Sulík je sociálny autista, niektorí členovia SaS boli vykorisťovaní, spomína exposlanec liberálov Somogyi

Už niekoľko rokov ste mimo politického diania…

Áno, od roku 2012.

Čomu sa v súčasnosti venujete? Zanevreli ste už na aktívnu politiku?

Politiku sledujem a čiastočne som aj aktívny. Som zakladateľom občianskeho združenia My sami. Vychádza z toho, že južné Slovensko, aspoň tam, kde je zmiešané obyvateľstvo, vždy trpí tým, že takéto zmiešané obyvateľstvo odrádza záujem politikov. Hlavne, čo sa týka finančného či ekonomického ponímania.

Žiadna vláda od 89. roku nemala záujem, aby investovala na týchto zmiešaných územiach. Nikdy nemala istotu, že za tie dotácie a investície dostane aj protihodnotu vo forme hlasov. Vždy bolo ľahšie investovať na severnom či strednom Slovensku, lebo tam bolo istejšie, že keď ste vo vláde, je veľmi veľký predpoklad, že ľudia vám to nejakým spôsobom ohodnotia aj vo forme hlasov.

Na južnom Slovensku bolo vždy bariérou zmiešané obyvateľstvo. Či to bola ľavicová vláda, kresťanská, pravicová, vždy sa obávali, že maďarské politické subjekty odfiltrujú hlasy, ktoré by mali patriť im, takže radšej vsadili na istotu.

Máte pocit, že Most-Híd či SMK sa touto lokalitou dostatočne nezaoberajú?

Samozrejme, verbálne áno. Ale od 89. prebehlo už 26 rokov a odkedy sa rozštiepilo pôvodné SMK, je vidieť, že Most-Híd sa stará skôr o obchod a nie o juh. SMK má zase dosť obmedzené svoje možnosti. Naším cieľom v tomto hnutí je, aby sa vytvorila nová samostatná župa, taka istá ako ostatné župy. Čiže nehovoríme o separácii či odtrhnutí. Len chceme vlastnú župu pozdĺž južného Slovenska, kde je zmiešané obyvateľstvo. Pretože tým, čo som na začiatku hovoril, netrpia na Slovensku len Maďari, ale aj Slováci. Investičné zámery jednotlivých vlád smerujú na iné územia.

O samostatnosti južného Slovenska ste informovali už v roku 2014. Môžete ideu samostatnej župy trochu rozviesť?

Ide o osamostatnenie najmä vo finančnom smere. Vyjadruje to aj názor nášho občianskeho združenia, že ľudia na mieste vedia lepšie rozhodovať o svojich financiách ako nejaká centrálna vláda. Čiže 90 percent daní, ktoré sa generujú na tomto území, by tam malo zostať a len desať percent týchto daní by sa malo posielať, v úvodzovkách, centrálnej vláde na nejaké nedeliteľné úlohy štátu, ako je obrana, justícia a dialničná sieť. Väčšina peňazí, ktoré sa na juhu vyprodukujú, by mala zostať aj v rozhodovacej kompetencii miestnych ľudí. Odskúšalo to už množstvo vlád a výsledok je ten, že situácia je čím ďalej horšia.

Je taký krok v skutočnosti zrealizovateľný alebo ide len o akýsi utopistický sen?

Ak by neexistoval konkrétny príklad, ktorý sa dá nasledovať, tak by som aj ja použil to slovo, čo vy, že je to skôr utópia. Práve neďaleko od nás, v severnom Taliansku v okolí mesta Bolzano, kde žije miestna nemecká menšina, tento systém už funguje niekoľko desaťročí. Tento spôsob zachovania si daní na miestnej úrovni, región vyzdvihlo až na druhý najvyspelejší v rámci celého Talianska.

V roku 2012 ste prišli v rozhovore pre portál aktuality.sk s kontroverznou myšlienkou, že by mal existovať pre politikov a občanov akýsi finančný strop. Táto filozofia vás stála aj miesto na kandidátke SaS. Stále sa jej držíte?

Bol to jeden nešťastný rozhovor, najmä z mojej strany. Ja som vychádzal z toho, že naša legislatíva zakazuje byť pre poslanca konateľom niektorých obchodných spoločností, no mala by skôr zakazovať, aby mali majetkové podiely v niektorých spoločnostiach, a to robí pre človeka väčšiu motiváciu, ako byť konateľom nejakej spoločnosti. Túto moju predstavu som vtedy zdôvodnil redaktorke, že prečo si myslím, že majetok ovplyvňuje konanie politika. Nekonkretizoval som to, lebo som to bral ako samozrejmosť. Len som hovoril, prečo by mali mať ľudia obmedzené majetkové štruktúry, keď sú v politike. Bola to moja chyba, že som nevyzdvihoval, že sa to týka len politických aktivít.

