Svet sa zbláznil. Tereza Spencerová hlási novinky zo Sýrie, smeje sa „mladým nádejným analytikom“ a pridáva varovanie. Sme terč

0
Americký tank M1 Abrams (Autor: SITA)

Američania horúčkovito anoncujú útok na Rakku. Len anoncujú alebo aj chystajú? Niekoľkokrát ste obvinili USA, že dobytím Rakky si len chcú na poslednú chvíľu zabezpečiť miesto v dejinách“ porážky džihádu v Sýrii, a rozoberali sme tiež fakt, že podľa toho, koľko toho vojensky pomlátite, sa k vám budú správať pri rokovacom stole. Nuž, o ktorú z týchto mission objectives“ sa teraz snažia Američania? A kam sa posunuli Rusi a Asadove vojská? Boli správy o strate vojenskej techniky a zlých explóziách na pobreží Sýrie.

Začnem ľahkou opravou. Nikdy som neobvinila USA zo snahy dobyť si v Sýrii tiež niečo pre seba, hovorila som o tom, že je to ruská ponuka, ktorá reálne padla. Niečo ako: Pridajte sa a tiež si odneste vavrín, pretože v tejto vojne nejde o to, či bude niekto jednoznačným víťazom, ale o to, aby nakoniec boli všetci aspoň trochu spokojní, a teda nechali Sýriu na pokoji. V uplynulých dňoch sa znovu začalo hovoriť o tom, že Rusko ponúklo Američanom koordináciu“ útokov proti Daešu, čo Američania odmietli. Prinajmenšom oficiálne, pretože súčasne so začatím útoku amerických“ Kurdov a ich arabských spojencov na Rakku začala sýrska armáda zhadzovať letáky, ktoré vyzývajú obyvateľov takisto Daešom obsadených oblastí pri susednom Dejrizore, aby odišli zo svojich domovov, čo značí, že sa chystá ofenzíva aj tam. A bude súbežná s tou proti Rakke; a čo viac, Kurdi, ktorí sú americkým esom“ v boji proti Daešu, oficiálne konštatujú, že svoju ofenzívu proti Rakke koordinujú aj s Ruskom. Pokiaľ to teda mám zhrnúť, oficiálne sa USA s Ruskom v Sýrii nekamaráti, ale vedú súbežnú ofenzívu s nasadením síl, ktoré koordinujú svoj postup s Ruskom. Takže sa vlastne kamarátia, ale nesmie sa to hovoriť nahlas, aby nevznikli nebodaj nejaké klebety alebo také niečo. A keby sa klebety predsa len objavili, tak sa dajú potlačiť napríklad vytrvalým americkým odmietaním separovať“ svojich džihádistov od al-Káidy a vystaviť ich tak ruským náletom. Naopak, rôzne partie fanatických hrdlorezov sú ďalej pod americkou ochranou a líder Ahrár aš-Šám dokonca pred pár dňami zašiel priamo do USA, na čo ministerstvo zahraničia USA reagovalo tvrdením, že o tom vôbec nevedelo. Je tu teda ďalšia porcia pokrytectva. Pokiaľ ale máte silný žalúdok a dôsledne sa v ňom prehrabete, zistíte, že napríklad na onom východe Sýrie, okolo Rakky a Dejrizoru, sa predsa len deje čosi konštruktívne. Akoby tá porcia pokrytectva, čírej hlúposti a obhajovania teroristov na severe Sýrie bola nutnou cenou za náznak zdravého rozumu na tamojšom východe. Svojím spôsobom je to všetko vlastne až neuveriteľné.

V tejto chvíli sa pritom ale ako dôležitejšie zdajú byť postoje Turecka a Saudskej Arábie. Prvý sa netají tým, že do Sýrie vyslali špeciálne oddiely, ktorých cieľom môže byť Daeš, ale tiež nemusí, pretože novoosmanská duša je široká a pozerá sa ďaleko za horizont súčasných hraníc. Aleppo pre nich v tomto smere vždy predstavovalo kľúčovú až mytologickú rolu. A Saudskoarabi sa už otvorene vyhrážajú Spojeným štátom, že budú financovať džihád v Sýrii, aj keď na to nemajú vlastne už ani peniaze, len aby dosiahli čosi hmatateľné, v ich konkrétnom prípade zvrhnutie Asada. Čiže obe krajiny sa akosi svojím sponzorom, teda Západu, vymkli spod kontroly a to nemôže znamenať nič dobré. Teda pre Sýriu a pre vyhliadky na ukončenie vojny.

