Ako ste začali s písaním?
Zo samotným písaním som začal, keď som mal deväť rokov a odkedy som sa naučil čítať, odvtedy som začal čítať aj knihy.
Už vtedy ste vedeli, že chcete byť spisovateľ?
Vtedy som to vyhlásil. Veril som tomu, že by sa to mohlo stať pravdou, no postupne som od toho akosi upustil, a teraz som zase späť na tej ceste.
Napísali ste dve knihy a obidve sú kriminálky. Prečo práve tento žáner?
Kriminálny žáner je zaujímavý pre čitateľov aj pre mňa osobne práve tým, že ponúka množstvo dejových zvratov a zaujímavých príbehov. Sú to väčšinou naozaj veľmi silné ľudské príbehy, pretože k vražde vždy niečo vedie, a práve to je to, čo ma na tom tak zaujíma a fascinuje.
Príbeh vašej druhej knihy sa začne brutálnou vraždou. Mŕtvolu nájdu v bratislavskom prístave v spoločnosti potkanov. Prečo práve prístav? Je v Bratislave viacero vizuálne „príťažlivých“ miest, ako stvorených na nájdenie mŕtvoly či potenciálne miesto činu?
V Bratislave je podľa mňa veľmi veľa zaujímavých destinácií.
Ktoré napríklad? Vyberali ste si z viacerých?
Napríklad aj v Petržalke je opustená a nedostavaná stanica metra. To je zaujímavá lokácia. Teraz si hneď nespomeniem na ďalšie miesta, ale je tu určite veľa zaujímavých priestorov pre detektívky.
Vo vašich knihách vystupujú aj policajní inšpektori či vyšetrovatelia. Odkiaľ ste brali inšpiráciu či lepšie povedané odbornú pomoc? Mali ste nejaký zdroj napríklad z policajných radov?
Kým som vôbec začal písať prvú knižku, tak som si, samozrejme, musel nazbierať nejaké fakty. Určite nemôžete písať o niečom, o čom nič neviete. Našťastie som mal tú možnosť, že som poznal človeka, ktorý v Bratislave pracuje na kriminálke a s ním som viedol viacero rozhovorov, v ktorých sme preberali, ako to u nich funguje, čo je náplňou ich práce, aké je zloženie tímu, či kto má akú úlohu. Z týchto faktov som vychádzal. Po prvej knihe sa mi ozval ďalší pán, ktorý v minulosti pracoval ako riaditeľ jedného kriminálneho oddelenia. Ten u mňa znalosti v tomto smere ešte prehĺbil, a taktiež ma v niečom poopravil.
Dozvedeli ste sa vďaka týmto interným zdrojom informácií niečo, čo vás naozaj prekvapilo, či možno až šokovalo?
Naozaj som sa dozvedel veľa nového. To ako píšu autori, alebo sa nakrúcajú filmy a seriály o tejto téme, je dosť skreslené. Aby sa to zatraktívnilo divákom, musí sa zjednodušovať a občas dramatizovať. Je to iné ako realita. Vyšetrovateľ je v skutočnosti človek, ktorý sedí stále za stolom, hodnotí fakty, vypočúva ľudí a nechodí veľmi do terénu. Je to práca veľkého tímu, ako napríklad kriminalistov, policajtov na rôznej úrovni či technikov. Hýbateľom deja, najmä v knižkách, musí byť väčšinou hrdina. Na jednej strane sa snažím, aby to zodpovedalo skutočnosti, ale ak by som sa tomu až príliš prispôsoboval, bolo by to niekedy menej príťažlivé.
Dá sa povedať, že reálna prax kriminalistov je nudnejšia ako tá literárna?
Môže to znieť hlúpo, pretože v praxi sú reálne činy, no zároveň to je hlúpe nazvať atraktívne, pretože sa bavíme o mŕtvych ľuďoch a o tom, ako sa ľudia navzájom vraždia. V realite je toho veľa zaujímavého, no prax je komplikovanejšia. Je to vo veľkej miere o papierovačkách a na konci každého prípadu je hrubý spis plný dokumentov.
Ako vyzerá taký tradičný deň policajta na Slovensku?
Závisí to od toho, na akej pozícii pracuje a s čím robí. Či má aktuálny prípad, či je to vražda, či je to nejaké obvinenie, alebo nejaký trestný čin. Môže ísť aj o znásilnenie či útok. Je to naozaj individuálne. Napríklad vyšetrovatelia naozaj vo veľkej miere sedia v kancelárii a pracujú s dôkazmi a analyzujú.
Zmenil sa váš pohľad na prácu policajtov po tom, ako vás vaše zdroje zasvätili do interných policajných pomerov?
Pochopil som to, že v realite nejde len o to, že odhalíte vraha. Musíte mu to dokázať aj pred súdom, a to je ten komplikovanejší proces.
Zdôverili sa vám vaše zdroje aj s tajnými informáciami, ktoré by ste sa za bežných okolností nemali šancu dozvedieť?
Vďaka jednému z nich som nazrel aj do reálnych spisov a dozvedel som sa aj o viacerých prípadoch, ktoré sa nikdy nedostali na svetlo sveta a mohli by niektorým ľuďom doslova spôsobiť nepríjemnosti. Dopracoval som sa k naozaj zaujímavým informáciám.
Ako sa pracuje s anonymnými policajnými zdrojmi?
Pristupoval som s rešpektom a bol som rád, že som získal nejaké informácie. Musel som si tiež získať ich dôveru.
Inšpirovali ste sa aj skutočnými kriminálnymi činmi?
Dej knihy je vymyslený, no nejaká tá inšpirácia tam je. Dá sa povedať, že nie je poskladaný čisto len z reality.
V súčasnosti je medializovaná aj kauza Bašternák, s ktorou je prepojený aj minister vnútra Robert Kaliňák. Médiá ho kritizujú, že šéfuje policajtom, ktorý v podstate vyšetrujú kauzu, do ktorej je údajne aj sám zapletený. Vraj vyšetruje sám seba. Ako sa pozeráte na tento údajný paradox?
No čo k tomu povedať, nemalo by to tak byť. Imunita by mala napríklad chrániť opozíciu pred koalíciou, no momentálne tento účel úplne nespĺňa, a keď dôjde k nejakému trestnému činu či priestupku, poslanec by nemal byť imunitou chránený.
Váš druhý román sa odohráva tesne pred prezidentskými voľbami. Prečo ste v knihe použili tento prvok?
Je to na pozadí celého príbehu a je to najmä o ľuďoch a ich minulosti. Politika a hlavne prezidentské voľby sú pre mňa atraktívne prostredia. Kandidáti na prezidenta sa snažia získať ľudí a často to nie je len o tom, že by prezentovali svoje názory, ale je to často aj o zhadzovaní súpera. To je trošku extrém, pretože sa súperi snažia na seba vyhrabať špinu aj z minulosti. Namiesto toho, aby sme ukázali, čo vieme ponúknuť, tak sa snažíme na druhého človeka ukazovať prstom a povieme: Tohto nechcete lebo…
Čerpali ste aj z charakterov reálnych politikov?
Nie, tomuto som sa chcel vyhnúť.
