Pätnásťročný Amir a o rok starší Ahmed sa v súčasnosti zdržiavajú v utečeneckom tábore v Dohuku, ktorý sa nachádza v irackom Kurdistane. Väčšinu času trávia sledovaním televízie. V jednej chvíli prepínajú na propagandistický kanál Islamského štátu a vidia sa na záberoch z výcvikového tábora pre detských vojakov v Mosule. „Amir, to sme my!“ zvolá zrazu Ahmed a dodáva, že im džihádisti dávali drogy, aby verili v ich ideológiu. Obaja bratia prešli tvrdým výcvikom a z Mosulu sa im podarilo utiecť pred pol rokom.
Podľa Kuntzovej je ťažké určiť, koľko ďalších vojakov v detskom veku prešlo výcvikom Islamského štátu. Ale odhady hovoria asi o 1 500 chlapcoch, pričom ich počet sa bude zvyšovať, pretože na území pod kontrolou ISIS je údajne viac ako tridsaťtisíc tehotných žien. Obaja bratia však väčšinu svojho života prežili slobodne a podľa svojich slov sa mali celkom dobre. Hrali futbal, liezli po stromoch a robili všetko, čo robia deti v ich veku. Všetko sa zmenilo až v auguste 2014, keď došlo k prepadnutiu ich dediny v regióne Sinjar. Amir a Ahmed boli odvezení preč na korbe nákladného auta.
Džihádisti ich odviezli do Mosulu, kde ich cvičili spoločne s ďalšími asi dvesto deťmi. „Chceli, aby sme zabudli na to, že pochádzame z kmeňa jezídov. Museli sme držať jazyk za zubami,“ hovoria bratia a opisujú podrobnosti o tom, ako prebiehal ich všedný deň vo výcvikovom tábore. „Ráno pred východom slnka sme sa museli modliť. Potom nás učili, ako rozobrať kalašnikov, zostaviť improvizované výbušné zariadenie alebo odpáliť výbušnú vestu. Pri samotnom bojovom výcviku nás bili palicami a kopali do brucha,“ rozprávajú bratia skrúšene.
„Obliekli nás do čiernych uniforiem a vzali nás do prednej bojovej línie, aby sme vraj spoznali svojich nepriateľov. Teda PKK, jezídov a pešmergov. Raz dokonca priamo pred našimi očami odrezali hlavu mužovi z kmeňa jezídov. Vyhrážali sa nám, že nás stihne rovnaký osud, ak neprestúpime na ich vieru,“ hovorí Ahmed a Amir dodáva, že ich nútili brať rôzne tabletky. „Všimli sme si, že dospelí po nich boli odvážnejší a odhodlanejší. Keď sme si ich dali, tiež sme sa prestali báť a začali sme veriť tomu, že jezídovia sú naši nepriatelia,“ uviedol Amir.
Rany potrubím
Obom bratom sa však aj napriek tomu podarilo byť relatívne dlho v kontakte s ich matkou, pretože si schovali mobilný telefón. Posielali jej krátke správy, v ktorých jej písali, že im chýba alebo že sú stále nažive. Jedného dňa však stráže mobilný telefón našli a už bol oheň na streche. „Odtiahli ma do samostatnej miestnosti, kde som dostal asi 250 rán kusom vodovodného potrubia, čím mi zlomili hrudnú kosť. Kosť mi potom zrástla nakrivo a dodnes mi vyčnieva z trička,“ hovorí Ahmed, pričom sa mu znateľne lesknú oči od sĺz.
Raz v noci sa bratia a ďalší dvaja chlapci rozhodli svojim trýzniteľom utiecť. Po deviatich dňoch plných utrpenia sa im podarilo dostať na územie ovládané pešmergami. Amir a Ahmed sa neskôr stretli so svojou matkou a s jej pomocou sa snažia na svoje traumy navždy zabudnúť. „Keď v noci plačú, prinesiem im vodu. Keď citujú Korán, jemne im prikladám ruku na ústa. Pevne verím, že čas všetky rany na duši zahojí a obaja moji synovia budú môcť žiť normálny život,“ cituje nemecká reportérka ich matku.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.
