Prichádzajú nelegálne, nechcú tu pracovať a my ich máme živiť? Na anonymnú sociálnu pomoc riadenú byrokraciou nepočujem, hovorí rozhodne spisovateľ Vondruška

    0
    Spisovateľ Vlastimil Vondruška. (Autor: Hans Štembera)

    Návštevy štátnikov sú divadlom a nám, poddaným, sa len oznámi, že návšteva sa uskutočnila v priateľskej zhode plnej porozumenia a štátnici hovorili o zásadných problémoch sveta. Niekedy sa nám ešte oznámi, čo mali na obed. V médiách sa objavia fotografie dvoch usmievavých postáv, ktoré stoja vedľa seba a optimisticky hľadia vpred. Jediné, čo sa za posledné desaťročie zmenilo, je, že sa nedozvieme, kto všetko sa bol za stranu a vládu s odlietajúcim štátnikom rozlúčiť.

    Štátnici na scénu dejín prichádzajú a mnohí z nej zase neslávne miznú, ale my, naše deti a vnuci, my zostávame. V súvislosti s poslednou štátnou návštevou u nás sa diskutovalo o všetkom možnom a utečenecká kríza sa skloňovala vo všetkých možných i nemožných pádoch. Údajne sme kvóty neprijali. Lenže poznáte politikov a úradníkov. Kvóty síce oficiálne nepríjmeme, ale solidárne príjmeme zástupy potrebných, prenasledovaných a zbedačených. Keď som túto vetu na akomsi blogu čítal, uvedomil som si, ako moje srdce mierne stvrdlo.

    Nie, ani ja si nemyslím, že by sme mali masám utečencov rozdávať zo svojho, lenže nie som vlastne sebec? Kde je kresťanstvo, solidarita, cit? Áno, tieto ideály miznú. Uvaril som si šálku kávy a začal premýšľať, prečo to tak vlastne je, lebo moje pocity zdieľa prevažná časť tých, ktorých poznám. Ale my všetci predsa nehanební byť nemôžeme; čo sa stalo alebo zmenilo, že sme sa zmenili aj my?

    Náš vzťah k charite sa formoval v premenách európskej demokracie

    Cesty, ktorými sa formoval a menil náš vzťah k charite, hľadajme v premenách kresťanstva a neskôr európskej demokracie. V počiatkoch kresťanstva prispievali všetci členovia obce na činnosť svojho kostola (cirkvi), každý podľa svojich možností. Najväčšie náklady niesli (dobrovoľne) tí najbohatší, ktorí pri trapézach hostili chudobných a pritom im hovorili o posolstve evanjelií.

    Zo zámožnejších členov ranokresťanských obcí sa stali správcami pokladníc – biskupi. Tí neskôr predstavovali chrbticu cirkevnej hierarchie. Zmenil sa aj spôsob financovania. Predtým prispievali tí najbohatší, neskôr biskupi neplatili nič a všetko museli hradiť ostatní členovia obce. Tento pôvodne dobrovoľný príspevok sa zmenil na povinný poplatok, zvaný desiatok. Aj ten platili členovia kresťanských obcí spočiatku celkom ochotne, lebo zostával v obci a slúžil potrebám všetkých, nielen na prevádzku kostola, ale aj na charitu. Až neskôr sa stal príjmom najvyšších prelátov, časť si pre seba uzurpoval pápež. Z neho financoval svoj nákladný dvor, vojnové dobrodružstvá, honosné stavby aj svoje milenky (mali ich mnohí). Desiatok sa stal niečím, čo bolo nutné si vynucovať, čo sa stalo predmetom korupcie a politického zápasu.

    Pretože sa peniaze z desiatkov nedostávali do sociálnej sféry, začali v stredoveku rôzne profesijné skupiny zakladať bratstvá, ktoré mali pomáhať na základe vzájomnej solidarity. Z týchto bratstiev vznikli cechy, ktoré si túto činnosť podržali. Každý remeselník prispieval do spoločnej pokladnice. O využití peňazí rozhodovali členovia cechu spoločne. Prispievali vdovám po zosnulých remeselníkoch, sirotám a takisto chudobným alebo invalidným členom (ale len členom cechu). V tejto podobe sa udržali obrysy cechovej solidarity až do 19. storočia.

    Žobrákom nemohol byť každý, komu sa nechcelo pracovať

    Ďalšou formou sociálnej pomoci prestarnutým, chromým a dlhodobo chorým boli špitále. Zriaďovali sa z peňazí štedrých darcov, ktorými boli mešťania, šľachta a často aj rôzne mestské korporácie, cechy a združenia. Po tridsaťročnej vojne zriaďovali špitále zo svojich prostriedkov a na vlastných panstvách aj niektorí šľachtici. Špitále potom slúžili pre prestarnutých vrchnostenských úradníkov, ale aj pre poddaných v núdzi, ak nemali vlastnú rodinu.

