Keď už vchádzali cez domovú bránu dovnútra, tak sa na nich nečakane vyrútila skupina mladých, rozjarených ľudí, Nemcov, ktorí tam tiež boli ubytovaní. Traja mladíci a štyri dievčatá, vo veku okolo šestnásť až osemnásť rokov, doslova vytancovali zo staručkého výťahu určeného pre päť osôb.
Prehnane rozpustilá veselosť v ich správaní a hlasnom pokrikovaní svedčila o tom, že plne užívajú svoju krátkodobú niekoľkodňovú slobodu od rodičov a od strohého disciplinovaného spôsobu života v Nemecku. Ginette už mala skúsenosti s Nemcami a zažila už viackrát ich zvláštnu a akoby násilnú premenu ich správania, keď prídu do románskych krajín, najmä do Talianska. Mala dojem, že sa chovajú, akoby ich vypustili z klietky, kde boli dlho zavretí. Ich hlučnosť a neprirodzená veselosť na ňu ale nepôsobili nikdy prirodzene spontánne, ako je to u Talianov alebo Francúzov. Bolo v tom niečo umelé, len nasilu rozpútané, kŕčovité a niekedy to na ňu pôsobilo do istej miery až tragikomicky.
Pre ňu, ako pre psychologičku, bolo celkom jasné, že tu išlo len o akési impulzívne a dočasné oslobodenie sa zo “zvieracej kazajky” ušitej prísnou rigidnou konzervatívnou morálkou, stále ešte prušiacky pôsobiacej nemeckej spoločnosti, ktorej v Nemecku bolo sotva možné uniknúť.
Mladík, ktorý vychádzal z výťahu posledný, im podržal dvere, aby mohli ľahšie vôjsť so svojimi kuframi a pozoroval pritom uprene, s netajeným obdivom Ginette, až kým sa dvere výťahu nezavreli a dal sa pomalým pohybom smerom nahor. Staromódny výťah ich viezol nekonečne dlho k šiestemu poschodiu a vydával pritom ťažké škrípavé vzdychy.
Na recepcii penziónu signori Eleny ich prijal mladý recepčný. Dobre vyzerajúci, sebavedomý, ale priateľsky pôsobiaci Riman ich privítal:
“Bon giorno, che cosa desiderano i signori? Dobrý deň, čo si želá panstvo?”
“Bon giorno”, odzdravila ho Ginette a pokračovala plynulou taliančinou:
“Siamo da Parigi e abiamo riservato una camera doppia con doccia e con colazione. Sme z Paríža a rezervovali sme si izbu pre dvoch, so sprchou a raňajkami.”
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