Čo sa týka sýrskej armády, situácia často pripomína hojdačku – síce teraz využila mezidžihádistické boje a obsadila vcelku ľahko niekoľko strategických miest v damaskej provincii, na juhu Sýrie ale rokuje s džihádom o prímerí a inde potom niečo dobyje a niečo zase stratí. Vo finále sa síce asi dá konštatovať, že sa rozloha vládneho územia neustále zväčšuje, ale v posledných mesiacoch to ide veľmi pomaly. Faktom pritom ale zároveň je, že sa armáda sústredí na vybielenie džihádistických vreciek na už ovládnutom území, ktoré pokrýva 80 percent obývateľnej (teda bez púšte počítanej) Sýrie, takže dojem veľmi pomalého ďalšieho postupu môže byť aj oprávnený, hoci trebárs s ohľadom na realitu mylný.

A keď hovoríte o zničených ruských vrtuľníkoch na základni, tak áno, videla som satelitné fotky zo Stratforu. To je asi tak všetko, čo k tomu môžem povedať. Rusi to popierajú. A ak vezmete do úvahy, že sa vtedy ukázalo, že nemocnica, ktorú malo v Aleppe zničiť sýrske letectvo, možno v skutočnosti vôbec neexistovala, tak si odtiaľto z Prahy netrúfam vôbec nič hovoriť, nieto hodnotiť. Možno je to pravda, možno nie. Z hľadiska vývoja vojny ako takej je to ale aj tak bezpredmetné.

Hynek Kmoníček so svojou typickou nenútenosťou nadniesol v minulých dňoch niekoľko poznámok k situácii v Sýrii: Je to tam, ako keby vzbúrená kasár v Litoměřiciach bojovala proti Kralupom. Definitívne usporiadanie vlády a moci sa dohodne asi až budúci rok, a ak nie, krajine hrozí rozpad. Zatiaľ čo v Ženeve oficiálne rokujú vláda a opozícia, vo Viedni sa Irán a Saudskoarabi – čiže sponzori– dohodli, že nimi sponzorovaní naozaj začnú konať. Kým Asadovým alavitom ide o fyzické prežitie, iným ide o džihád a iným zase len o prachy, stručne parafrázované. Okrem toho riaditeľ zahraničnej sekcie KPR nebol práve západne konformný. Čiže… Čo si z toho poskladať a čo upraviť či spresniť?

Tiež mi už dlho vŕta hlavou, odkiaľ sa berú tie bombastické čísla o obetiach sýrskej vojny. Niektoré sa už blížia k pol miliónu, ale pritom, keď sledujete informácie z tamojšieho bojiska, zvyčajne zistíte, že po dvoch týždňoch prudkých bojov“ na oboch stranách dohromady padlo napríklad aj dvadsať ľudí. A takýchto bojov“ je tam veľa. Stačí si pustiť príslušné videá: na ľudoprázdnej pláni občas niekto niekam vystrelí, zakričí pri tom Alláhu akbar, potom sa nechá ešte pohladkať po ramenách spoludžihádistami, ktorí už asi nevedia nič iné než ono Alláhu akbar, potom video ďalších päť minút sleduje tú prázdnu pláň, potom zas niekto kamsi vystrelí a zase sa začne skandovať… Nechcem tým nijako zhadzovať ľudskú tragédiu, ktorú Sýrčania už šiestym rokom prežívajú, ale na druhej strane je jasné, že predstavovať si tamojší vojnu ako trebárs bitku pri Verdune alebo pri Kursku nie je na mieste. Tým skôr, že vojna dnes má inú podobu – stačí si pripomenúť tých skoro 150 mŕtvych ľudí, ktorých teraz zabil Daeš pri viacerých samovražedných útokoch v Latakii a Tartuse.