    Špitále boli univerzálnym dobročinným inštitútom, zakladali ich aj zámožní podnikatelia (od stredoveku predovšetkým ťažiari pre svojich baníkov), neskôr majitelia hút, veľkých textiliek pod. Financovali sa výhradne zo súkromných zdrojov a fungovali po celé stáročia napriek tomu, že na nich nedohliadalo ministerstvo sociálnych vecí a práce.

    Finančné a materiálne zdroje našich predkov boli obmedzené, napriek tomu charita fungovala. Ak nie systematická, potom aspoň formou príležitostných pomocí. Jednou z foriem bolo pozývanie chudobných susedov, žiakov miestnej školy či krajanov, tovarišov a pod. na jedlo k vlastnému stolu. Niektorí preláti, ale aj šľachtici a mešťania, mali pre podobné skutky vyhradené určité dni v týždni alebo v mesiaci. Formou sociálnej pomoci boli tiež almužny, ktoré dostávali žobráci pri bránach kostolov. Ale pozor – žobrákom nemohol byť kedysi každý, komu sa nechcelo pracovať. Vo väčšine miest dostávali žobráci „licenciu“ od radnice, pričom museli preukázať, že sú osoby zachovalé (dnes by sme povedali s čistým trestným registrom), že nemajú inú možnosť sa uživiť, ale hlavne, že v danom mieste žili a predtým v ňom poctivo pracovali.

    Po tridsaťročnej vojne dostávali povolenie žobrať často vojenskí vyslúžilci, pre iných sa zriaďovali pracovné miesta, niektorí slúžili na šľachtických statkoch ako drábi, vrátnici a podobne.

    Pomáhali si susedia, pomoc medzi dedinami neexistovala

    Na vidieku bola situácia nepatrne zložitejšia. Dedinčania všeobecne boli najchudobnejšou vrstvou v spoločnosti a najhoršie sociálne zabezpečenou. Pretože bola pomoc založená na solidarite a dobročinnosti, a vidiek bol chudobný a nemal zdroje, boli možnosti pomáhať veľmi obmedzené. Napriek tomu existovala susedská výpomoc a aj chudobní ľudia, ktorí sami mali málo do úst, boli solidárni s tými ešte chudobnejšími. Toto platilo vždy. Pomáhali si susedia, a to recipročne. Pomoc medzi dedinami v tomto smere prakticky neexistovala, lebo každá dedina bola uzavretá komunita.

    Ak komukoľvek zhorel dom či iná stavba, ostatní mu pomohli postaviť nový, vrchnosť často darovala zadarmo stavebný materiál (obvykle drevo zo svojho lesa). Svojim poddaným výnimočne pomáhala vrchnosť aj inak, záležalo, samozrejme, na natureli každého urodzeného pána. Veľké a bohaté kniežatá renesancie (ako boli Rožmberkovci alebo Pernštejnovci) venovali na charitu v prospech svojich poddaných často značné sumy.

    Až do konca feudalizmu, v podstate do obdobia jozefínských reforiem na konci 18. storočia, bola sociálna starostlivosť vecou dobrého srdca a dobročinnosti ľudí. V tom čase sa začala vytvárať idea štátnej sociálnej politiky, súčasne sa objavovali prvé významnejšie zásahy do podnikateľského prostredia. Dovtedy existovali sociálne zákony len v baníctve (články o právach pracujúcich sú už v hornom zákonníku Václava II. v roku 1300). V priebehu 19. storočia potom táto tendencia silnela, lebo vedľa seba existovali podniky, ktoré sa rozhodne nesprávali k pracujúcim ohľaduplne, ale aj podniky, ktoré sa o svojich robotníkov svedomito starali. Záležalo na type podnikania a typu výroby, čím kvalifikovanejšiu prácu podnik potreboval, tým lepšiu starostlivosť svojim zamestnancom musel ponúkať.

    Tradičnú podporu potrebným nahradila štátna byrokracia

    To, čo bolo podľa tradície medzi ľuďmi po stáročia bežné, uchopila do svojich rúk štátna byrokracia. Ako prvý položil túto kartu na stôl pruský kancelár Otto von Bismarck, zjednotiteľ Nemecka. Aby pre svoju domácu politiku získal podporu stále početnejších a radikálnejších robotníckych vrstiev a oslabil opozičnú sociálnodemokratickú stranu, presadil ako prvý na svete celoplošné sociálne zákonodarstvo. V roku 1883 sa zaviedlo nemocenské poistenie robotníkov, v roku 1884 vyšiel zákon o úrazovom poistení a v roku 1889 zákon o starobnom a sociálnom poistení (robotníci mali po dosiahnutí 70 rokov dostávať rentu a pri dlhšej pracovnej neschopnosti invalidnú rentu).

