„Pred piatimi rokmi sa ma na porade veľvyslancov niekto opýtal na identitu a smerovanie tureckého štátu. Odpovedal som, že ,Turecko je tu, definovateľné, sebavedomé, demokratickejšie než kedykoľvek v minulosti a pripravené ťažiť zo svojho geopolitického postavenia a rastúcej sily. Turecko rozhodne nesmeruje na Východ, neodtrháva sa od Západu, ale stáva sa samo sebou‘,“ hovorí Hubinger. Podľa neho už dnes platia len niektoré časti uvedeného výroku.
„Turecko je tu, je definovateľné, je sebavedomé a rado by ťažilo zo svojho geopolitického postavenia. Je síce demokratickejšie, než bolo počas vojenskej vlády, ale demokratické už nie je ani omylom. Na Východ nesmeruje, ale od Západu sa odtrháva. V závere treba namiesto nedokonavého vidu použiť minulý čas: ,Stalo sa samo sebou‘,“ uviedol Hubinger.
Následne píše, že Turci boli vychovávaní k oddanosti Atatürkovmu odkazu a k sekulárnemu republikánskemu zriadeniu. Ako dodal, s demokraciou to bývalo slabšie. „Ale tá nikdy fundamentom tureckého štátu nebola,“ podotkol.
„Ranné vztyčovanie vlajky, spev hymny a citovanie Atatürka predstavovali obligatórne rituály na základných a stredných školách. V štátnej službe, v štátnych budovách a pre uniformovaných občanov-vojakov, políciu, žandárstvo, personál štátnych tureckých aerolínií, poštárov, železničiarov atď. platil zákaz náboženských symbolov. Pilierom sekularizmu bola armáda. Armádou a obdobou nášho niekdajšieho ,politického školenia mužstva‘ prešli všetci dospelí muži,“ uviedol Hubinger. Sekulárne moderné Turecko bolo najsilnejšie v Istanbule, na západnom a južnom pobreží, v niektorých veľkých mestách – aspoň to ukazovali výsledky volieb. A zmeny začali práve po nástupe prezidenta Erdogana, podotýka Hubinger.
„V armáde sa odohráva proces, ktorý výrazne pripomína situáciu v inej krajine a v inom čase – Portugalsko na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. Prebiehala koloniálna vojna, salazarovský režim potreboval viac dôstojníkov, a tak akceptoval aj mužov zo sociálne slabých pomerov, vec predtým nemysliteľná. Nechceným efektom bola premena mladého dôstojníckeho zboru na silu, ktorá v apríli 1974 zmietla pohrobkov Salazara a otvorila Portugalsku cestu k demokracii. V Turecku ide o niečo podobné, ale v opačnom garde a s reverzným účinkom,“ poznamenal. A to sa práve podľa jeho slov pokúsili zmeniť mladí dôstojníci. Neuspeli.
„Nepodarený vojenský puč dal prezidentovi zámienku a jeho pomsta je tvrdá,“ uviedol Hubinger s tým, že jeho tureckí známi s prevratom nesúhlasili, ale ani s tým, čo nasleduje. „Čaká ich oveľa tvrdšia normalizácia, ako bola tá naša. Güle güle arkadašlari!“ uzavrel.
Pôvodný text si môžete prečítať TU
