Tak ako o nás, Slovákoch žijúcich v zahraničí hovorievame, že sme roztratení, no nestratení, tak aj naše projekty sú niekedy ako prerušovaná pieseň, nápev ktorej však i v okolnosťami vynútených zámlkách ďalej pokračuje v duchu, v našom spoločnom podvedomí, a ako ponorná rieka znovu vyrazí na povrch. Presne taký je i osud Svetového kalendára Slovákov žijúcich v zahraničí.
Keď som písal príhovor do toho prvého, na rok 2011, vyjadril som názor, že má všetky predpoklady vytvoriť novú dlhú a zmysluplnú tradíciu. „Po rokoch bude možno našim nasledovníkom pripadať taká samozrejmá a neodmysliteľná, akoby tu bola vždy a objavila sa sama odseba,“ zamyslel som sa. No ale prišli rôzne turbulencie v slovenskom svete, prišla aj smutná udalosť, ktorá nám odniesla takpovediac krstnú mať kalendára, Anku Ištvánovú. No a výsledok? Vyšiel len ten jeden jediný ročník kalendára. Avšak ponorná rieka znovu vyviera – a kalendár je tu opäť!
Existuje dlhá tradícia kalendárovej tvorby nielen na Slovensku, kde zohrala svoju nemalú rolu najmä v čase národného obrodenia, ale i neskôr predovšetkým na vidieku, ale aj v krajanskom svete. Kalendáre vychádzali v mnohých krajinách. V týchto rokoch ich stále vychádza šesť. Dva v Maďarsku – Náš kalendár a Čabiansky kalendár, dva v Srbsku – v Báčskom Petrovci a v Starej Pazove, jeden v ukrajinskom Užhorode a jeden v americkom Pittsburgu.
Už ten výpočet vysvetľuje, prečo práve Dolná zem sa stala kolískou myšlienky Svetového kalendára Slovákov. Ten prvý vyšiel v Békešskej Čabe, v meste na juhu Maďarska, kde Slováci postavili najväčší murovaný evanjelický kostol v strednej Európe pre 3600 veriacich, ale aj vynašli čabiansku (čabajskú klobásu). Tento obnovený vyjde v Báčskom Petrovci, akomsi centre slovenského života vo Vojvodine, v Srbsku. V Slovenskom vydavateľskom centre, v slovenskej tlačiarni. V šesťtisícovej dedine plnej slovenských galérií, umelcov, kde je slovenské divadlo i gymnázium, kde v každom druhom dome býva slovenský aktivista či spisovateľ. V centre tejto najživotaschopnejšej enklávy slovenského zahraničia.
Som mimoriadne šťastný, že Svetové združenie Slovákov v zahraničí patrí k dobrým sudičkám projektu, že vykryštalizoval v našom spoločnom dialógu na pôde tejto strešnej organizácie slovenského sveta, združujúcej viac než stovku najvýznamenjších spolkov a inštitúcií z 24 krajín. A som rád, že v zmysle našej vynikajúcej a produktívnej spolupráce s Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý vznikol práve aj na základe našej iniciatívy, vychádza svetový kalendár i s podporou tejto štátnej inštitúcie Slovenskej republiky.
Pretože ide o obnovenie vydávania, pretože opakovanie je matkou múdrosti, pretože i pri modlitbe, zariekavaní či v básňach sa odvekov opakuje, čo je vrúcnym želaním, ešte raz odcitujem, čo som napísal do kalendára na rok 2011: „Želám mu tú neúnavnú trvácnosť, ktorá je nám Slovákom vlastná. Niekedy tichá, nenápadná, ale nezdolná. Jednoducho nech platí: s novým rokom nový kalendár. Ako neminie rok bez príletu a odletu sťahovavých vtákov, tak nemôže bez toho, aby tlačiarenské stroje nevychŕlili novú várku slovenského slova z najrôznejších končín našej – aj vďaka takýmto projektom – stále prepojenejšej planéty. Planéty, ktoré je našou zásluhou aj slovenská.“
Keď si týchto pár riadkov napísaných v Prahe a vytlačených v Báčskom Petrovci prečítate hoci v New Yorku alebo v Štokholme, bude celkom jasné, že slovenský svet je aj vďaka nášmu združeniu jedným organizmom a potrebuje svoj spoločný, svetový kalendár!