Nafúknutým číslam ale napriek tomu rozumiem, pretože všetky pochádzajú zo Západu a nedajú sa nijako doložiť. Táto prax začala pritom už v Líbyi, kde sme – my, Západ – Kaddáfímu pripočítali 50-tisíc civilných obetí, aby sme mali morálny argument ho zmasakrovať a zničiť funkčný štát. Hneď ako sa ale vojnový dym stratil, našlo sa asi päťtisíc obetí a väčšinu z nich navyše mali na svedomí naši demokratickí hrdlorezi, ktorých sme si tam navozili z Afganistanu a odinakiaľ. A veľké počty obetí v Sýrii zasa majú ukázať Asada ako strojcu všetkého toho zmaru, ako diktátora, ktorý masakruje vlastný národ, a obhájiť tak naše snahy ho zvrhnúť. Ako keby zabíjanie cudzích národov bolo nejako mravne prijateľnejšie alebo čo. Avšak keď sa raz vojna skončí a pripočítajú sa aj ľudia, ktorí medzitým utiekli do zahraničia, stavím sa, že mortalita“ bude výrazne nižšia, ako sa aktuálne uvádza.

Naozaj neviem, kedy sa dohodne – a hlavne s kým – definitívne usporiadanie moci v Sýrii, ale Rusko vraj už spísalo návrh novej sýrskej ústavy“ a v nej sú obmedzené prezidentské právomoci, rovnako ako roly armády v mocenskom pavúkovi, a navyše k tomu novo vzniká regionálne zhromaždenie, čo by mal byť akýsi decentralizačný variant parlamentu. Pred časom sa hovorilo, že na novej ústave pracujú Rusi spoločne s USA, ale neviem, či je text, o ktorom sa teraz špekuluje, koordinovaný alebo len ruský. V každom prípade ale platí, že Asad zostáva v čele štátu, pretože tam ho vynesú akékoľvek voľby, ktoré by kto v Sýrii usporiadal, a ostatné sa uvidí. A ešte sa len uvidí aj to, ako zareagujú Irán a Saudskoarabi. Je totiž pozoruhodné, že kým sa saudskoarabskí monarchovia topia vo svojich problémoch, a pritom sú schopní už len kaziť ostatným postup, napríklad práve v Sýrii, iránske jednotky spolu s libanonským Hizballáhom okrem Sýrie bojujú aj pri irackom Mosule a podľa niektorých zdrojov dostal Hizballáh za úlohu začať vojensky obťažovať“ práve Saudskoarabov. A v tomto ohľade by sa tak postavil po boku svojho arcinepriateľa, teda Daeša, ktorý má rovnaké úmysly, rozdeľujú ich len motívy… Je to neuchopiteľné. To je na Strednom východe.

Keď sme pri tej konformite, tak česká demokracia získa zásadnú vymoženosť, pri ministerstve vnútra vznikne Centrum terorizmu a hybridných hrozieb. A bude sa zameriavať aj, ako inak, na tú zamotanú ruskú propagandu. Mladí nádejní analytici z tzv. Európskych hodnôt jasajú, že to oni to presadili a že teraz sa začne ten správny šturm proti stovke webov, ktoré ruskú propagandu v Čechách šíria. Terminológiou športového redaktora: Vaše pocity?

No tak určite: Je potrebné jazdiť hore a dolu, po zadku, fakt makať od prvej minúty, aby sme tú ruskú propagandu nejako dostali pod tlak, donútili ju k chybám a urobili si aspoň pár šancí. Musíme jazdiť po krídlach, posielať dlhé pasy niekomu na hlavu, pretože prostriedkom, teda normálne, to asi nepôjde. Veď nám tréner (z Ameriky) predsa v šatni hovoril, že keď budeme stále strieľať, tak tam určite aj niečo spadne, nie?

Nie, vážne… Čo na to povedať? Ak si Česko myslí, že hlavným problémom štátu v súčasnosti je ruská propaganda, tak sa držme. V čase, keď v Amerike mainstreamovým médiám verí 6 – slovami šesť – percent občanov a v Európe sa tomu situácia začína blížiť a keď sa väčšina našich myšlienkových, hodnotových a politických konštruktov tak nejako rúca, je, samozrejme, dobre, že si vytvoríme regiment mediálnych cenzorov, ktorí určia, čo je pravda, čo nie a kto za všetko môže. A náležite ho, samozrejme, aj potrestajú. Ako si predsa niekto v demokracii môže dovoliť nesúhlasiť s oficiálnym názorom, ktorý pravidelne predkladajú autorizované a certifikované firmy typu Európskych hodnôt?

Nie je to na zúfanie? Po štvrťstoročí budovania demokracie sme v mnohých ohľadoch zase tam, kde sme boli. A zasa vidíme, aká je blbosť všeobjímajúca. Nenapadá niekomu, ako sa dá z tohto bahna vybehnúť?

