Podľa Bernstama sa dajú z trojice – liberálna imigračná politika, sociálny štát a ekonomická stabilita – kombinovať vždy maximálne dve možnosti. V žiadnom prípade však nie všetky tri. „Môžeme mať stabilnú hospodársku úniu s fakticky neobmedzeným prílivom prisťahovalcov, keď budú všetky členské štáty v oblasti sociálnych dávok buď rovnako skúpe, alebo naopak rovnako veľkorysé. EHS ako predchodca dnešnej EÚ tento vývoj dokázalo synchronizovať, či už úmyselne, alebo nie,“ usudzuje Bernstam v svojom texte publikovanom americkým magazínom Forbes.
Ako ďalej profesor zo Stanford University konštatuje, môžeme mať aj rôznorodý model sociálnych štátov bez liberálnej prisťahovaleckej politiky, a tak udržať Európsku úniu. „Čiastočne sa tento model uplatňuje v rámci britskej vízovej povinnosti, kde po novom nemajú prisťahovalci z krajín Európskej únie v prvých štyroch rokoch nárok na sociálne dávky. Ale ani toto opatrenie sa mnohých britským voličom nejavilo v predvečer konania referenda ako dostatočné.“
„Samozrejme, dá sa uplatniť aj model založený na rozdielnych národných sociálnych štátoch a úplne liberálnej imigračnej politike. V takom prípade však EÚ nemôže v dlhodobom horizonte fungovať. Odchod bohatších a štedrejších štátov z EÚ by bol potom len otázkou času. Skôr či neskôr budú zahltené prisťahovalcami z chudobnejších členských štátov a odídu preč. Prisťahovalcov však nemôžeme z ničoho viniť. Hlavným dôvodom je príliš veľkorysý sociálny štát a všadeprítomné predpisy.“
„To však nie je to, čo mali Jean Monnet, Robert Schuman, Konrad Adenauer, Paul-Henri Spaak, Alcide De Gasperi a Johan Wim Beyen na mysli, keď zakladali zjednotenú Európu. Ale rozšírenie spoločnej európskej prosperity sa zhodovalo so vzostupom sociálneho štátu a po rozšírení o štáty východnej Európy vznikol nadnárodný sociálny štát,“ píše Bernstam s tým, že už od čias Aristotela je známe, že neobmedzený prístup k bežným zdrojom spôsobuje ich nadužívanie a eventuálne ich vyčerpanie.
„Významný americký ekológ Garrett Hardin nazval tento problém tragédiou slobody. Neobmedzená imigrácia z chudobnejších do bohatších štátov patrí do tejto kategórie. Stačí vziať do úvahy napríklad systém národnej zdravotnej starostlivosti. Bolo by možno humánne rozšíriť britský či iný zdravotný systém pre všetkých ľudí na svete či všetkých Európanov. Ale to nebude fungovať,“ je presvedčený Bernstam a dodáva, že vysvetlenie je pomerne jednoduché. „Keď máte určitý dotačný zdroj a k nemu neobmedzený prístup, tak sa na všetkých logicky nedostane a systém sa zrúti.“
„Ide o jasný príklad trilemy, keď pracujete s tromi možnosťami naraz: buď zamedzíte prístup k zdroju a tým pádom máte slobodu a stabilitu, alebo máte dotácie a stabilitu, ale nie slobodu; tretím variantom je mať zabezpečený voľný prístup k dotáciám a slobode, ale už bez stability. To je zákon prírody, ktorý nikdy nezlyhá a nepripúšťa výnimky. Hospodárska únia typu EÚ sa môže skladať z krajín s rôznou úrovňou ekonomického rozvoja a môže ťažiť z voľného pracovného trhu. Nemôže však trvalo fungovať ako nadnárodný sociálny štát,“ uzatvára Bernstam.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU
