štvrtok, 16 septembra, 2021
23 C
Bratislava
ÚvodArénaTotálne zlyhanie. Pomalá smrť. Sociálny psychológ z Nemecka hlási, aká katastrofa nás...

Totálne zlyhanie. Pomalá smrť. Sociálny psychológ z Nemecka hlási, aká katastrofa nás čaká

Vo svetových médiách sa hojne citovaný americký politológ a analytik George Friedman pred niekoľkými dňami vyjadril k vývoju v Nemecku. S odkazom na krajinské voľby v Berlíne píše, že Nemecko smeruje k politickej kríze, ktorá bude rezonovať. Hlavnú príčinu vidí v migračnej kríze, ale ekonomické problémy považuje za nemenej dôležité. Ide, samozrejme, o rad vecí naraz, kým ich však rozoberieme osobitne, skúsme situáciu zovšeobecniť. “Podľa môjho názoru v Nemecku rastie pocit, že súčasný systém zlyháva,” píše Friedman. Ak je pre vás táto myšlienka prijateľná, čím Nemecko zlyháva? A ak áno, tak podobný smer naberie aj EÚ…

Áno, zlyháva a zlyháva totálne. Vítam, že k tomuto záveru dochádza aj Friedman, pochybujem však, že by jeho kritika nemala vedľajšiu, americkú intenciu. Friedman je popredný analytik Stratforu, vplyvnej americkej myšlienkovej fabriky úzko spojenej s americkou vládnou oligarchiou. Pripomínam jeho výrok z roku 2015 o priorite americkej politiky za posledných 100 rokov. Zabrániť totiž pozitívnym vzťahom medzi Nemeckom a Ruskom, lebo spojenie oboch by znamenalo jediné ohrozenie USA. Podľa neho je nutné urobiť všetko, aby sa to nestalo. Takže majúc na pamäti heslo, keď dvaja hovoria to isté, nemusí to byť to isté, beriem na vedomie, lenže pochybujem, že Friedman pritom myslí na euro-nemecké záujmy. Ale k veci.

Zlyháva, lebo zlyhal právny štát a jeho kontrolné mechanizmy vrátane médií. Lepšie povedané, jeho ústavné inštitúcie boli jednoducho postavené “mimo hry” a tiež masmédiá, tu označované za vodcovské, rozdelené medzi niekoľko nakladateľských gigantov, ktoré sú plnohodnotnou súčasťou finančných trhov, a ktoré majú úzke styky s politickou elitou štátu, či už vládnou, alebo tzv. opozičnou. Ak chcete najprv všeobecnú odpoveď, potom by som konštatoval: Nemecko a celá EÚ-ropa vo svojom vývoji nasleduje totalizujúci vývoj v Spojených štátoch, ktorý zaznamenal nový kvalitatívny nárast od “911”, teda od roku 2001. Rád by som podčiarkol, že tento vývoj nespadol z neba. Už prezident Eisenhower varoval vo svojom rozlúčkovom prejave k národu v januári 1961 pred narastajúcou mocou vojensko-priemyselného komplexu s katastrofálnymi dôsledkami pre demokraciu. Odvtedy uplynuli desaťročia a reálny stav americkej spoločnosti opísal okrem iných v roku 2008 emeritný profesor politických vied na Princetonskej univerzite Sheldon Wolin v knihe Democracy Incorporated. Podľa jeho analýzy panuje v USA totálne prepojenie politiky, hospodárstva a financií. Wolin panujúci systém nazýva prevráteným totalitarizmom, ktorý si ponechal vonkajšie symboly demokracie s vytunelovaným obsahom. A pripomínam slová bývalého prezidenta Cartera z roku 2013, že Amerika toho času nemá fungujúcu demokraciu – z dôvodov, o ktorých hovorili Eisenhower, Wolin a mnoho ďalších amerických osobností.

To, že sa zmieňujem o Amerike, nie je samoúčelné, ale je to demonštrácia toho, kam smeruje Nemecko a Európa: pauperizácia spoločnosti, vytváranie sociálnych get, zničenie strednej vrstvy, nárast politickej moci oligarchie a militarizácia zahraničnej politiky. To všetko je už v plnom prúde, Európska únia ekonomické predpoklady sociálnej devastácie vnútri Európy a imperiálnej politiky navonok kvázi ústavne kodifikovala vo svojich zmluvách.

