Na internete sa môže o vás verejnosť dočítať, že ste pôsobili ako kazateľ. Do akej miery to je pravda?
To je čisto neoficiálna funkcia, formálne som učiteľ. Keď máme v cirkvi rôzne neformálne stretnutia, tak na nich prednášam alebo poviem nejaké povzbudzujúce slovo, kazateľom by som sa ale nenazýval. Som rímskokatolíckym laikom a učiteľom náboženstva.
Dá sa ale povedať, že ste hlboko veriacim človekom…
Verím, že áno (úsmev).
Ako sa vaše cesty skrížili práve s OĽaNO?
V roku 2012 som dostal ponuku, či by som za nich nešiel kandidovať. Na kandidátke chceli zástupcov rôznych aktívnych skupín, medzi ktoré patrili aj kresťanské spoločenstvá, a tie ma vybrali a opýtali sa, či by som ich nešiel zastupovať do parlamentu. Chvíľu som to zvažoval a potom som povedal: „Okej, dajte ma na kandidátku.“ A zvolili ma.
Práve v roku 2012 sa v parlamente hlasovalo za návrh zákona o registrovaných partnerstvách. Martin Poliačik z SaS vtedy vyhlásil, za čo ste sa doňho pustili, že aj „Ježiš Kristus by za registrované partnerstvá zahlasoval“. Za zákon zahlasovali aj vtedajší štyria poslanci za OĽaNO. Jeden z nich je aj Jozef Viskupič, ktorý je stále v parlamente. Nenarúša takáto diverzita názorov, napríklad aj pri LGBTI problematike, vaše osobné či profesijné vzťahy s kolegami?
Bolo to v roku 2012 a parlament väčšinou rieši úplne iné problémy, na ktorých sa s kolegami v rámci OĽaNO či opozície zhodneme. Napríklad s Jožom Viskupičom sa zhodneme na väčšine vecí. V tejto síce nie, no nemyslím si, že chce zle, on to skrátka chápe inak a podľa neho im bránime v dosiahnutí šťastia či slobody. Táto problematika vo veľkej miere zasahuje do celej štruktúry spoločnosti. Ustúpenie v tejto veci by viedlo aj k ovplyvneniu ďalších rovín spoločnosti. Vidíme to napríklad aj v iných krajinách, ako je Francúzsko. Ľudia sa tam začali pomaly búriť, pretože si povedali: „Chceli ste registrované partnerstvá a hovorili ste, že nič iné už žiadať nebudete, no prešiel rok či dva a už žiadate aj manželstvá či adopcie.“ Ľudia si myslia, že registrované partnerstvá sú akýmsi kompromisom, no podľa mňa by to viedlo len k ďalším nežiaducim okolnostiam, ktoré z rodín typu „matka, otec, dieťa“ robia len jednu z možných alternatív. Základom štátu je muž a žena, a to nechcem nikoho brať ako menejcenného, no ak sa nebudú rodiť deti, do sto rokov vymrieme.
Vedeli by ste spolupracovať s kolegom homosexuálom?
Určite áno. Nemám s tým problém. Nikoho nepokladám za menejcenného, sám som úplne normálnym človekom a, aby som to povedal z pohľadu viery, mám svoje slabosti a mám aj svoje hriechy. Nemám problém s niekým, pretože je ľavičiar, pravičiar či inak sexuálne orientovaný. Napríklad bežne komunikujem s Borisom Kollárom, ktorý má desať detí s deviatimi ženami. Nepovažujem to za štandardný spôsob fungovania a nechcel by som tak žiť, a nikomu to ani neodporúčam, ale rešpektujem, že je to jeho štýl života. Keď na niečom spolupracujeme, tak vzorne komunikujeme a na čom sa dá, na tom sa zhodneme.
Natália Grausová prednedávnom v procedurálnom návrhu navrhla, aby sa schôdza začala Otčenášom. Napriek tomu, že ste veriacim človekom, za procedurálny návrh ste nehlasovali. Prečo?
Nehlasoval som zaň z dvoch dôvodov. Máme úzus, že nehlasujeme o návrhoch strany Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko. Nikdy som sa k tomu nezaviazal verejným vyhlásením, no zatiaľ to dodržujem, pretože nechcem podporovať túto stranu v tom, čo reprezentuje. Po druhé sa mi nepáči spájanie náboženstva s názormi, aké háji ĽSNS. Ja s modlitbou, samozrejme, súhlasím, aj som sa v tej chvíli v duchu Otčenáš pomodlil, ale nechcel som byť spájaný s politikou tejto strany. Nebol som, samozrejme, proti, no nehlasoval som za.
Ak by s takýmto návrhom prišla iná strana, zvážili by ste ho?
Zvážil by som to, ale nemyslím si, že je dobrý nápad niečo podobné dávať do procedurálneho návrhu a následne žiadať kolegov, aby o tom rozhodovali hlasovaním. Keď sa začalo toto či predchádzajúce volebné obdobie, tak som sám vložil modlitbu do príhovoru pri programovom vyhlásení vlády a nebol s tým žiadny problém. Preto si nemyslím, že o niečom takom treba hlasovať. O modlitbe sa nehlasuje, modlitba sa praktizuje. Keďže som veriaci, tak sa k svojej viere rád priznávam, ale hlasovať o tom, mi príde trochu zvláštne.
