Devastácia Nemecka aj priľahlého okolia vrátane nás. Keď sa niečo podobné stalo naposledy, dostalo to k moci Hitlera. Ekonóm s obavami pozerá na nasledujúce dni

0
Trezor, ilustračná fotografia (Autor: Hans Štembera)

Známy americký politológ a analytik George Friedman vo svojom poslednom verejnom vyhlásení vyjadril svoje obavy o osud Nemecka i celej Európskej únie. Podľa neho v Nemecku narastá sociálne napätie, tradičné politické strany strácajú podporu a ku všetkému Berlínu ešte hrozí veľký ekonomický otras, keď jeden z ich pilotných finančných ústavov – Deutsche Bank (DB) – je veľmi vážne ohrozený krízou. Štát ústami kancelárky Merkelovej zatiaľ tejto dôležitej inštitúcii odmietol podporu, aby neporušil dohodnuté pravidlá Európskej únie ohľadom bankového sektora, ktoré sa práve Nemecko snaží striktne dodržiavať. Ako si myslíte, že táto závažná situácia dopadne?

Obávam sa, že Merkelová urobí to, čo zvyčajne: vyjadrí zásadový postoj, načo o niečo neskôr, päť minút po dvanástej, zmení názor o 180 stupňov a bude ,,zachraňovať”. Tu je potrebné uvedomiť si jednu vec: pri všetkej oprávnenej kritike štátnych zásahov do ekonomiky nie je možné, aby padla banka, ktorej bilančná suma má veľkosť polovice hrubého domáceho produktu. Pád takej obrovskej banky, akou je Deutsche Bank, by zdevastoval nemeckú ekonomiku aj priľahlé okolie a mal by dosah na celý svet.

Poznáme už z histórie niečo podobné: vláda kancelára Heinricha Brüninga nechala v roku 1931 padnúť dve veľké banky, Danat Bank a Dresdner Bank. V roku 1932 nasledovala hlboká hospodárska kríza a v roku 1933 sa v dôsledku týchto udalostí dostal k moci Hitler. Momentálne síce žiadny Hitler nehrozí, ale čo by nasledovalo po možnom páde Deutsche Bank a Commerzbank (ktorá je tiež v zlej situácii), by nebolo určite pekné.

Spojené štáty sú teraz pre Nemecko možno ešte dôležitejším partnerom ako inokedy. Jednak sú jedným z jeho najväčších solventných odberateľov tovaru, jednak práve Ministerstvo spravodlivosti USA udelilo DB pokutu vo výške 14 miliárd dolárov za podiel na finančnej kríze z roku 2008, čo môže byť pre ňu likvidačným opatrením a veľkým problémom aj pre celú nemeckú ekonomiku. Domnievate sa, že Amerika pomôže Nemecku dostať sa z problémov, alebo ho v nich nechá? Čo je pre ňu výhodnejšie? A môže mať tento stav napríklad aj vplyv na uzatvorenie zmluvy TTIP (o voľnom obchode) medzi EÚ a USA?

Vzťahy medzi USA a EÚ nie sú úplne najlepšie, pretože EÚ závidí veľkým americkým korporáciám ich postavenie na trhu a snaží sa im znepríjemňovať život, ako je to len možné. Či je americká pokuta Deutsche Bank formou odvety? Nemôžem to úplne vylúčiť. Výhodné by samozrejme bolo, aby podniky mohli podnikať bez zbytočných bariér, aj keď mnohí sa toho boja. Ale to je už iná téma.

Môže mať na terajšej negatívnej situácii v Nemecku svoj vplyv aj nezvládnutá migračná kríza a mohol by – ako sa obávajú niektorí pravicoví politici – narastať nacionalizmus, napríklad pri víťazstve hnutia AfD? Čo by to potom mohlo znamenať?

Nezvládnutá migračná kríza je v skutočnosti krízou sociálneho štátu. Kde sa vzalo toľko ,,utečencov” v poslednej dobe, keď počas oveľa väčších kríz, vojen a konfliktov počas predchádzajúcich desaťročí Európa žiadne masívne migračné vlny z Ázie ani z Afriky nezaznamenala? Jednoduchá odpoveď: Životná úroveň v Afrike, v arabských krajinách a  Afganistane vzrástla natoľko, že mnoho ľudí si na internete vie prečítať o výhodách nemeckého alebo švédskeho sociálneho štátu a dokáže si našetriť na cestu. Skutoční vojnoví utečenci predstavujú len menšinu v celkovom migračnom prúde.

Pokiaľ ide o AfD: Jej prístup k migrácii by ešte v 80. alebo v 90. rokoch bol považovaný za úplne normálny, neextremistický, nijako senzačný. Extrémistická je, naopak, požiadavka, aby Európa otvorila brány všetkým, ktorí chcú prísť. Mimochodom, nemali by sme zabúdať, že pri vstupe Česka, Slovenska a ďalších krajín do EÚ v roku 2004 si Nemecko xenofóbne a nacionalisticky vyhradilo, že občania z týchto krajín budú mať na sedem rokov zakázaný prístup na nemecký pracovný trh.