Musíme si totiž uvedomiť jedno. Demokratický a právny štát je možné pochovať tromi spôsobmi: politickým alebo vojenským pučom, v týchto prípadoch by sa dalo hovoriť jazykom “play off” severoamerickej NHL o “sudden death”, náhlej smrti. Tu je pre občanov všetko jasné a buď sme za, alebo proti. Ďaleko zákernejšia je ale smrť pomalá. Tá sa začína relatívne nevinne drobnými krôčikmi a prvými vypustenými antidemokratickými lastovičkami, ktoré ešte nebolia alebo sú dokonca “logické”, ktoré majú buď sondovať reakciu občanov, alebo ich  pomaly pripraviť na zmeny tam, kde to už bude bolieť, keď je už v podstate na reagovanie neskoro. Klasickým príkladom je onen už spomínaný “boj proti terorizmu”, ktorý Západ svojím ekonomickým, politickým a vojenským imperializmom najprv podnieti, potom využije na zvrhnutie nepohodlných režimov a následne na postupné vytunelovanie vlastných ústavných inštitúcií a oklieštenie občianskych slobôd a demokratickej participácie. V tejto situácii sme uväznení až po uši, ja sa obávam, že až si tento stav väčšina občanov skutočne uvedomí, bude neskoro. Demokracia a mier nám nie sú dané zhora, musíme ich kultivovať a chrániť. Ak tak neurobíme, nezaslúžime si nič iné ako novú diktatúru, a síce vzhľadom na technické možnosti kontroly takú, o ktorej skorší diktátori nemohli ani snívať. Že k tomu patrí vojna, azda nemusím pripomínať.

Keď začneme pri hospodárstve, Friedman hovorí tiež o tom, že by nemecká ekonomika podľa Bundesbank mohla v treťom štvrťroku spomaliť: „To je znepokojujúca informácia aj v súvislosti s problémami Deutsche Bank, ktorá by mala zaplatiť pokutu 14 miliárd dolárov. Denník Financial Times navyše píše o poklese dovozu Spojených štátov, ktorého hlavné vplyvy pocíti práve Nemecko.” Sú informácie, že by pokuta mohla byť odvetou za pomalšie rokovania v súvislosti s prijatím TTIP. Sú tieto úvahy opodstatnené?

Nuž, k ekonomickým otázkam si netrúfam dať kompetentnú odpoveď, nie je to môj odbor. Prosím za pochopenie, ale nepatrím k tým, ktorí sa za každú cenu montujú do všetkého. Zostanem preto pri možnom politickom kontexte aféry okolo Deutsche Bank (DB) a pokúsim sa zhrnúť možné súvislosti. Tieto úvahy sú viac než opodstatnené, existujú pre nich prinajmenšom určité indície, ktoré nemožno ignorovať. Aby som citoval osoby, ktoré sú do finančných a politických kšeftov priamo zasvätené, pripomínam Markusa Ferbera, člena Európskeho parlamentu a politického priateľa Merkelovej. Ten naznačil, že by mohlo ísť o odvetu za rekordnú pokutu 13 miliárd eur, ktorú musel zaplatiť koncern Apple. V rovnakom duchu sa vyjadril aj Peter Ramsauer (CSU), predseda hospodárskeho výboru Spolkového snemu. Ten dokonca americkú akciu nazval hospodárskou vojnou USA proti Deutsche Bank. Zaujímavý je tiež komentár ministra hospodárstva Gabriela, ktorý diagnostikoval škandál DB ako dôsledok bankového modelu založeného na špekuláciách. Prečo však sociálny demokrat Gabriel tento model všeobecne a záväzne nespochybnil, a predovšetkým prečo SPD proti nemu na nemeckej a európskej úrovni nepodnikla konkrétne kroky, už nevysvetlil. Asi preto, že ide o systémovo imanentnú prax a sociálni demokrati nie sú nič iné ako systémovo konformnou politickou stranou. Ale späť k samotnému problému.

