Keď čítam alebo počúvam diskusie o súčasnej spoločnosti a problémoch, ktoré nás trápia, pochytí ma smútok. Nie pre problémy samotné, tie sú na to, aby sme ich riešili, ale skôr som zúfalý z toho, ako hanebne sa pracuje s faktami a logikou. Aby sa dal nejaký problém riešiť, musíme ho predovšetkým presne definovať. Niektorí ľudia si vôbec neuvedomujú, akú dôležitú funkciu má presný význam slov. A tí, ktorí si to uvedomujú, pracujú často s významom slov absolútne demagogicky, lebo dobre vedia, ako ľahko sa dá verejná mienka zmanipulovať.
Dovoľte mi kratučký exkurz, aby som na konkrétnych príkladoch objasnil, čo mám na mysli. Keď v päťdesiatych rokoch minulého storočia vyháňali komunisti sedliakov, neoznačovali ich názvom, ktorý platil po stáročia, ale dali im hanlivú nálepku kulakov. Keď im kradli majetok, bolo to združstevňovanie. Nakoniec spoločnosť vďaka masáži zo strany médií a ideológov prijala, že majetok nebol sedliakom ukradnutý, ale legitímne združstevnený.
Okupanti nás v roku 1968 nenapadli, ale poskytli internacionálnu pomoc. A boli tu dočasne nasadení. Vlastenci, ktorí s okupáciou nesúhlasili, boli vyhlásení za protištátne živly, ktoré rozvracajú socializmus. Ich prenasledovanie sa potom nazývalo kádrovou prácou.
Namiesto argumentov padajú v diskusiách urážky
Úmyselne uvádzam príklady, ktoré sú všetkým zrozumiteľné. Ak by sme išli hlbšie do minulosti alebo zabrúsili mimo Európy, nájdeme stovky podobných. Vyvražďovanie celých národov sa pomenovalo podľa okolností ako pokrstenie či demokratizácia. Upaľovanie kazateľov inej viery sa vyhlasovalo za očistu kresťanstva. Popravy neobľúbených panovníkov sa konali pod hlavičkou spravodlivého trestu, či už z rúk Kristových verných, občanov revolúcie, pästí robotníckej triedy, alebo odporcov totality. Je to stále rovnaké. Realitu sa snažia vládcovia a ich nohsledi pomenovať tak, aby vyhovovala ich mocenským cieľom.
Dnes skoro nikto vo vášnivých diskusiách nepremýšľa o skutočnej podstate problémov. Chytáme sa slov, ktoré nám vtĺkajú do hláv politici a médiá, a hádame sa o ne, ako by išlo o život. Ale ak sa nad tým zamyslíme, potom by nám malo dôjsť, že sa v skutočnosti hádame o chiméry, o pseudoproblémy, že proti sebe staviame idey, ktoré sú iluzórne, lebo pomenúvajú všetko iné, len nie podstatu veci. A potom sa, samozrejme, nikdy nemôžeme dohodnúť.
Bolesťou väčšiny dnešných diskusií je naviac absolútna absencia racionality, faktov a logiky. Na názor, ktorý sa nejakému oponentovi nepáči, sa často odpovedá urážkami. Zažil som to aj ja. Na mnoho mojich článkov som dostal urážky bez toho, aby oponent vysvetlil, v čom sa teda mýlim a prečo so mnou nesúhlasí. Za racionálny argument sa dnes považuje samotné zistenie, že ten druhý je slniečkar, komoš, Putinov agent, Obamov agent alebo jednoducho len idiot.
Risknem túto škálu odsúdenia a dovolím si predložiť niekoľko dnes bežne používaných termínov, ku ktorým sa pokúsim priradiť reálny obsah, čo znamená správne a logické české či slovenské pomenovanie.
Nejde o migračnú krízu, ale nájazd hôrd, ktoré u nás nemajú čo robiť
A čím iným začať než slovami “migračná kríza”. Slovo kríza sa používa pre rôzne problémy, či už ide o stav po živelnej katastrofe, alebo o hospodársku cyklickú krízu. Kríza je zlomový stav pacienta alebo nezhoda v manželstve. Je to však vždy niečo, čo vzniká viac či menej nezávisle od našej vôle. Slovami “migračná kríza” sa tak politici snažia navodiť dojem, že ide o proces, ktorý sa deje mimo nás a my sa mu musíme podvoliť (rovnako, ako sa podvolím zemetraseniu alebo krachu na burze). Lenže to je lož! Táto udalosť nie je kríza, lebo my ju riešiť môžeme! Je to pustý nájazd hôrd, ktoré nemajú na našom území legitímne čo robiť. Iste, existujú aj ohľady humanitárne, ale tie sa musia riešiť vždy v rámci zákonov danej krajiny a pri rešpektovaní suverenity jej hraníc. Čokoľvek iné je svojvôľa (a neoháňajme sa určovanými medzinárodnými paktmi a dohovormi, ak sú navyše v rozpore s našou ústavou).
