Predseda ruských komunistov Zjuganov je mimo iného prezývaný ako Krokodíl Gena, čo je aj meno postavičky krokodíla zo sovietskej bábkovej rozprávky Babička to zariadi, natočenej v roku 1983 režisérom Romanom Kačanovom. Jeho odpovede sú doplnené krátkym zhrnutím, ako sa dostal do čela KSRF a aké v nej má v súčasnosti problémy.
Kto je podľa vás hlavným vinníkom rozpadu ZSSR? Vraj by ste za to chceli stále dostať pred súd Michaila Gorbačova. Podľa akého paragrafu by mal byť odsúdený?
Už dvadsaťpäť rokov nás oddeľuje od tragických udalostí augusta 1991 (takzvaný augustový puč označuje neúspešný pokus o štátny prevrat v Sovietskom zväze) zviazaných s krátkodobou činnosťou Štátneho výboru pre výnimočný stav a jeho pokusom zmeniť pre obyvateľov našej krajiny smrtiaci kurz. Z hodnotenia tých udalostí vyplýva, že môžeme, či vlastne musíme hovoriť o zrade Michaila Gorbačova, Borisa Jeľcina, Alexandra Jakovleva a Eduarda Ševardnadzeho. S uprednostnením zištných záujmov urobili všetko, aby zničili takú veľmoc, akou bol Sovietsky zväz. Členovia spomínaného Štátneho výboru pre výnimočný stav mali týchto zradcov zavrieť do väzenia, ale to sa nestalo. A nám sa dostalo toho, čoho sa nám dostalo. Rozvratu krajiny, katastrofálneho znižovania počtu obyvateľstva a vzrastajúcej agresivity celosvetového kapitálu.
V augustových dňoch sa konečne naplno vyjavila politická a morálna podstata Gorbačova. Potom, čo sa vrátil z krymského Forosu do Moskvy, zriekol sa strany a odporučil Ústrednému výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, aby sa rozpustil. Tak potvrdil zločinný charakter všetkej svojej činnosti na poste generálneho tajomníka a dal jasný signál Jeľcinovi o svojej kapitulácii. Tak otvoril cestu k vzniku v Rusku jedného z najviac reakcionárskych a kriminálnych režimov za celú jeho históriu. Myslím si, že je to dostatočný dôkaz pre súd s Gorbačovom a jeho spolubojovníkmi. Títo ľudia priniesli našej krajine, ostatne aj celému svetu, priveľa utrpenia.
Ako pristupujete k udalostiam roku 1968, keď do Československa prišli za vojská Varšavskej zmluvy hlavne sovietske tanky?
Akákoľvek vážna udalosť je hodnotená rôzne, často protikladne. Preto je nutné pristupovať k histórii maximálne objektívne, zbaviť sa emócií a predpojatosti. Hlavne je potrebné vnímať vtedajšiu situáciu a rozloženie síl, a nie súdiť minulosť, vychádzajúc z dnešných predstáv. Takzvaná Pražská jar v roku 1968 je neobyčajne opradená mýtmi politicky výhodnými pre Západ. Ostatne to platí aj o iných krízach z čias studenej vojny.
Na začiatku roka 1968 sa v Československu v podstate odohral prvý pokus o zamatovú revolúciu. Politická moc krajiny na čele s Alexandrom Dubčekom slávnostne vyhlásila kurz liberalizácie a začala potvrdzovať pochybnosti svojich predchodcov. Všade bolo počuť politické heslá o samostatnosti a nezávislosti Československa vnútri socialistického tábora. V spoločnosti zavládli antisovietske nálady.
Treba však stále pamätať na to, že studená vojna bola na svojom vrchole. Svet bol rozdelený na dva systémy: socialistický a kapitalistický. Každý z nich bojoval za svoju stabilitu. Predstavitelia ostatných socialistických krajín videli situáciu v Československej socialistickej republike (ČSSR) ako vážne ohrozenie socializmu a všeobecnej bezpečnosti. Prví o intervenciu požiadali predstavitelia NDR, Poľska a Bulharska a potom sa k silovému riešeniu priklonili aj predstavitelia Sovietskeho zväzu. Bolo prijaté kolektívne riešenie krajín Varšavskej zmluvy o vstupe vojsk piatich krajín do ČSSR. V pravý čas prišla informácia, že v USA vážne uvažovali o možnosti vpádu NATO do Československa mesiac pred vstupom vojsk Varšavskej zmluvy.
Západ na podobnú udalosť, ktorú by mohol použiť k rozkolu Varšavskej zmluvy a zasadeniu úderu ZSSR a jeho spojencom, čakal. Čítal som spomienky generála Gennadija Zajceva, kedysi odvážneho dôstojníka a veliteľa elitnej jednotky Alfa. V októbri 1993 odmietol vyplniť zločinný rozkaz Jeľcina ohľadom útoku na budovu Najvyššieho sovietu, teda parlamentu, a tým zachránil stovky ľudských životov. V roku 1968 Zajcev viedol skupinu siedmej správy KGB ZSSR a zúčastnil sa operácie Dunaj. A on píše, že keby ZSSR a jeho spojenci nekonali, tak by československé vedenie okamžite opustilo štádium socializmu s ľudskou tvárou a vrhlo by sa do náručia Severoatlantickej aliancie. Varšavský blok by potom stratil strategicky dôležitý štát v centre Európy a NATO by stálo pri hraniciach ZSSR. Odštartovalo by to nepokoje v Poľsku a Maďarsku. Potom by prišlo na rad Pobaltie a neskôr Zakaukazsko. To je názor Gennadija Zajceva. Napokon ono k tomu došlo, ale o dvadsať rokov neskôr.
Zamyslime sa ešte nad jedným faktom. Nehľadiac na preukázaný odpor – veď sa na sovietskych vojakov strieľalo, zapaľovali sa tanky a obrnené transportéry – vojaci sa nenechali vyprovokovať. V tom istom čase Američania zapálili napalmom Vietnam, podrobili túto krajinu barbarskému bombardovaniu a v Mexiku boli vtedy zastrelené stovky študentov. Avšak liberálna verejnosť o týchto zločinoch húževnate mlčí.
Bohužiaľ, mnohí dnes zabúdajú, koľko Československo získalo tým, že sa nachádzalo v socialistickom tábore. Jeho tovar mal stabilný odbyt. Zo ZSSR dostávalo lacné suroviny, ktoré spracovávali moderné priemyselné podniky v krajine. Vďaka sovietskym objednávkam sa rozvíjalo tradičné československé strojárstvo a mohlo medzi rokmi 1948 až 1969 zväčšiť produkciu takmer trinásťnásobne.
|