Celá kauza má politickú dimenziu, to je úplne evidentné, otázkou je, čo za ňou stojí. A čo teraz s ňou? Hovorca parlamentnej frakcie CDU/CSU pre finančný rozpočet Eckhardt Rehberg podporu vylúčil, v tlači sa však objavili informácie o plánoch vlády na prevzatie 25 % podielu na banke. Momentálne sa ale nič nedeje, je ticho. Okrem toho, že by išlo o ďalšie porušenie bizarných zmlúv EÚ o zákaze štátnych intervencií, na vládu by čakalo asi ešte ďalšie zhoršenie postoja občanov, ktorý je už aj tak z dôvodu migrantskej krízy veľmi napätý. Ďalšie miliardy daňových poplatníkov vložené do krachujúcej banky, to by bola pre voličov za súčasnej, už tak napätej finančnej situácie, silná káva.

Na druhej strane by podľa finančných expertov pád DB mal nedozerné následky pre finančné trhy, čo znamená tlak na vládu z opačnej strany. A práve tu by mohlo ísť o vysoko rizikovú politickú hru Washingtonu s cieľom popohnať TTIP, ako naznačujete, a zároveň obmedziť konkurenciu pre vlastné banky, teda posilniť Wall Street.
A hádam zaujímavá je aj informácia, že nemecká vláda v súvislosti so situáciou v Sýrii uvažuje o ďalších protiruských sankciách. A tým sa dostávame spätne k Friedmanovmu prekliatiu možných pozitívnych nemecko-ruských vzťahov. Ak prirátame k tomu úlohu Berlína počas kyjevského “Majdanu” aj po ňom, potom je možné pokúsiť sa odpovedať na otázku, prečo si práve Stratfor robí starosti o nemeckú budúcnosť.

Problémy okolo najväčšieho nemeckého bankového ústavu Deutsche Bank pripomínajú podľa ekonómky Markéty Šichtařovej až príliš dianie okolo banky Lehman Brothers v roku 2008, ktoré odštartovalo ekonomickú krízu. Ekonóm Pavel Kohout zase upozorňuje na situáciu z roku 1931, keď vláda kancelára Heinricha Brüninga nechala padnúť dve veľké banky Danat Bank a Dresdner Bank, potom nasledovala hlboká hospodárska kríza a v dôsledku týchto udalostí sa dostal k moci Hitler. Ako je prezentovaná situácia peňažného giganta Deutsche Bank, ktorý je kľúčový nielen v eurozóne, v Nemecku?

Aj tu môžem iba opakovať: nie som odborník na ekonómiu alebo financie a netrúfam si teda posúdiť podobnosť s Lehman Brothers. O prezentácii situácie okolo DB v Nemecku som už hovoril v predchádzajúcej otázke, nechcem sa opakovať. Všeobecne môžem a chcem povedať nasledovné: Celý tzv. kapitalistický systém je skorumpovaný, degenerovaný a podľa mňa nereformovateľný. Moc globálnych finančných trhov prekročila Rubikon, stala sa fakticky nekontrolovateľnou a je úplne jedno, či ide o Lehman Brothers, Deutsche Bank alebo iné finančné, globálne operujúce domy či tzv. investičné fondy. Vzhľadom na  sociálnu pustatinu a krvavú stopu, ktorú za sebou vo svete zanechávajú, ide o zločineckú organizáciu, o rakovinu sveta, ktorá svojho hostiteľa bude žrať tak dlho, až z neho nezostane nič. A východisko? Zelené bláboly o trvalo udržateľnom rozvoji a biosyroch? Východiskom bola vždy vojna a na jej prípravách sa Európa zdatne podieľa – v Sýrii, na Ukrajine aj inde. Kde je poučenie z histórie, keď sa v tejto súvislosti zmieňujeme o Hitlerovi? Dnes sa všeobecne vie o podiele anglo-amerického kapitálu na vzostupe moci NSDAP.
Wall Street a ďalšie uzurpovali štáty, ktoré sa stali nástrojmi ich moci a vplyvu – politického aj vojenského. Najväčšia blbosť je tvrdenie, že sa história neopakuje. V detaile iste nie, ale v prúde ľudskej chamtivosti, stupidity a ľahostajnosti stále a stále.