Aký máte názor na to, že členovia strany ĽSNS, ktorá je často spájaná s extrémizmom, sa prezentujú ako silne veriaci jedinci? Podobne ako napríklad pani Grausová…
Nie som tu od toho, aby som hodnotil niekoho nábožnosť či vieru. Podľa mňa to je v istej forme u viacerých z nich naozaj úprimné. Napríklad o zosnulom poslancovi pánovi Binderovi, ktorý tragicky zahynul, viem, že bol úprimne veriaci. Podporoval kresťanské aktivity a pomáhal mladým ľuďom. Prekáža mi však, že sa katolicizmus spája s niečím ľudáckym či antisemitským.
Vzorom niektorých členov či sympatizantov ĽSNS je práve prezident fašistického Slovenského štátu Jozef Tiso…
Áno, to mi robí starosti, pretože to nie je dobré spojenie ani z historického hľadiska a ani z hľadiska viery. Ja napríklad nespájam svoju vieru s OĽaNO a netvrdím, že v nej musia byť len dobrí kresťania. Je to moje osobné rozhodnutie a štýl života, ktorý vnášam aj do politiky, však práve presvedčenie k politike patrí. Nikto sa predsa netají tým, že je komunista, pravičiar alebo ľavičiar, tak prečo by som tajil, že som kresťan? Nerád by som ale spájal náboženstvo s určitými politickými ideológiami, pretože kresťanská viera je pre každého človeka a neviazal by som to s niečím, čo by viedlo k prekážkam vo viere a blokovalo ju.
Myslíte si, že KDH v parlamente chýba?
Po voľbách som z toho bol celkom zaskočený. Povedal som si: „Fúha, KDH sa nedostalo do parlamentu.“ Kládol som si otázku, aké to bude ďalej. No ak mám byť úprimný, v súčasnosti sa mi nezdá, že by tu po nich zostala akási prázdna diera a že tu chýbajú. Tieto kresťanské hodnotové postoje podľa mňa zastáva viacero politikov a poslancov z viacerých strán, preto si nemyslím, že tu extrémne chýba. Na KDH sme v parlamente boli celé roky zvyknutí, no po pol roku sme si zvykli aj na parlament bez tejto strany. Tým ale nechcem povedať, že nie je možné, aby sa doň niekedy zase dostali.
Prebrala podľa vás ĽSNS určité percento veriacich voličov práve KDH?
Určite áno. Mnohým ľuďom, u ktorých je pohľad na náboženstvo možno o trochu jednoduchší, viac vyhovuje radikálnejšia rétorika ĽSNS ako taký diplomatickejší prístup, napríklad spomínaného KDH.
Návrh zákona o zmene rokovacieho poriadku je v druhom čítaní. Aký máte názor na zmeny v parlamente, ktoré vo veľkej miere iniciuje práve Andrej Danko?
Je to zbytočné a nezmyselné. Nerieši to skutočné problémy Slovenska a ani parlamentu. Naozaj necítim potrebu, aby bol rokovací poriadok nejako novelizovaný. Menia sa pravidlá hry v parlamente na základe nejakého pocitu predsedu parlamentu. Dokonca aj niektorí koaliční poslanci povedali, že s tým majú v určitom smere problém. Celé je to nešťastné, nezmyselné a vnáša to do parlamentu svár. Slušne som ich vyzval: „Ľudia, stiahnite to, veď sa dohodneme na určitých pravidlách.“
Ešte pred rozhovorom ste mi prezradili, že sa zúčastníte štátneho pohrebu Michala Kováča. Poznali ste exprezidenta aj po osobnej stránke?
Osobne a dôverne sme sa nepoznali, no ako veriaci človek som pravidelne miništroval na bohoslužbách v Lamači, kde pán Kováč, ešte ako prezident, chodil často na sväté omše. Tam sme sa stretli a vtedy som si uvedomil, že jeho viera je naozaj úprimná. Párkrát som mal tú možnosť sa s ním porozprávať po omši pred kostolom.
Údajne zvažujete možnosť kandidatúry na post župana Žilinského samosprávneho kraja, môžete o tom povedať viac?
Bol som oslovený z viacerých strán, aby som išiel kandidovať na žilinského župana. Začal o tom rozprávať aj doterajší župan, pán Blanár (SMER). Viackrát sa to objavilo v novinách či televízii. Keďže bola ponuka, tak som ju zvažoval. Byť županom je vážna a zodpovedná vec. V našom hnutí vyznávame a praktizujeme princíp „jeden mandát stačí“, takže v prípade volebného víťazstva v župných voľbách by som sa musel zriecť poslaneckého mandátu. Ja však cítim, že som dostal v parlamentných voľbách silný mandát od ľudí, aby som ich zastupoval ako poslanec národnej rady. Preto som sa po spoločnom zvažovaní s kolegami v poslaneckom klube rozhodol, že kandidovať za župana nepôjdem. Som však presvedčený, že v Žiline postavíme silného kandidáta a pán predseda Blanár sa bude môcť venovať po zvyšok volebného obdobia už len poslaneckému mandátu v národnej rade.
