Chvíľu nehybne zotrval v okne, pozorujúc pestrú zmes ľudí pohybujúcich sa všetkými smermi a snažil sa nakrátko identifikovať s niektorým z nich, ktorého pár sekúnd sledoval a premýšľal, kam asi ide, za akými cieľmi a čo môže byť jeho povolanie.
V tom momente si odrazu uvedomil, aké je to fascinujúce byť všade doma, všade vo svete a mať pocit, že vo všetkom cudzom a inom človek môže nájsť zároveň aj seba samého.
Pociťoval, že sa v ňom zmenilo niečo podstatné na niečo, čím neoplýva veľa ľudí. Dostal sa do takého vnútorného stavu, že sa najviac cítil doma tam, kde nebol doma a že najmenej by sa cítil doma tam, kde bol doma, lebo sa tam narodil a vyrastal.
Vo svojej vlasti, na malom Slovensku, mal už ako dieťa stiesňujúci pocit, že jeho túžba po diaľavách a po cudzích neznámych
krajinách a cudzích kultúrach sa nikdy nenaplní. Západ bol akoby odrezaný od Československa a jeho hranice tým smerom takmer nepriepustné. Aj preto hľadal kontakt a spojenie s hviezdami, aby aspoň tak prekabátil hranice medzi Slovenskom a svetom na Západe. A hviezdy a ich poznanie mu dali nesmierne veľa. Ich prostredníctvom napokon predsa len prekonal aj tie nepriepustné hranice na zemi, keď sa stal astronómom a smel vycestovať z komunistickej klietky.
Po raňajkách sa vybrali do ulíc mesta, aby čo najviac z neho spoznali. Na prechode z námestia Figueira na námestie Rossio ich zaujala skupina černochov, ktorí tam postávali a veľmi temperamentne gestikulovali a sa hlasno rozprávali.
Chvíľu ich pozorovali a Ginette odrazu prekvapene zvýskla a potiahla Denisa za ruku:
„Povedz mi, koľkých černochov tam vidíš?“
„To ma skúšaš, či viem napočítať do deväť? Alebo to malo nejaký iný zmysel, keď sa ma na to pýtaš?“
Zasmial sa Denis a pozeral spýtavo na svoju atraktívnu manželku.
„Presne tak, drahý môj, lebo sa mýliš. Tam je totiž desať černochov.
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
