Dušan Koniar: Ach tie roky osemdesiate

0
Urob si sám - repro foto (Autor: Dušan Koniar)

V novej práci, v starom stole, našiel som všeličo. Nebola to práve cesta do praveku, ale vrátiť sa v mysli o tridsať či viac rokov dozadu, to sa cez tie šuplíky naozaj dalo. Uvedomiť si, čo bolo v tých časoch a v tých podmienkach, v akých sme vtedy žili, našou túžbou a našou možnosťou. A tiež to, ako sa za tú zhruba poldruha generáciu zmenil svet náš a aj ten okolitý. Ako sme sa zmenili my a do akej psej matere sa to vlastne rútime.

Nebolo to iba tým, že osemdesiate roky, tak ako tie predošlé, boli rokmi nedostatku spotrebného tovaru v Československu. A ani tým, že nie všetkého bol nedostatok. Stoličku, skriňu či posteľ ste mohli kúpiť hocikedy. Ak vám stačilo mať všetko, na čo si sadnete alebo ľahnete, kam si uložíte gate či knihy, v bežnom štandardnom prevedení a z dnešného pohľadu, v naozaj dobrej kvalite. Mnohokrát v lepšej ako dnes. Ak vám nevadilo, že takú istú kuchynskú linku, spálňu alebo obývaciu stenu a sedaciu súpravu, mal tiež váš sused, kolega či švagor. Obchodné názvy nábytkárskych produktov, boli vtedy, spolu s názvami výrobných družstiev či národných podnikov, v povedomí zariaďujúcich sa domácností tak, ako názvy a slogany dnešných reťazcov s obdobnou ponukou.

Nebolo to ani tým, že tie roky už boli na hony vzdialené časom, kedy nábytok poslúžil viac ako jednej generácii. Kedy býval svadobným darom, či patril do výbavy nevesty. Kedy to, čo dobre poslúžilo mame, rovnako dobre ešte poslúžilo aj dcére. Dnes, pokiaľ sa nejedná o starožitnosť, pokiaľ nepodliehame záľube v retro štýle, sme schopní meniť zariadenie domácnosti viac krát za život. Nielen schopní, už aj nútení. To je ten problém. Podliehame módnym vplyvom, vychytávkam a reklame, aj tomu retro štýlu, stále viac a viac a sme schopní (nútení) zbaviť sa funkčnej veci, lebo viac sa nám hodí iná, funkčnejšia. Aspoň si to o nej myslíme. A niečo na ten spôsob, niečo o tomto našom uvažovaní, vie svoje trh, lebo nás to prácne naučil a teraz zbiera úrodu. Aspoň si to o sebe myslí.

Súď kto vieš

Netrúfam si súdiť, netrúfam si tvrdiť, čo bolo vtedy lepšie a čo je lepšie dnes. Len predkladám, ako návrat do nie tak vzdialenej minulosti, obrázky o tom, čo sme vtedy vedeli a mohli a čo bolo, z dnešného pohľadu možno smiešne malicherné, pre nás jednoducho nedostupné.

Mnohokrát technicky náročné projekty, vyžadujúce určité dielenské zázemie a remeselnú zručnosť, aké sa nachádzajú v Udělej/Urob si sám neboli určené hocktorému kutilovi. Na kolene to nevyrobil nikto a otázne tiež je, ako sa vtedy zháňal potrebný materiál. Ale pohľad na tiráž zborníka prezrádza, že v pätnásťmiliónovom Československu sa dal umiestniť stoosemdesiattisícový náklad tlačoviny a ten rozhodne nekončil v remitende. Nie vo všetkom sa súdruhovia mýlili. Znovu sa vynára otázka, či nedostatok niečoho, obmedzená ponuka trhu plánovaného hospodárstva, nepodnecovala ľudí v tom, aby si to jednoducho skúsili vyrobiť sami. A oni to nielenže dokázali, ale boli ochotní sa so svojimi nápadmi podeliť a technickú dokumentáciu ponúkli verejnosti.

