je oheň na streche. Priaznivci dalajlámu tvrdia, že sa pred Čínou hrbíme, alebo rovno, že sme sa, s prepáčením, posrali. Zástancovia “netibetskej” línie uvádzajú, že tak ako väčšina Západu uznávame územnú jednotu Číny, že Západ s Čínou čulo obchoduje a britská kráľovná čínskeho prezidenta vozí v kočiari. Tak teda, kde je pravda? Aký pocit z tejto “radosti” máte? A to s presahom na spomínané medzinárodné súvislosti…
Dalajláma. Náš večný hosť. Pre mňa je už dnes zo všetkého najviac niečo ako živá popartová figúrka, ktorá zakaždým hovorí to isté; a tí istí poslucháči úplne rovnako nábožne počúvajú, kým sa potom zase vrátia k svojmu konzumu, ale zato akýsi očistení alebo také niečo. Zábavné ale je, aký cirkus okolo neho naši politici zahrali. Daniel Herman, ktorý je z rozhodnutia súdu ešte stále zamestnancom Ústavu pre štúdium totalitných režimov, napríklad posedenie s dalajlámom obhajoval tvrdením, že je predsa “ministrom zvrchovaného a suverénneho štátu”, čo by sa však v hlbšej diskusii dalo obhájiť len s odrenými ušami, alebo by skôr skončil úplne bez uší. A vami spomínaná “štvorka najvyšších”, bohvie prečo, namiesto rozumného mlčanie zvolila neuveriteľnú proklamáciu, s ktorou si, samozrejme, musela nadbehnúť. A celú tú proklamáciu o našich vzťahoch s Čínou vraj spísali u ministra zahraničia Zaorálka, ktorý bol ešte pred pár dňami ochotný v rámci EÚ hlasovať pre sankcie proti Rusku, aby sme kolektívne ochránili al-Káidu vo východnom Aleppe. Neuveriteľné. Príde jeden dalajláma a nám sa ponúkne otrasný pohľad na našich mocných. Klasik by povedal, že si takúto “zásadovú” a rozhádanú vládu zaslúžime. Mimochodom, predvčerom britská kráľovná Alžbeta prijala ruského pravoslávneho patriarchu Kirilla. U nás by z toho “ruského ideového ataku” bol asi prevrat, tam je to viac-menej v pokoji. A v Paríži otvorili ruské pravoslávne kultúrne centrum. Divné, že? Západ, a správa sa inak ako my…
Dalajláma je každopádne celkom iste zaujímavý človek a politické dejiny Tibetu tiež. V čom máme vidieť jeho výnimočnosť a duchovný apel? Ako posudzovať formu, ktorou Číňania Tibet zabrali? Prezident Zeman tvrdí, že Tibet bol otrokárskym štátom, Číňania zase vyhlasujú, že Tibet modernizovali. Konšpirační teoretici tvrdia, že dalajláma je pod vplyvom CIA…
Číňania zabrali Tibet asi rovnako ako napríklad Rusi Kaukaz alebo Američania Havajské ostrovy; čiže silou a za cenu veľa krvi. Ak niekomu demonštratívne leží na srdci osud Tibetu, ale napríklad palestínsku vlajku by vedľa tej tibetskej nikdy nevyvesil, tak je len obyčajný pokrytec.
A áno, “starý” Tibet, teda ten, v ktorom mal dalajláma kedysi vládnuť, naozaj bola otrokárska spoločnosť a osobne dalajlámovi malo slúžiť 17-tisíc nevoľníkov. O jeho väzbách na CIA bolo napísaných niekoľko kníh. Dalajláma na konci 50. rokov podľa všetkého býval na výplatnej páske CIA, ktorá navyše v USA v rámci operácie St. Circus cvičila tibetských “partizánov” pre boj proti Číne. Trebárs Süddeutsche Zeitung pred štyrmi rokmi v obsiahlom materiáli konštatoval, že práve po boku bojovníkov vycvičených CIA utiekol dalajláma na jar 1959 cez hory do Indie a neskôr ďakoval prezidentovi Dwight D. Eisenhowerovi “tak za osobnú podporu, ako aj za materiálnu pomoc”, a podobné listy dostali potom ešte aj John F. Kennedy a Johnson.
Ale to už je dávno, v časoch najhorúcejšie “studenej vojny”, a v roku 1989 získal Nobelovu cenu za mier. Jazdí po svete, deklamuje o mieri a priateľstve a napríklad Karel Gott si s ním teraz urobil selfie a je mu “vďačný za príval novej energie”. Takže sa nám síce vláda trochu rozhádala, ale zato majstro je nabitý. Všetko v najlepšom poriadku, nie?