Pri príležitosti prejazdu amerického konvoja, ktorý, a to máte pravdu, nie je vzhľadom na fakt členstva Česka v NATO ničím mimoriadnym, nám mladí nádejní analytici oznámili zásadné odporúčania: Mali by sme vraj usilovať o spojeneckú základňu na českom území alebo, prípadne, o prvky americkej protiraketovej obrany v Čechách. Ktoré sme nechceli v Brdoch. Čiže máme to chcieť teraz? Ako sa tiež pozeráte na bičovanie európskych členov NATO za to, že dávajú málo na obranu? A najmä… najmä na všeobecné úsilie NATO vtesnať na hranice Ruska nové jednotky a techniku a ideálne s nimi vykonávať masívne cvičenia?

Práve čítam úplne skvelú zbierku komentárov talianskeho historika Franka Cardiniho, nazvanú Chalífa a Západ. A autor v nej okrem iného konštatuje, že americké základne na talianskom území sú dôkazom americkej okupácie Talianska, a teda aj toho, že Taliansko nie je zvrchovaným štátom, ktorý by si mohol rozhodovať sám o svojom osude. Celá západná a južná Európa je fakticky okupovaná Spojenými štátmi a ak by sme prijali Cardiniho logiku – a ja ju prijímam – tak je volanie po americkej základni v Čechách porovnateľné s Biľakovým pozývacím listom“ z roku 1968. Chápem, že tí spomínaní mladí nádejní analytici “ sú niekým platení, a tak spievajú pieseň toho, ktorého steaky a burgery jedia, ale z hľadiska skutočných a akútnych potrieb republiky sú to absolútne zbytoční ľudia.

Gro je, samozrejme, skryté v tom, že Spojené štáty – veľmi intenzívne skupované Čínou, mimochodom – majú posledné funkčné odvetvia priemyslu, a tým sú zbrane. Keď dnes nútia členské štáty NATO, aby naplnili svoj vynútený záväzok vynakladať na zbrojenie dve percentá rozpočtu, a tým držali nad vodou americký zbrojársky priemysel – je to vlastne len partikulárny záujem USA. Európa s tým nemá nič spoločné, ale práve Európa je tlačená do konfliktu s Ruskom… Neustálym omieľaním teoretickej možnosti vojny sa vytvára tá správna atmosféra, ľudia sú na túto možnosť akosi navyknutí, aby potom zbytočne nebrblali a vedeli, že vojna je prirodzeným vyústením toho, čo sa teraz odohráva. Otázka pritom znie vcelku jednoducho: Necháme sa zmasakrovať v prípadnej vojne s Ruskom len preto, aby naši americkí partneri mali radosť zo ziskov? Ak si povieme, že áno, pretože pohladenie od uja alebo tety pri nejakých slávnostných raňajkách v Bielom dome za to rozhodne stojí, tak áno, tak si zmasakrovanie asi naozaj zaslúžime.

Ukrajina vyzerá ako šťastná krajina, ktorá neustále niečo oslavuje. Minulý týždeň bola hrdinkou speváčka Jamala, víťazka Eurovízie, zatiaľ čo tento týždeň bude asi patriť pilotke Savčenkovej. Čo Savčenková vlastne znamená?

To máte pravdu! Dva šťastné týždne! Stačilo počkať dva roky po puči, zničiť a znovu rozkradnúť celú krajinu, rozpútať vojnu a všetko sa nakoniec vyplatilo – Ukrajina je svetová!

Ale vážne. Fakt som verila, že je Putin diktátor, ktorému na živote nejakých dvoch rozviedčikov nebude záležať, takže sa mi výmena za Savčenkovú dlho nezdala pravdepodobná. A zrazu – behom pár hodín – hotovo. Paráda pre všetky troch, ktorých sa to týka. Ale z hľadiska pozitívneho“ vývoja na Ukrajine to nemá žiadny význam, naopak – niekto sa začne pýtať, ako to, že Putin Savčenkovú vymenil pri príležitosti druhého Porošenkovho výročia v čele štátu, takže vlastne Porošenko musel dať Putinovi za tieto PR body niečo na oplátku… Ďalší sa nadchnú a pilotka Naďa“ sa bez ohľadu na spáchané zločiny stane na Ukrajine aj v západnej Európe hviezdou, ktorá dá Ukrajincom zabudnúť na hlad, biedu, zmar a kiahne. Proste infotainment, vďaka ktorému sa teraz dozvieme mnoho vecí o ruských väzniciach, ktoré si nebudeme môcť overiť, ale každý, kto o jej rozprávaní zapochybuje, sa ocitne v hľadáčiku novodobých českých cenzorov…

