Jedna z najchudobnejších, ale strategicky najvýznamnejších krajín Strednej Ázie je zakliesnená medzi Kazachstanom, Turkménskom a Kirgizskom, s ktorými sa delí o sovietsku minulosť. Zhruba tridsaťmiliónová krajina susedí na juhu tiež s Afganistanom, s ktorým má však v porovnaní s inými susedmi pomerne krátku hranicu. Neďaleko na západe je Irán a na východe potom Čína. A až za predelom severne umiestneného Kazachstanu je Rusko, tradičný hráč v tomto zložitom geopolitickom priestore.
Medzi Washingtonom, Moskvou… a Pekingom
Stredná Ázia v posledných dvadsiatich piatich rokoch dostala nový význam vo „vojne proti teroru“, a to hlavne vďaka zemepisnej polohe v blízkosti kritického stredobodu tejto vojny v Afganistane. Karimov bol ochotným spojencom USA, na území krajiny hostil americké vojenské základy a Uzbekistan bol tiež aktívnym účastníkom organizácie GUAM, ktorá vznikla v roku 1999, nie bez protiruského ostňa.
Krajina sa však nestala imúnna voči väčšinou dovezeným vplyvom radikálneho islamizmu, čo je jeden z hlavných dôvodov, prečo Karimov investoval do najväčšej armády v regióne. Tá je síce vybavená staršou, hlavne sovietskou vojenskou technikou, ale má okolo 65-tisíc vojakov.
Po roku 2005 vzťahy medzi Taškentom a Washingtonom ochladli pre Amerikou kritizované potlačenie protestov v Andižane, pri ktorých zomrelo oficiálne asi 185 ľudí (správy sa veľmi rôznia) a vôbec pre otázku dodržiavania ľudských práv.
Karimov sa pružne preorientoval na Moskvu a na ázijské krajiny. V reakcii Uzbekistan opustil v roku 2005 GUAM. V roku 2006 krajina vstúpila do ruskej bezpečnostnej platformy Organizácie kolektívnej bezpečnosti, avšak už v roku 2012 svoje členstvo suspendovala. Karimovov Uzbekistan tiež zaujal chladný postoj k ruskému integračnému projektu Colná únia a Eurázijská ekonomická únia. Nebolo to jasné nie, ale „otec národa“ Moskve nič nesľuboval…
Stojí za všimnutie, že miestom slávnostného podpisu novej deklarácie o vzťahoch medzi USA a regiónom Strednej Ázie sa (aj napriek americkej kritike ľudských práv v krajine) stal v novembri 2015 práve uzbecký Samarkand. Ľudským právam venuje spoločná deklarácia jednu, dve vety…
Postsovietske Rusko sa snažilo svoj vplyv v Strednej Ázii udržiavať, ale v posledných rokoch sa medzi ruskými špecialistami čím ďalej, tým otvorenejšie hovorilo o tom, že Rusko oblasť z hľadiska tradičného vplyvu v rámci konkurencie stráca. A to hlavne v prospech Číny a jej ekonomickej diplomacie, ktorá priniesla regiónu obrovské investície. Projekt Novej Hodvábnej cesty je bez Strednej Ázie a jej nerastného bohatstva nemysliteľný. Týmto investíciám Rusko nemohlo, a už vôbec v súčasnosti nemôže konkurovať.
Význam má aj prostý fakt, že „časy sa menia“ a k veslu sa hlásia generačne mladšie elity, ktoré už s Ruskom nespájajú kultúrne, politické a tiež mentálne väzby ako tú predchádzajúcu sovietsku. Z ruského hľadiska bude Uzbekistan po Karimovovi a celá Stredná Ázia novou zahraničnopolitickou výzvou. Bez výrazných inovácií svojej politiky sa Moskva nezaobíde.
Keď „sultán“ odchádza
V personalistickom (niekedy sa používa slovo sultánskom) a veľmi neformálnom systéme vládnutia odchod Islama Karimova rozhýbava vzťahy medzi vládnucou elitou (v Uzbekistane klanovo organizovanou) a môže vytvoriť priestor pre boj o moc medzi možnými následníkmi v elite, ktorá stratila orientačnú autoritu. Mocenské vákuum tiež môže dať priestor pre politickú opozíciu smerom k demokratizácii krajiny či ku sponzorovanému pokusu (takzvaný farebný scenár) o takú demokratizáciu. Všeobecne sa odborníci obávajú najviac vnútornej destabilizácie krajiny, aj keď situáciu nechcú dramatizovať s tým, že Karimovova tvrdá ruka krajinu celkovo stabilizovala a mocenské klany dala do laty.