V spomínanom rozhovore ste ale podotkli, že by malo ísť aj o bežných občanov, nielen o politikov…

Vychádzal som z toho, že každý človek od narodenia má motiváciu, v úvodzovkách, nechcem použiť pejoratívny výraz, hrabať pre seba. Čiže tá majetková a hospodárska motivácia je stála, od narodenia až po úmrtie človeka. Videl som to aj v politike. Ak by niekomu stačilo desať, tak namiesto toho si vezme dvadsať. Odôvodňoval som to s tým, že tá závislosť od zveľadenia sa, je v ľuďoch zakódovaná.

Táto vaša filozofia, zdá sa, prešla od roku 2012 určitou evolúciou. Aplikovali by ste ju len na politickú elitu a bežných ľudí by ste vynechali?

Samozrejme.

Takže politici by mali disponovať obmedzeným majetkom?

Aktívni politici by sa mali vzdať svojich majetkových podielov.

Išlo by len o poslancov či vládu, alebo regionálnych politikov?

Momentálne je celkom presne konkretizovaný okruh tých politikov, ktorí sa považujú za verejných činiteľov, a tí by nemali mať majetkové podiely.

Premýšľali ste aj nad tým, akú konkrétnu výšku by mal mať tento finančný strop?

Akože taxatívne, či by to malo byť 200-tisíc eur, tak takéto výpočty som nerobil. Myslel som skôr majetok, ktorý nie je až tak osobného charakteru, ale ide skôr o podiely vo firmách či akcie. To, čo vás motivuje, aby ste konali v prospech týchto akcií a nie v prospech svojich voličov.

Na akú problematiku sa v súčasnosti ešte zameriavate?

Radi by sme po letných prázdninách začali s aktivitou, aby miestni Maďari na Slovensku platili koncesionárske poplatky do Budapešti a nie do Bratislavy. Už viac ako 25 rokov má tunajšia maďarská komunita zhruba 10 až 20 minút času vo vlastnom jazyku v slovenských verejnoprávnych médiách. Popritom na percentuálny podiel miestnych Maďarov by bolo adekvátne, aby takejto časti náležali štyri percentá denne. Tí platia koncesionárske poplatky bratislavskej verejnoprávnej televízii, ktorá namiesto štyroch hodín denne dáva 12 až 20 minút maďarského programu. To je skôr len akési alibistické riešenie. Bolo by oveľa jednoduchšie a čistejšie, a možno aj spravodlivejšie, keby miestni Maďari platili tieto poplatky rovno do Budapešti. Lebo aj tak sa dívajú na maďarské vysielanie.

Dá sa to realizovať?

V politike som sa naučil, že ak je vôla a snaha, tak realizácia sa vždy nájde. Ako sa hovorilo medzi starými skúsenými politikmi, ak nie je politická vôľa, vtedy sa nájde aj dôvod, prečo sa niečo nedá realizovať.

Ako by na tento projekt reagovala slovenská vláda? Veď ide o značné financie…

Len by sa ukázalo to, že roky rokúce inkasujú veľké peniaze od miestnych Maďarov a žiadnu adekvátnu hodnotu za to nedávajú.

Ako v roku 2012 prebiehal odchod z kandidátky SaS? Zazlievate niečo strane alebo svojim exkolegom?

Mal som ten pocit, že strana Sloboda a Solidarita sa čím ďalej stáva stranou bohatých ľudí. Čo by problém nebol, ale ja som sa pridružil alebo teda stal sa zakladajúcim členom strany pre ten pojem „solidarita“ a tá sa z našej politiky postupne vytrácala. Potom prišiel ten rozhovor, čo bolo asi dva mesiace pred voľbami. Nechcel som byť pre kolegov žiadnou záťažou, lebo na každej tlačovke by sa nejaký novinár spýtal, že čo tam máte na kandidátke toho komunistu/marxistu. Do 24 hodín som videl, že ustáť sa to dá, ale cenu to nemá. Ten pocit u mňa vyvolalo počínanie Richarda Sulíka. On je veľmi inteligentný, no nechcem povedať, že „vychcaný“ politik. Solidarita v názve bola skôr pre ozdobu, ale s ostatnými kolegami som nikdy žiadny problém nemal. Čo sa týka môjho verejného pôsobenia, tak to boli moje najkrajšie roky. Od roku 2009, keď sme stranu začali zakladať, až do 2012. Na ostatných kolegov spomínam len v dobrom. Časť z nich ale bola tiež v úvodzovkách vykorisťovaná. Mojím hlavným dôvodom bolo, že som pre stranu nechcel byť záťažou.