Faktom je, že Deutsche Bank rieši zásadné problémy, súdne spory, akcie padajú. Aj keď zaznievajú odmietavé názory, nemožno vylúčiť, že sa nemecká vláda môže rozhodnúť banku zachrániť, na druhej strane je však otázne, či to vlastne je v jej silách a či bude politická vôľa. Aj tento problém je dávaný do súvislosti s migračnou krízou, na ktorú Nemecko celkom iste vynakladá veľké peniaze. Unesie nemecká vláda aj toto bremeno?

Ako som už v prvej otázke naznačil, momentálne nie je jasné, kam kočiar pôjde. Aj keď ponecháme eventuálnu rolu USA stranou, spolková vláda stojí pred takmer neriešiteľnou dilemou, aspoň dlhodobo. Ak intervenuje, bude to stáť ďalšie miliardy a zrejme aj hlasy voličov, lebo pochybujem, že by Merkelová mala odvahu pred verejnosťou odhaliť celé ošemetné politické pozadie krízy. Zostane teda opäť, ako už v prípade tzv. utečeneckej krízy a ďalších prešľapov, pri všeobecných frázach. Ak neintervenuje, môže to znamenať kolaps finančného sektora, pokiaľ analytici nepreháňajú. Čo by to znamenalo pre euro si vôbec netrúfam posúdiť. V tejto súvislosti určite nie je nepodstatné nedávne varovanie MMF, že prinajmenšom jedna tretina európskych bánk je existenčne ohrozená. Neviem, koľko by vláda musela do záchrany DB investovať. Ale vzhľadom na to,  že len na imigrantov počíta Kolínsky inštitút nemeckého hospodárstva s výdavkami 50 miliárd eur na tento a budúci rok, z toho 22,2 miliárd na rok 2017, a vzhľadom na rapídne narastajúcu militarizáciu nemeckej zahraničnej politiky má armáda dostať 39,18 miliárd do roku 2020, mám bolenie brucha pri pomyslení, ako sa to všetko skončí. Nielen tu v Nemecku.

Ekonómka Ilona Švihlíková upozorňuje: „Ako sa zhoduje väčšina relevantných štúdií, práve Nemecko má byť zasiahnuté pomerne silno poklesom pracovných miest, a to v horizonte do piatich rokov. Pridajme k tomu, že aj keď Nemecko vnímame (skreslene) ako raj na zemi, je tiež ekonomikou, ktorá vykazuje vysoký podiel tzv. pracujúcej chudoby.” Aké informácie máte vy? Všeobecne sa deklaruje, že Nemecku naopak chýba pracovná sila. A potom Nemecko je jednou z krajín, kde sa výrazne aplikujú procesy automatizácie a robotizácie, obávajú sa ľudia, že budú aj vďaka tomu nakoniec bez práce?

Z hľadiska mojich skúseností môžem tézu Ilony Švihlíkové potvrdiť a tučne podčiarknuť. Argument o nedostatku odborných síl mal zvýšiť akceptáciu miliónovej imigračnej vlny medzi občanmi. Veľmi skoro sa však ukázalo, že sýrsky detský lekár a ďalší odborníci sú mýtus, ktorý s migračnou realitou nemá nič spoločné. Ba naopak: úplná väčšina súčasných imigrantov nevykazuje žiadne predpoklady pre uplatnenie sa na nemeckom pracovnom trhu. Čo to znamená pre ďalšie finančné zaťaženie štátu, iste nemusím vysvetľovať, nehovoriac o tom, že väčšina imigrantov počíta s tým, že do Nemecka dostane ďalších rodinných príslušníkov. Paradox je, že domácu odbornú pracovnú silu nájdete na úradoch práce alebo na zozname tých, ktorí Nemecko opúšťajú, teda medzi vysťahovalcami. Argument o nedostatku odborníkov je asi taký “logický” ako ten o demografickom prepade. Akú logiku má politika štátu, ktorá tých, ktorí sa rozhodli mať deti, stavia do sociálne prekérnej situácie, a keď pôrodnosť klesá, tak chce situáciu zachrániť nekontrolovanou masovou imigráciou?

Keď akcentuje viac politické hľadisko a vrátime sa k Friedmanovi a krajinským voľbám: „Je zrejmé, že sa začína niečo diať. Sila ľavicových strán narástla preto, že zastávajú antiúsporný postoj. Voliči zisťujú, že tieto strany vedia, že takto to nemôže ďalej pokračovať,” uvádza vo svojej analýze. Ďalej hovorí, že politická základňa moderného Nemecka sa rúca. Čo si o tom myslíte vy? A aký môže mať situácia vplyv na ostatné štáty Únie?