Faktom je, že Uzbekistan podobne ako Kazachstan sa s momentom výmeny moci stretáva úplne prvýkrát od konca ZSSR. Pre dokreslenie, je priemerný vek populácie krajiny 27 rokov, čo znamená, že obrovská skupina Uzbekov nezažila iného lídra krajiny než Islama Karimova. Napríklad susedný tadžický scenár prechodu moci ukázal, že k apokalyptickému scenáru nemusí vôbec dôjsť.
Kto sa stane novým uzbeckým lídrom, je otázka, ktorá musí nutne zaujímať Moskvu, Peking a tiež Washington. V hre je ekonomika, bezpečnosť a geopolitika. Niekto už dlhší čas hovorí vo vzťahu k celému regiónu Strednej Ázie o novej veľkej hre (tá pôvodná sa týkala Británie a cárskeho Ruska, ktoré tu v 19. storočí tvrdo súťažili o vplyv). V tejto novej hre sa stretávajú a stýkajú rozdielne záujmy USA, Ruska, niektorých regionálnych islamských krajín (vrátane Turecka), EÚ a konečne tiež, samozrejme, stále ambicióznejšej Číny. Odchod Karimova zamieša kartami.
Regionálna islamistická hrozba
Uzbekistan a ďalšie stredoázijské krajiny patria k pomerne liberálnej islamskej škole Hanafi (sunnitská škola). Avšak vplyvy islamského tradicionalizmu a salafistickej školy (a wahhábizmu) sa Uzbekistanu a jeho susedom nevyhli.
Ich prítomnosť je zároveň spojená s konfliktom s tradičným hanafijským poňatím islamu, ktorý je v regióne doma. Nové postsovietske režimy pod hlavičkou zdedeného sekulárneho štátu zdôrazňovali práve domáce prvky islamu ako určitého zdroja svojho ospravedlnenia a budovania nového štátu. Kombinácia postsovietskeho sekularizmu a domácich tradícií stavala stredoázijské vlády ostro proti islamskému radikalizmu.
Podľa údajov z roku 2015 pochádzalo nad 500 radikálnych islamistických ozbrojencov, ktorí prišli do Sýrie a do Iraku, práve z Uzbekistanu. Z celého regiónu Strednej Ázie sem prišlo asi 1 650 bojovníkov. Najproblematickejším regiónom Uzbekistanu sa javí z tohto hľadiska cezhraničná Ferganská kotlina. Dnes panuje názor, že Uzbekistan je (okrem domácich islamistov) spolu so svojimi susedmi hostiteľom nie veľmi veľkých (spiacich) buniek Islamského štátu. Krajina sa nachádza v blízkosti Afganistanu a trápia ju sociálne a hospodárske problémy: hlavne veľká miera chudoby, nadmiera populácie v poľnohospodárskych podmienkach a tiež vysoká miera korupcie. To sú odvrátené stránky relatívneho hospodárskeho rastu posledných rokov Karimovovej vlády a možné zdroje ďalšieho zneistenia či destabilizácie krajiny.
Afganistan a Stredný východ (a prípadne možnosť spojenia Talibanu s IS) predstavujú hlavný zdroj islamizmu pre Strednú Áziu. Konkrétne Uzbekistan bol miestom vznikania najradikálnejších verzií islamizmu v celom regióne. Represívnemu karimovskému bezpečnostnému bloku sa ale darilo držať tento problém pod tvrdou kontrolou.
Ruské záujmy (a možnosti) v Strednej Ázii
Moskva je (na rozdiel od Washingtonu) životne zainteresovaná na tom, aby sa Stredná Ázia nestala ďalším centrom radikálneho islamu. Nárast radikálneho islamu a jeho kriminálnych bojov by viedol – aspoň z pozície hrozieb, ktoré Moskva vníma – k nárastu terorizmu, pašovania drog a nekontrolovanej migrácie obyvateľstva.