Obávam sa teda hlavne nemeckej xenofóbie namierenej voči Čechom, Slovákom, Poliakom a Maďarom. Príklad: Nemecká a vôbec západná diplomacia sa naváža do Poľska a Maďarska vzhľadom  na ,,ohrozenie demokracie”, ale zároveň sa môže postaviť na hlavu, aby sa zavďačila tureckému diktátorovi Erdoganovi. Odlišnosť prístupu k týmto krajinám bije do očí.

 V Nemecku, ale aj v iných vyspelých európskych ekonomikách, majú naštartovanú ďalšiu fázu automatizácie priemyslu, tzv. Industrie 4.0, ktorá napríklad v strojárstve výrazne obmedzí počet zamestnancov vo výrobe. Ako tento trend korešponduje v oblasti hospodárstva s ochotou týchto vyspelých krajín prijímať čo najviac imigrantov, keď vlastne onedlho ubudne aj pracovných príležitostí pre miestnych ľudí…?

Som presvedčený, že všetci imigranti, ktorí majú príslušnú kvalifikáciu, nájdu uplatnenie bez problémov. Ale ide o zanedbateľnú hŕstku ľudí. Do Európy prichádzajú Afričania, Sýrčania, Afganci, Pakistanci, ktorých kvalifikácia zodpovedá stupňu rozvoja týchto ekonomík. Strojných inžinierov medzi nimi nájdeme toľko, koľko to zodpovedá vyspelosti sýrskeho alebo afganského automobilového priemyslu. Inými slovami, vzniká tu riziko, že státisíce ľudí zostanú navždy na podpore a do značnej miery aj ich deti.

Európske banky na tom nie sú práve najlepšie. Okrem v rôznych pádoch skloňovaného Grécka sa teraz nachádza v neistej situácii predlžená talianska ekonomika, ktorej sa napríklad podľa názoru expertky Ilony Švihlíkovej nedá len tak ľahko pomôcť. Premiér Renzi vraj nemôže devalvovať menu ani siahnuť k štátnym intervenciám, aby neporušil spomínané bankové pravidlá EÚ. Mohla by aj talianska kríza spôsobiť otras celej európskej ekonomiky, ktorú by sme pocítili aj u nás?

Talianska ekonomika bývala založená na jednoduchom modeli: budeme míňať na dlh, ktorý zaplatíme inflačnými lírami, ktorých si môžeme natlačiť, koľko chceme. Napodiv, tento recept fungoval desiatky rokov celkom dobre, hoci aj za cenu mäkkej meny. Ale potom sa ukázali medze možností tejto stratégie: požiadavky sociálneho štátu rástli rýchlejšie ako inflácia, a keď Taliansko prijalo euro, s inflačným splácaním dlhov bol koniec.

Taliansko sa teraz dostalo do pasce vysokých výdavkov, vysokých daní, hospodárskej stagnácie, vysokého dlhu a ešte ku všetkej biede prišla banková kríza. Táto situácia nemá žiadne dobré riešenie. Spoločný európsky rozpočet, na ktorý prisahá toľko politikov a niektorí optimistickí ekonómovia? Bol by to len gigantický peňazovod smerom na juh. Niečo podobné už Taliansko pozná vo vnútroštátnom riešení a všetci vedia, že to nefunguje.

Spomínaná expertka docentka Švihlíková o tom hovorí, že ide o efekt nabaľovania snehovej gule v celoeurópskej ekonomike. Súhlasíte s ňou? A existuje vôbec nejaký recept na naštartovanie talianskej a iných zadlžených ekonomík? Je cestou napríklad znižovanie sociálnych výdavkov, alebo by to mohlo vyvolať sociálne búrky a narušiť aj ďalšie piliere  ekonomiky – domácu spotrebu?

Nabaľovanie snehovej gule funguje tak, že hospodárska stagnácia si vyžiada viac sociálnych výdavkov. Tie si vyžiadajú viac daní. Vyššie dane však brzdí hospodársky rast, takže stagnácia sa predlžuje. Do toho prichádzajú požiadavky všetkých možných záujmových skupín – dôchodcov, odborárov, veľkých korporácií – na najrôznejšie výhody, dotácie a príspevky, investičné stimuly, prísnejšia regulácia, protekcionistické opatrenia a všetok možný aj nemožný právny balast. K tomu potom ešte pristupuje demografická kríza, pretože mladí ľudia nemajú peniaze na založenie rodiny. Prečo nemajú peniaze? Pretože menová politika centrálnych bánk vyhnala ceny bytov do nezmyselných výšok. A prečo je menová politika taká, aká je? Pretože centrálne banky veria, že nízke úrokové sadzby budú stimulovať tvorbu ešte ďalších úverov na vrchol tej hory dlhov, ktorými je západná Európa už teraz zaťažená – sľubujú si od toho hospodársky rast.

Keď uvážime vzájomné pôsobenie všetkých týchto faktorov, ide vskutku o snehovú guľu. V jej jadre sú bezbrehé požiadavky sociálneho štátu. Všetko ostatné je odvodené.

Pochopiteľne, obmedzovať sociálny štát je politicky ťažké. Keď máte nadváhu – povedzme, že vážite 170 kilogramov pri výške 170 centimetrov – potom samozrejme bolí, keď máte hladovať a cvičiť. Ale presne v takej situácie dnes západná Európa je. Voľbou sú buď veľmi nepopulárne opatrenia, alebo predčasná smrť.

- Reklama -