Tak predovšetkým by sme museli starostlivo rozlíšiť medzi ľavicou verbálnou a politickou. Kam patrí nemecká SPD, francúzski socialisti alebo grécka Syriza ešte do referenda, ktoré iniciovala asi len preto, aby jeho výsledok mohla hodiť do koša? A čo Die Linke, ktorá je verbálne naľavo od SPD? V okamihu, keď sa dostane do krajinskej vlády, robí “realistickú”, teda, ako sa všeobecne hovorí, stredovú politiku. A Zelení? Tí sa stali najefektívnejším spojencom amerického hegemonizmu a euro-neoliberalizmu. Že to tak ďalej nemôže pokračovať, dokazuje stúpajúca neúčasť na voľbách, ktorú trochu zastavila kauza imigrácie a nástup AfD na politickú scénu. Problém je v tom, že AfD je skutočne výraz protestu a nikto nedokáže v tomto okamihu predpovedať, ktorým smerom sa vyvinie. Ak by sa stala národno-konzervatívnou silou so silným sociálnym programom, mohla by mať úspech.

Momentálne je ale neoliberálnejšia ako CDU; a či sa jej podarí vyvarovať šovinistickej línii najmä voči východným susedom, je vo hviezdach. Boli časy, keď mala Die Linke zľava veľkú šancu stať sa autentickou protiváhou proti politicky mŕtvemu eurostredu. Momentálne to ale vyzerá, že túto šancu premárnila. Jednak nárastom vplyvu síl vo vnútri strany, ktoré túžia po podieli na vláde za každú cenu, jednak nekritickým súhlasom k imigračnému prúdu. Zostáva zahraničná politika, ktorá varuje pred nebezpečenstvom rusofóbie a vojnového konfliktu, v parlamente fakticky ako jediná, ale to zďaleka neznamená ponuku komplexného politického konceptu na prekonanie terajšieho transatlantického šialenstva.

Už ste spomenuli: „Všeobecne je totiž Nemecko voči rozprávkam vládnych autorít ďaleko menej imúnne ako napríklad Francúzi.” Ako hlboké sú problémy, o ktorých sme hovorili a čo môžu priniesť?

Momentálne to vyzerá tak, že tradičné etablované strany, ku ktorým, samozrejme, počítam aj Zelených, “doslúžili”. Nevyzerá to, že by mali politickú energiu a ľudský potenciál na vnútornú obrodu. Je teda otázkou, ktorým smerom sa vydá AfD a či Die Linke totálne prepadne “realizmu” a zmizne v nirváne stredového euroreformizmu, niečo medzi SPD a Zelenými, alebo či sa nájdu sily, ktoré by dali nový impulz autenticky ľavicovej politike sociálnej spravodlivosti a mieru bez kompromisov a utápaniu sa v zástupných témach spoločenskej periférie. Nedávno som niekde čítal o iniciatíve jednej ľavicovej dámy, ktorej prekáža, že úžitkové veci majú často len názvy v mužskom rode. Nad takou ľavicovosťou musí globálny kapitál len jasať.

Nemecká spoločnosť je na hranici kvalitatívnej premeny, ktorú budú sprevádzať sociálne otrasy a vojnové harašenie NATO, do ktorého je NSR stále silnejšie zaťahovaná. Neviem, ťažko povedať… Podľa mňa bude záležať na tom, či sa v krajine opäť vzkriesia mierové hnutia a iniciatívy proti vojnám a či sa podarí kultivovať narastajúce znechutenie z panujúceho režimu do konštruktívnej, demokratickej, ak chceme národnej, a pritom nešovinistickej roviny, za skutočnú občiansku participáciu. Nejde o nič viac a o nič menej než o záchranu demokratického, právneho a sociálneho (!) štátu, ako ho definuje základný zákon, teda spolková ústava.

728*90

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

NAJČÍTANEJŠIE

- Reklama -
Slovensko
Pozitívne vzorky 400,348 +370 Dnes Úmrtí 12,566 Uzdravení 382,734 Infikovaných 5,048 Last updated: 16. septembra 2021 - 21:40 (+02:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky
- Reklama -