Ideológiou sa v dejinách vždy obhajovali neúspechy mocných a vymýšľali sa najneuveriteľnejšie hlúposti, aby sa potvrdila správnosť aktuálneho pôsobenia vlády. Nejaký hromozvod, na ktorý sa všetko zvedie, sa nájde vždy, či už sú to pohania, sily pekla, kacíri, triedni nepriatelia, americký chrobák, staré štruktúry či Putinovi agenti. Hľadanie nepriateľov je typické predovšetkým pre tých vládcov, ktorí sú neschopní a hlúpi. Čím viac sa odtrhnú od svojho ľudu, tým ochotnejšie si platia zástupy rôznych podvodných kazateľov, šašov, udavačov, pätolizačov, lektorov marxizmu-leninizmu či think tankov európskych hodnôt.
Dobrá vláda je taká, ktorá svoj ľud chráni a neobťažuje ho. Toto je niečo, čo je všeobecne známe a platí už po tisícročia. Rímsky historik Titus Livius v 1. storočí pred naším letopočtom povedal: „Výrazne najpevnejšia je taká vláda, z ktorej sa radujú tí, ktorým sa vládne.“
Panovníci generujú problémy sami
V dejinách sa však darilo tento ideál napĺňať len zriedka. Dôvodom je všeobecne zrejmý fakt, že panovníci sami generujú problémy, či už svojou hlúposťou, alebo ctižiadosťou hnanou ideológmi, ktorými sa obklopujú. V mene ľudu potom problémy riešia a tvária sa, akú službu to vlastne svojmu ľudu robia. Lenže či národ potrebuje žiť v neustálom napätí a riešiť problémy, ktoré nespôsobil a v skutočnosti by ho vôbec nemali zaujímať, ak by panovník vládol múdro? A tak namiesto toho, aby sa ľudia tešili z drobných radostí, ktoré život prináša, panovníci ich neustále obťažujú a frustrujú svojimi výmyslami, a ešte si za to nechávajú od daňových poplatníkov štedro platiť.
Ak máte pocit, že som práve opísal chod Európskej únie, máte pravdu. Ale rovnako tak by mali naši predkovia pocit, že popisujem vládu Klementa Gottwalda, cára Mikuláša II., Cisára Franza Jozefa I., Henricha VIII., Ľudovíta XVI., Václava IV. a mnohých iných. Dejiny im zvyčajne vystavia vysvedčenie, ale, bohužiaľ, až po ich smrti. Ja urobím výnimku a pokúsim sa vystaviť vysvedčenie Európskej únii ešte za jej života (ktovie ešte akého dlhého).
Od čias, keď Čechy vstúpili do toho spolku, sa mnoho vecí stalo a zmenilo. Pripomínam, že vstúpili demokraticky a dobrovoľne, pretože uverili cieľom, ktoré im boli prezentované. Akí sme naivní a nepoučiteľní (Česi pozn. red.)! Vari niekedy nejaký politik, politické hnutie alebo politická strana splnili svoje predvolebné sľuby? S čím sme teda vstupovali a aká je realita? Ak hovorím o etape vstupu, nehovorím o prístupových zmluvách, tie asi zneli inak, lenže tie nám nikto necitoval. Hovorili politici a médiá a kreslili ružovú budúcnosť. A ak popisujem realitu dneška, potom nie podľa bľabotania na samitoch v Bruseli, ale podľa toho, čo vidím ako občan, poučený informáciami, ktoré sa dajú bežne získať.
1. Bude plne zachovaná národná suverenita.
Predovšetkým pod tlakom Nemecka a jemu posluhujúceho Francúzska rastie tlak na odovzdávanie právomocí v rade dôležitých politických oblastí do Bruselu. Ideálom, ku ktorému Európska únia smeruje, je vytvorenie európskeho superštátu, v ktorom sa rozdrobia pôvodné národné štáty.
2. Ide o spoločenstvo rovných, v ktorom sa bude rešpektovať hlas každého člena.
Podľa neskoršej ústavy však možno menšinu prehlasovať kvalifikovanou väčšinou. Aj keď to funguje už dlhšie, fatálne sme si to uvedomili v súčasnej migračnej kríze, keď sa nám vnucujú kvóty pre prijatie utečencov a v dohľadnom čase vraj azda aj povinná výška sociálnych dávok, jednotná pre utečencov v celej Európe.