Je tiež dosť možné, že veľká miera destabilizácie jednej z krajín v regióne by mala dominový efekt na región ako celok, čo by vytvorilo dodatočné tlaky a mohlo v najhoršom prípade roztočiť špirálu implózie (rozpadu) štátov v regióne, ktorý je tradične tiež etnicky zmiešaný. Scenár od autoritárstva k chaosu nie je pre Moskvu (pravdaže tiež pre Peking) vôbec pozitívnym politickým a geopolitickým výhľadom.
Tvárou v tvár oslabovaniu svojho vplyvu v regióne koná Rusko trochu prekvapivo. Moskva v poslednom čase svoju vojenskú prítomnosť v Strednej Ázii oslabuje. Podľa posledných plánov, o ktorých informujú internetové noviny Gazeta.ru, bude Rusko znižovať veľkosť svojej hlavnej regionálnej vojenskej základne v Tadžikistane, ktorá plní úlohy spojené s ochranou hraníc s Afganistanom pre celý tento región. Zdá sa, že priority Ruska ležia inde, a to predovšetkým na Západe, vo vzťahu k NATO a k veľkej hre s USA o Sýriou.
Moskva súbežne s anoncovaným oslabením na juhovýchode výrazne posilňuje západný obranný vektor. Presúva jednotky na západ čelom k NATO (ktoré robia to isté) po celej západnej hranici a predovšetkým na Kryme, kde je to celkom logické riešenie pre zatiaľ zahraničnopoliticky nevyjasnený status polostrova. Ako noviny upozorňujú, necháva tak juhovýchodné krídlo slabšie, než je zdravé.
Triumvirát nástupcov
V súvislosti s koncom Karimovovej epochy sa hovorí o trojici možných kandidátov na post nového lídra. Avšak bez toho, aby bližšie poznali (dobré/zlé) vzťahy medzi nimi. Prvým je dlhoročný Karimovov premiér Savka Mirzijajev, ktorý má predovšetkým tú nevýhodu, že je v krajine dosť nepopulárny. V uzbeckej politickej elite má Mirizijajev stabilné miesto a ako premiér a šéf exekutívy je logickým nástupcom.
Ďalším kandidátom je minister financií Rustam Azimov. Ten má predovšetkým finančné skúsenosti a za sebou pomerne veľkú ekonomickú moc. Všeobecne je považovaný za liberálnejšieho a prozápadnejšieho politika, než je Mirizijajev, ktorého spájajú s Ruskom rodinné vzťahy. Správy o tom, že Azimov bol 30. augusta zatknutý, sa síce nepotvrdili, ale o silnom postavení Azimova nesvedčia.
V pozadí celej „hry o trón“ je ešte tretia figúrka. Odborníci o Rustamovi Inojatovovi, šéfovi uzbeckej bezpečnostnej služby a bývalom dôstojníkovi uzbeckej pobočky KGB, píšu, že zatiaľ nedával najavo, že by mal o úlohu prezidenta záujem. Je skôr tieňovým hráčom či sivou eminenciou uzbeckej politiky. Aj tak je tu otáznik nad tým, či sa mocný Inojatov stane „kingmakerom“ (vplyvný hráč, ktorý má moc ovplyvniť nástupníctvo, ale sám sa kráľom stať nemôže či nechce) alebo rovno kráľom. Svoju logiku by jeho nástup do prezidentského paláca mal.
Okrem tejto trojky sa dajú ešte spomenúť outsideri. Medzi nimi je Karimovova staršia dcéra Gulnara, ktorá sa ale v roku 2014 zaplietla so svojím biznis impériom do politiky tak, že sa dostala do otcovej nemilosti. Bola spolu s ďalšími politikmi mladšej generácie obvinená z korupcie v hodnote 200 miliónov dolárov a súdená. Odvtedy je v domácom väzení a jej pozícia je v dôsledku izolácie zrejme oslabená.
V piatok 2. septembra skoro ráno uzbecká vláda informovala, že prezident Islam Karimov sa nachádza v kritickom stave. Uzbecká tieňová „hra o trón“ zrejme vstupuje do svojho posledného dejstva.
autor: Veronika Sušová-Salminen