Zverejnené e-maily Hillary Clintonovej naznačujú niektoré problematické väzby, pokiaľ ide o Islamský štát, Katar či Saudskú Arábiu. Aj s finančnými konotáciami. Nebudeme vás zaťažovať americkým volebným divadlom, avšak čitateľa by určite zaujímalo, čo z toho všetkého usudzujete a čo považujete za pravdivé. A ako, prosím, chápete sviežu informáciu, že Julianovi Assangeovi, “hrdinovi” WikiLeaks, ekvádorská ambasáda obmedzila internetové pripojenie? Odporcovia Putina šíria vtip: O tom, čo bude umiestnené na Wikipédii, rozhodujú jej správcovia. O tom, čo bude umiestnené na WikiLeaks, rozhoduje FSB.
Obsah e-mailov nikto nespochybňuje, takže to berme ako hotovú vec. Zaujímavejšia je skôr snaha odvrátiť pozornosť od ich obsahu hádzaním viny na Rusko, prípadne na WikiLeaks a na Trumpa. Svojím spôsobom je to naozaj maximálna bizarnosť. A k tomu Hillary Clintonová svojich voličov na jednej stranu uisťuje, že Amerika je najmocnejšia na svete, na strane druhej ale viní Rusko z toho, že je azda vo všetkých amerických počítačoch a hrubo ovplyvňuje tamojšie prezidentské voľby. Je ale potrebné si vybrať: buď platí prvé, alebo druhé. Oboje dohromady nedáva zmysel, čo je síce v súčasnej Amerike normou, ale aj tak…
Majitelia amerických médií v drvivej väčšine podporujú Hillary Clintonovú, a tak sa správy WikiLeaks do všeobecného povedomia Ameriky príliš nedostávajú, predsa však niektoré tie “zjavenia” sú svojím spôsobom neuveriteľné – teda ak je reč stále o “pokrokovej demokracii”, a nie o nejakom zatuchnutom zapadákove s jedným šerifom v meste. Náhodne: je tu úspešná akcia s jednotným mediálnym jasaním nad údajne skvelým zdravotným stavom Hillary alebo snaha jej ľudí vytvoriť falošnú webovú stránku, na ktorej by Trump ponúkal prácu ženám výmenou za to, že sa nechajú ponižovať, alebo skutočnosť, že Hillary k daňovým únikom používala rovnakú schému, za ktorú teraz pranieruje Trumpa, alebo pokus Demokratickej strany dohodnúť sa s FBI na tom, že zmaže všetky obvinenia z federálnych zločinov, ktorých sa Hillary dopustila, výmenou za budúce prebendy, alebo napríklad tí členovia Hillarinej kampane vyvolávajúci nepokoje na Trumpových zhromaždeniach…
Ten výpočet špinavostí sa zdá byť nekonečný a, ako hovorím, nikto ho ani nespochybňuje, len sa hádže vina na to Rusko. Trebárs neziskový Project Veritas ale obsiahlo dokladá, že sa voľby v USA falšujú už vyše päťdesiat rokov, takže… Takže tento rok je to len o niekoľko stupňov nechutnejšie – možno len preto, že je to viditeľnejšie – ako normálne. A pretože do volieb predsa len ešte pár týždňov zostáva, tak ešte stále môže byť horšie. Uf.
A čo sa týka Assangovho e-mailu, podľa niektorých správ si u ekvádorskej vlády zadupal osobne minister zahraničia USA John Kerry a pohrozil bohviečím, ak mu “nezavrú ústa”. Hillary totiž musí vyhrať, aby mali Wall Street a vojenskopriemyselný komplex radosť. A čo ak si americkí voliči v informáciách z WikiLeaks fakt začnú listovať? A tak Ekvádor na svojej ambasáde v Londýne odstrihol Assangea od internetu, ale WikiLeaks idú, samozrejme, ďalej… Podivný americký pokus o cenzúru.
Záverom tradičná otázka. Čo ďalšie by sme mali počas budúceho týždňa sledovať?
Osobne budem, samozrejme, sledovať Irak aj Sýriu, dnes sa navyše začína ďalší pokus o prímerie v Jemene; a pritom budem útrpne čakať, kým sa ten americký cirkus skončí demokratickým víťazstvom Hillary…