3. K obchodnej a hospodárskej integrácii prispeje jednotná mena – euro.
Našťastie, vtedajšie české vlády hospodárili tak socialisticky, že sme (Česi, pozn. red.) nespĺňali kritériá pre jeho zavedenie. Nespĺňalo ich však napríklad ani Belgicko, ale ako by to vyzeralo, aby sa v Bruseli neplatilo novou menou? Takže podľa zásady všetci sme si rovní, ale niektorí rovnejší, Česko ho nedostalo, ale prominentní členovia áno. Bohu vďaka, že to tak dopadlo, pretože súčasné euro je zjavne finančne neistý projekt, ktorý by nám teraz Brusel rád vnútil, ale, našťastie, nemáme len servilných politikov, ale aj rozumných národohospodárov a finančníkov. Prečo by sme sa stávali členmi eurozóny a platili všetky jej zlé investície a politicky motivované dotácie? Navyše to bude po zrútení niektorých veľkých členov eurozóny oveľa horšie ako v prípade Grécka.
4. Jednotný a slobodný európsky trh umožní našim výrobcom sa na ňom lepšie uplatniť.
To sa hovorilo. Rubom tejto myšlienky je, že sa obrátene môžu na našom trhu uplatniť aj iní, ktorí sem vozia nekvalitné šmejdy za nízku cenu, prípadne tovar dotovaný podľa akýchsi dohôd v Bruseli z únijných alebo štátnych peňazí, takže sa likvidujú drobní českí a moravskí výrobcovia. Neplatí to, samozrejme, všeobecne, ale sú komodity, kde je situácia z roka na rok horšia, predovšetkým v poľnohospodárstve, v potravinárskom, textilnom, hutníckom aj strojárenskom priemysle. A to, čo prosperuje, to napospol získali zahraniční majitelia.
5. Zrušením hraníc sa odbúrajú prekážky v obchodovaní i turistike.
Akosi sa však zabudlo, že po zrušení ochrany hraníc nebude nikto chrániť našu bezpečnosť, čo umožní nekontrolovaný príliv zločincov, teroristov a neuveriteľného množstva nájazdníkov, ktorí chcú vysávať štedrý sociálny systém. Realita je tento rok taká, že klesá záujem o turistiku v zahraničí, lebo v európskych letoviskách už nie je zďaleka tak bezpečne, ako bývalo. Niektoré krajiny budujú na ochranu vlastných hraníc zátarasy. A bude horšie!
6. Vznikne demokratický, moderný a funkčný systém riadenia európskych záležitostí.
V Bruseli je dnes zhruba 50-tisíc úradníkov, z ktorých 10-tisíc má mzdu vyššiu ako anglický premiér. V rakúskej tlači sa nedávno objavila analýza, ako rok za rokom dramaticky stúpajú náklady na prevádzku bruselskej administratívy (české verejnoprávne médiá ešte nedorástli do štádia, aby si podobné veci všímali). Na bruselskú administratívu je však viazaný dramatický rast domácich úradníkov, ktorí s Bruselom komunikujú, posielajú výkazy, rozpracovávajú únijné predpisy, riešia dotácie. Ďalšie miesta vznikli preto, že nám Brusel vnútil služobný zákon (napríklad úplne zbytočný zástup štátnych tajomníkov). Sľubovaný moderný funkčný systém má svoj obraz v tragikomickej neschopnosti Európskej komisie a periodických blamážach európskych samitov.
7. Európska politika bude mať vo svete podstatne väčšiu váhu.
Na to sa dá povedať hádam len: „Hahaha!“ Nie je fatálnejšie nebezpečenstvo ako panovník, ktorý nechápe, aké sú jeho skutočné mocenské prostriedky a reálna politická sila.