Odchod bol teda dobrovoľný?

Áno. Nikto ma k tomu nevyzval. Skôr som chcel predísť tomu, aby sa tak stalo. Nechcel som nikomu sypať popol na hlavu. Stále si myslím, že na Slovensku, ako aj vo východnej časti Strednej Európy je zamestnanecká vrstva modernejším spôsobom vykorisťovaná. Zamestnávateľ nesleduje žiadne iné len vlastné ciele a naše zákonodarstvo občas veľmi krivká, aby chránilo záujmy zamestnancov. Čiže netajím sa tým, že tieto myšlienky sa občas prelínajú s niektorými ľavicovými myšlienkami. Ale že by som chcel nejako celoplošne obmedzovať majetok ľudí, môžem potvrdiť, že to určite nie.

Spomínali ste, že niektorí členovia strany boli “vykorisťovaní”. Čo ste tým mysleli?

Táto moja skúsenosť vychádza z čias, keď sme Slovensko rozdelili na štyri regióny a mňa poverili vedením juhu Slovenska. Nejde o to, aká časť Slovenska to bola, no vtedy som bol v kontakte s našimi miestnymi aktivistami a členmi. A práve oni boli využití, či skôr zneužití na to, aby vylepovali plagáty, aby roznášali letáky a aby zabezpečovali priestor v prípade, keď príde nejaké vedenie. Boli chápaní ako elévi strany, no keď sa tá dostala do vládnej pozície, tam, kde by mohla vypočuť aj názor týchto ľudí, vtedy sa im Richard Sulík otočil chrbtom.

Aj sa títo členovia nejako postavili voči strane?

Áno, postavili. Tak, že z nej odišli. Znakom pohŕdania Richarda Sulíka  radovými členmi strany SaS bolo aj to, keď po úspešných voľbách v r. 2008 prizval k stolu hojnosti len členov vedenia strany (13 ľudí), aby si podelili finančný výnos volieb, pričom za úspechom stálo všetkých 560 členov vtedajšej SaS. Jediným členom vtedajšej republikovej rady, ktorý odmietol takýto postup, som bol len ja.

Udržujete kontakty s bývalými kolegami či Richardom Sulíkom?

Ak sa s niektorými kolegami stretneme, tak len v pozitívnom duchu. S Richardom Sulíkom som sa odvtedy nestretol a ani sa s ním nerozprával. Mrzí ma, že sa strana vyvíjala takýmto spôsobom. Samozrejme ma teší, že v ostatných voľbách mali takéto úspechy.

Ako by ste zhodnotili súčasné pôsobenie strany SaS v parlamente?

Veľmi pozitívne. Naposledy som počul, že by malo byť vynechané slovo solidarita z názvu strany a malo by to znieť: Sloboda a Zodpovednosť. Strana sa ustálila na princípe, že… Poviem vám to na konkrétnom príklade. Richard Sulík vystupuje ako Mozart v 14 rokoch. Čítal som v Mozartovom životopise, že v 14 rokoch prišiel na to, že nie každý človek má absolútny sluch, lebo dovtedy si myslel, že každý človek je ako on, že si vie  zapamätať celý organový koncert. Richard Sulík si dodnes myslí, že každý človek sa narodil so stopercentným talentom na podnikanie a uznáva len tých ľudí, ktorí sú vyzbrojení týmito prírodou danými schopnosťami.

Nevidí napríklad tú krajčírku z Rožňavy, ktorá sama vychováva tri deti. Pre neho je len teóriou, aby sa sama zúžitkovala na trhu práce a aby sa zamestnala v Amsterdame či Berlíne. Operatívne to u neho nie je možné. Sulík rozmýšľa v excellovských tabuľkách. Za to, že on neuznáva žiadne iné myšlienky len tie svoje a veľmi agresívne útočí na tých, ktorí premýšľajú inak, ho skôr považujem za myšlienkového komunistu, ktorý si myslí, že len jeho myšlienky sú platné.

Chýba Richardovi Sulíkovi podľa vás v určitom smere empatia?

Miroslav Beblavý ho raz nazval „sociálnym autistom“. Myslím si, že je to veľmi presný výraz. Matematické IQ má veľmi vysoké, ale emocionálne je veľmi nízke. Je ideálnym poradcom pre dobrého premiéra, ale ak by ním bol on, tak by ľudia boli chápaní ako stroje a čísla, ako to bolo za komunizmu.