    Podľa pruského vzoru sa sociálne opatrenia začali zriaďovať aj v ďalších štátoch. V rakúskej časti rakúsko-uhorskej monarchie (ku ktorej patrili po vyrovnaní i české kraje) bolo povinné sociálne poistenie prijaté v roku 1888 ako Taafeho reforma (išlo o úrazové a nemocenské poistenie robotníkov). Netýkalo sa však dôchodkového zabezpečenia. To mali zabezpečené len niektorí štátni úradníci a zamestnanci, v prípade robotníkov záležalo na zamestnávateľovi (v tom čase vznikali rôzne dôchodkové fondy, poisťovne, podporné spolky). Zmenu priniesla až Československá republika – v roku 1924 bol schválený zákon o poistení zamestnancov pre prípad choroby, invalidity a staroby.

    Pre obyvateľov vidieka však tieto sociálne opatrenia pôvodne neplatili, až pod tlakom agrárnej strany boli rozšírené aj na zamestnancov veľkostatkov. Bežné roľnícke usadlosti (a tie ešte stále tvorili z hľadiska populácie väčšinu obyvateľov) sa však riadili tradičnými normami, teda princípom ´výminku´ (o rodičov sa starali deti). Tento po generácie na vidieku zabehaný systém odstránilo až socialistické zákonodarstvo v rámci kolektivizácie poľnohospodárstva (zákon o sociálnom zabezpečení družstevných roľníkov z roku 1964).

    Súčasná politika sociálnej solidarity je zlá, ničí dobré ľudské vlastnosti

    Prerod prirodzenej a dobrovoľnej ľudskej solidarity na direktívnu je v priebehu storočí, myslím, celkom zrejmý. S tým sa, samozrejme, mení psychologicky vzťah ľudí k sociálnym potrebám okolia. Ak môžem pomáhať sám a adresne, dáva mi to rozhodne pocit uspokojenia, lebo každý si nesieme v srdci túžbu pomáhať slabším a biednym. Ale ak to robí za nás štát, tento pocit uspokojenia sa stráca. Navyše z roka na rok sa rozširuje okruh tých, ktorým sa štátna sociálna pomoc poskytuje, a to v miere pre bežného pracujúceho človeka nepochopiteľnej a teda nekorektnej. Súčasná politika sociálnej solidarity je rovnako zlá ako každá byrokratická chobotnica, ktorá ničí dobré ľudské vlastnosti.

    V minulosti ľudia dávali ochotne donátorské a sponzorské peniaze nielen na pomoc potrebným, ale aj na výstavbu kostolov, pomníkov, na organizovanie slávností, činnosť vlastivedného múzea, spevácke a ochotnícke spolky, miestnym športovým klubom. Dnes aj toto prevzal pod svoje krídla štát. Formou daní nám berie peniaze a dáva ich na činnosť často prihlúplu, takú, ktorá naše duše neteší a nezaujíma nás (príklady pozná každý zo svojho okolia).

    Máme pomáhať ľuďom, ktorí tu nechcú pracovať, ale chcú, aby sme ich živili

    Ale nech už bola a je situácia taká alebo onaká, týkala sa až donedávna výhradne vlastnej populácie. Na pomoc chudobným rozvojovým krajinám sa dávali rôzne štátne pomoci a ľudia konali zbierky, ale išlo vždy o symbolické a zanedbateľné sumy. Lenže teraz sa od nás chce, aby sme boli sociálno-solidárni s imigrantmi, a to sumami skoro astronomickými. Máme pomáhať ľuďom, ktorí sem prichádzajú nelegálne a podľa posledných prieskumov renomovaných nemeckých agentúr tu nechcú pracovať, chcú, aby sme ich živili.

    Ak zoradím vývoj dobročinnosti a charity do historického a logického reťazca udalostí, potom je mi jasné, prečo moje srdce už nechce počuť ďalšie volania. Áno, robím si ďalej radosť a podporujem spolu s manželkou napríklad útulok pre opustené psy. Ako spisovateľ podporujem vydávanie audiokníh pre slepých a slabozrakých, mám medzi nimi pár priateľov, ktorým dávam všetko, čo mi vyšlo. Rovnako sa správajú aj moji priatelia. Každý niekoho poznáme, kto našu pomoc potrebuje. Ak je to adresné, pomôžeme. Ale k anonymnej sociálnej pomoci, riadenej byrokraciou, pre príjemcov, ktorí si to nezaslúžia, na to nepočujem.

    Ak nemajú súčasné politické elity náš národ zdevastovať úplne, je potrebné, aby nám vrátili právo rozhodovať, čo sa riadi lepšie srdcom než byrokraciou. Potom by sme neviedli neplodné samity, koho z utečencov prijať a koho nie. Niekto je ochotný sa prispôsobiť, je milý, ústretový a pracovitý, a my by sme mu určite radi pomohli. Niekto je fanatický islamista, ktorý sa k nám správa ako nájazdník, a toho by sme jednoducho vykopli. Tak by mala fungovať dobročinnosť.

    - Reklama -