8. Zvýši sa životná úroveň a čoskoro doženieme západoeurópske krajiny.
Ako povedal Winston Churchill: „Kapitalizmu je vlastná jedna chyba: nerovnomerné rozdelenie bohatstva. Socializmu je oproti tomu vlastná jedna cnosť: rovnomerné rozdelenie biedy.“ K vyrovnaniu medzi Západom a Východom naozaj pomaly dochádza. Bohužiaľ, kráčame skôr tou druhou cestou. A to, že sa v Čechách žije celkom dobre, nie je rozhodne zásluha politikov, ale naša vlastná, pretože sme to my (českí občania, pozn. red.), kto pracujeme, tvoríme a platíme dane. Politici tvrdia, že bez nich by sme treli biedu s núdzou. Lenže je to práve naopak a ak sa niekomu u nás darí zarábať naozaj stále lepšie a lepšie, sú to politici a niektorí úradníci. A jediná vrstva u nás, ktorá sa už blahobytom vyrovnala Západu, sú naši zástupcovia v Bruseli.
9. Brusel nám bude dávať peniaze, aby sme si vybudovali modernú infraštruktúru ciest, podnikov a služieb.
Systém európskych dotácií je ona živná pôda korupcie, ktorá dnes trápi verejnú sféru v celej Európe. Je to neuveriteľný tunel, v ktorom miznú obrovské sumy peňazí a na ktorý sú prisatí rozmanití poradcovia, grantové agentúry a podvodné firmy kamarátov politikov. To, že sa niekde niečo málo podarilo, to sú, samozrejme, dobré správy, ale ak spočítate ozajstné náklady na to všetko, potom už tie správy rozhodne také dobré nie sú. A čo sa za dotácie kupuje? Okrem iného sa usporadúvajú nekonečné rekvalifikácie sociálne neprispôsobivých, kurzy rodov a ľudských práv, stavajú sa cyklotrasy (za cenu kozmodrómov), do rôznych inštitúcií sa vyhotovuje predražené a väčšinou zbytočné technické vybavenie a stavajú sa cesty, ktoré sa musia každé dva roky opravovať. A to nehovorím o súkromných golfových ihriskách, luxusných penziónoch a podobných „nevyhnutnostiach“. Ak by sme si o týchto peniazoch rozhodovali len my sami, tvrdím, že všetko by vyšlo lacnejšie a peniaze by išli len na to, čo naozaj potrebujeme (ak by o tom však nerozhodovali súčasní politici, lebo každý určite vie, kto a kde má maslo na hlave).
10. Staneme sa Európanmi.
Už vtedy som sa čudoval, ako sa môžeme stať Európanmi, keď sme nimi boli vždy. Žijeme v Európe, čo iné by sme boli? Vieme sa umývať, používame hygienické prostriedky, naučili sme sa čítať a písať, poznáme jazyky, čítame knihy (v priemere viac ako v západoeurópskych krajinách), niektorí z nás si vedia uviazať aj kravatu a mnohé naše dámy používajú rovnaké parfumy, aké môžete cítiť v Cannes a vo Windsore. V čom sa teda staneme Európanmi? Diskusia na túto tému sa v poslednom čase vyostruje a v komunistickom duchu triednej nenávisti pľujú fanatickí stúpenci európanstva jedovaté sliny na „Putinových agentov“, ktorí nepochopili veľkosť ich európskych myšlienok. Po pravde povedané, ja sám som nikde nenašiel racionálne zdôvodnenie ani presnú analýzu, čo to európanstvo naozaj je, okrem poslušnosti voči Bruselu a nenávisti k vlastenectvu.
Prichádza búrka
Iste, za posledných dvadsať rokov sa toho zmenilo veľa, k dobrému i zlému. Mnoho vecí sa podarilo a zlepšilo, ale nerád sa opakujem, rozhodne to nie je zásluha Bruselu a väčšiny našich politických strán. V histórii neexistuje keby. Nemožno povedať, či by nám bolo lepšie, keby sme niečo urobili inak. Stalo sa a zmeniť sa to už nemôže. Lenže nedá sa sedieť s rukami v lone a správať sa ako ovce. Slávny taliansky učenec 16. storočia Niccolò Machiavelli vyhlásil: „Základnou ľudskou slabosťou je, že človek nepredvída búrku, keď je pekné počasie.“ Pravda, búrka ešte nenastala, ale na nebi sa už objavujú mraky. Niektoré z nich som opísal. Bolo by dobré sa nad tým všetkým seriózne nielen zamyslieť, ale predovšetkým hľadať riešenia, ako zabezpečiť prosperitu a slobodu tejto krajiny a nášho národa, nás samotných. Ide predsa o naše životy a my nesieme zodpovednosť za seba, svoje rodiny a svoje deti.