Prílev migrantov nie je kríza, je to výsledok neschopnosti bruselských vládnucích elít plniť povinnosti, ktoré ako správcovia Európy majú. Nikto dnes nechráni európske hranice, vedú sa len nekonečné táraniny, že je to potrebné urobiť. Či už nemecká kancelárka stúpencov islamu pozvala, alebo nie, nemajú tu legitímne čo robiť a prekročenie našich hraníc je trestný čin. Skutočná migrácia je v skutočnosti niečo, čo má istý zákonný alebo aspoň ekonomický rámec. Prisťahovalec musí žiadať o legalizáciu pobytu, musí sa v novej krajine prispôsobiť, musí v nej pracovať a uživiť seba a svoju rodinu. Nič z toho prichádzajúce hordy neplnia, nerešpektujú a nie sú to ani potenciálne schopné. V modernej histórii nemáme k podobnému pohybu národov paralelu, preto je potrebné použiť nomenklatúru starších dejín. Nejde o migračnú krízu, ale o nájazd moslimov.
Zničí byt, obsadí cudzí objekt, kradne, ale je len neprispôsobivý
Rovnako fatálne sa dnes pracuje s pojmom “neprispôsobivý”. Zákon stanovuje jasne, že človek je buď bezúhonný, lebo zákony plní, alebo je zločinec, prípadne podľa vážnosti priestupku páchateľ, lebo zákony a predpisy porušuje. Čo je to neprispôsobivý? Človek, ktorý sa rozhodne, že niektoré zákony a normy dodržiavať nebude. Dostane byt, ale zničí ho. Vláme sa do cudzieho objektu a v mene svojich ušľachtilých myšlienok ho obsadí. Na uliciach robí neporiadok, v noci hluk, pácha drobné krádeže, nechce pracovať. To všetko sa dnes označuje ako neprispôsobivosť. Prečo, veď každý, kto toto robí, je predsa v dikcii zákona páchateľ alebo zločinec. Politici a mediálni komentátori to azda nevedia? Potom by si mali zopakovať základy práva.
Rovnako tak je zvláštne, aby sa rôzne skupiny spoločnosti premenovávali podľa aktuálnej situácie. Pred niekoľkými rokmi sa viedli vášnivé polemiky na tému, ako hanebná je česká komunistická strana, lebo sa odmieta premenovať (napriek tomu, že propagácia komunizmu bola zákonom vyhlásená za trestnú – typické právne Kocúrkovo). Komunisti verní revolučným piesňam na svojej barikáde vytrvali a komunistami podľa názvu zostali. Zachovali sa rozhodne serióznejšie ako Cigáni (historický názov doložený už v 14. storočí), ktorí nedôveryhodnú firmu vymenili za označenie “Róm”. Priznám sa, že nepoznám národ, ktorý by sa po storočiach existencie premenoval len preto, že sa mu jeho označenie nezdá dostatočne dôstojné. A keď bude spochybnené toto slovo (ono už vlastne je tým, ako ochotne sa príslušníci tejto etnickej menšiny prispôsobujú), nájdu si napríklad iné označenie.
Predkovia nemohli polemizovať o “migračnej kríze”, museli sa chopiť zbraní
Premýšľali ste, kto vlastne je “sociálne potrebný” alebo dokonca “sociálne slabý”? Hľadal som na stránkach našich inštitúcií, ale ani na marxistickom ministerstve nie je definícia, kto to vlastne je. Všetci sa však tým pojmom oháňajú. Takéto termíny sú nanič, lebo nikto poriadne nerozumie, čo exaktne znamenajú. Označujú totiž to, čo sa hodí politikom, úradníkom a aktivistom. Buďme však jazykovo korektní. V spoločnosti existujú ľudia bohatí a chudobní. Ak je niekto chudobný, má smolu. Ale podľa kresťanstva chudoba cti nestráca. Navyše každý chudobný môže zbohatnúť, ak sa bude snažiť. Alebo ak bude mať šťastie. Žijeme v pokrokových časoch, ktoré chudobu nepripúšťajú. Všetci bohatí však byť nemôžu. Dávať peniaze na chudobných, to sa akosi nenosí. Ale pre sociálne potrebných? Kto by mohol odmietnuť pomáhať potrebným? Mimochodom, potrebný je vo svojej podstate každý človek v tejto krajine. Sused má jaguára, ale ja nie. Som potrebný, lebo by som ho chcel tiež. Byť potrebný je psychologicky nebezpečné, je to slovo politicky naduté a prázdne. Byť chudobný alebo bohatý je však označenie jasné, zrozumiteľné a z hľadiska reality správne.
Ak chceme túto spoločnosť napraviť, je potrebné hovoriť pravdu. A to znamená označovať veci správnymi termínmi, neskrývať nepríjemné skutočnosti za eufemizmy. O tom, čo oznamujeme, musí rozhodovať vecná správnosť, a nie politická korektnosť, jemnocit či osobné ambície. Na všetky deje a stavy spoločnosti máme preverené pojmy. Nevytvárajme nové. Český či slovenský jazyk je mimoriadne bohatý, používajme len tie obraty, ktoré sú známe po stáročia. Potom sa rozhodne budeme na svet pozerať reálnejšie a konať pragmatickejšie. Pretože naši predkovia nemohli polemizovať o “migračnej kríze”, museli sa chopiť zbraní a brániť svoju slobodu a majetok. Mimochodom, obrat “brániť svoju krajinu, vieru a majetok” nie je urážkou!
NOVINKA – detektívny román zo začiatku 16. storočia k 500. výročiu objavu striebra v Jáchymove. So zľavou 20 % je možné objednať TU.