Ponuka švédskeho obchodného domu spred tridsiatich piatich rokov sa mi veľmi páči. Badať dominantnú prevahu dreveného masívu a raz darmo, drevo je drevo. Možnosti povrchovej úpravy drevotriesky neboli zďaleka na dnešnej úrovni, niet sa preto čomu čudovať. Proste to tak bolo. A bolo aj iné, či skôr nebolo. Keď som tým katalógom listoval, nedokázal som hneď zadefinovať, prečo na mňa pôsobí tak hrozne archaicky. Docvaklo mi až po chvíli. Žiaden osobný počítač v pracovni, žiaden notebook v študentskej izbe, žiaden tablet ledabolo pohodený na dosah od kresla. Čo naozaj dominovalo, bola kvalitná stereosúprava pre dokonalé počúvanie hudby. To bol trend tých rokov, internet proste neexistoval a ako taký, nikomu samozrejme nechýbal. Tak ako vlastne určiť, čo bolo či nebolo lepšie? Nikdy nenastala fáza hi- fi kontra wi- fi. Dlho sa zdokonaľovalo hi- fi, až ho raz to wi- fi „akože“ nahradilo. Súď kto vieš.

Prečo sme takí sklamaní z dneška

Niet však nad osobnú skúsenosť z dnešných dní. Čo dokáže konzumná spoločnosť a náchylnosť veriť internetu porobiť s dnešným človekom v našich končinách. Tá nová práca, spomenutá v perexe, je iba o rok mladšia od tej stávajúcej, polovičný úväzok inde. Živnosť odpočíva už pomaly dva roky a ktovie, či sa k nej ešte niekedy vrátim. Pracujem v reťazci, ktorý neponúka práve nábytok, ale s domácnosťou, so stavbou či dielňou má spoločného veľa. Lákame hlavne domácich majstrov a remeselníkov, ale niekedy je na pováženie, čo si ľudia, inšpirovaní väčšinou internetom, trúfnu vyrobiť sami. A ani nie tak trúfnu, však to je v poriadku, ale z čoho to chcú urobiť. Týka sa to síce len mizivého percenta zákazníkov, čo je však na pováženie, týka sa to všetkých generácií zákazníkov.

Najlákavejšie je stále drevo, ľudia k nemu stále inklinujú. Lenže, ja môžem ponúknuť výlučne stavebné drevo, pretože pracujem v oddelení stavebnín. A o tých doskách, fošniach a hranoloch doslova a do písmena platí to stavbárske: cól sem, cól tam, kramľa pritiahne. Výnimočne nájdete rovný kus, výnimočne nehrozí zadretá trieska či dlaň od živice. Strešné laty sa nehobľujú, nedržíme rozmery od výmyslu sveta. A ľudí, ktorí už vidia svoju poličku či zábradlie to zrazu rozčuľuje a podráždene sa vypytujú, odkiaľ to berieme. Na odpoveď, že takto to narástlo v lese, že sa jedná o stavbárske drevo zväčša nevedia reagovať. Na odporučenie, že za niečo proste treba zaplatiť stolársku výrobu, prípadne ísť s objednávkou niekam na pílu, že hobľované polotovary sú vo vnútri, dostávam tú istú odpoveď- ale to je hrozne drahé.

A sme doma. Trh, reklama, reťazce a internet, dokázali za krátku chvíľu vyrobiť v tomto prostredí, donedávna tak obmedzovanom v ponuke, až veľmi nezdravo konzumnú spoločnosť. Naše príjmy ale, držia nás niekde hlboko v minulosti, nie všetko si môžeme dovoliť. Avšak pod vplyvom tej reklamy a všetkého ostatného, za málo peňazí chceme priveľa muziky a netýka sa to len dreva. Podliehame tomu v každom obchode, pri každom možnom sortimente. Súď teda kto vieš, prečo sme takí sklamaní z dneška.

Dušan Koniar
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na dusankoniar.blog.sme.sk.

- Reklama -