Čo teda Savčenková znamená? PR. Jamala vydržala týždeň; neviem, ako dlho vydrží Naďa. Osobne ma ale oveľa viac v týždni zaujal pochod asi desaťtisíc príslušníkov Azov na kyjevský parlament. Ich vodca Andrej Bileckij poslancom otvorene pohrozil likvidáciou, ak splnia minské dohody a vyhlásia voľby v Donbase. Išiel z toho až strach…

Erdogan nám zavaril. Naozaj: Buď vraj bezvízový styk alebo „dovidenia. Komentátori spomínajú ďalšiu možnosť nárastu autoritárstva a islamizácie v Turecku, Európania a konkrétne aj Česi nad vidinou bezvízových Turkov nejasajú.

To je otázka za milión a ani neviem, ktorému priateľovi na telefóne volať. Európa je v pozícii terča a Turecko v pozícii strelca. Kým budú USA uprednostňovať strategickú výhodu Turecka pre svoje plány, bude Európa prehrávať, pretože bude vždy umlčaná a donútená akceptovať všetko, čo Bielym domom obhajovaní Turci urobia. Mimochodom, ďalšia téma, pri ktorej by sa hodil povzdych typu: Škoda, že Európa nie je zvrchovaná.

A keď teraz Nemecko tvrdí, že je dohoda o bezvízovom styku v nedohľadne, tak sa len snaží upokojovať zvyšky Únie, pretože je veľkou neznámou, či niečo ako EÚ ešte naozaj existuje. Ak by sme totiž vychádzali z predpokladu, že o Únii rozhoduje jej spoločná politika, tak je, samozrejme, jasné, že Európska únia už neexistuje. Ak by sme vychádzali z dojmov a priania, tak áno, byrokratická Únia stále žije, teda srdce tlčie. Je ale bizarné, že Einstein potreboval na teóriu relativity tri písmená a jedno číselko, Archimedes si pre svoj prelomový zákon vystačil (v českom znení) s dvadsiatimi slovami, a EÚ reguluje predaj hlávkového šalátu 23-tisíc slovami… Obávam sa, že mladým generáciám to bude pripadať už úplne normálne.

Aby sme boli spravodliví, ani v Rusku to nevyzerá bohvieako. Medvedev sa preriekol, že na vyššie dôchodky by nemuseli byť peniaze, a Putinova kancelária to radšej nekomentovala. Sociálna situácia je podľa pozorovateľov ťažká. A k tomu opozičný aktivista Navalnyj dostal na frak a v interview pre Le Monde priznal, že Putin odklonil pozornosť Rusov od korupcie k otázkam národnej hrdosti. Nuž keby ste žili v Rusku, ako by ste si to všetko asi vyložili? S ruskou dušou, ale scvrkávajúcim sa obsahom peňaženky.

Rusi oficiálne priznávajú nárast chudoby o desať percent, takže v reáli to bude vyššie číslo, ale aj tak asi Rusko upadá“ oveľa pomalšie, než sme predpokladali alebo rovno plánovali. Možno sme pritom podcenili aj po dekády zdokonaľované schopností Rusov mlčky trpieť, ale v každom prípade tam žiadne hladomory neprepukajú. Ľudia si namiesto toho uťahujú opasky, pretože sa ocitli na nacionalistickej vlne vzdoru proti Západu. Začali sme na Rusko tlačiť – stačí si spomenúť na našu starostlivosť o dnes už celkom zabudnutých ruských gejov, snahy o bojkot olympiády v Soči, puč v Kyjeve a rozširovania NATO až k ruským hraniciam atď., atď. A Putin to všetko len využil vo svoj prospech, vzbudil v ľuďoch patriotizmus, vrátil“ im Krym, postavil sa západnej agresii… Čo je oproti tomu nejaká prázdna peňaženka, že?

Avšak, ak sme pri tej chudobe, tak EÚ alebo USA oficiálne vykazujú približne rovnaké čísla, a to aj bez sankcií, čisto len v dôsledku oficiálnej neoliberálnej politiky. Pripadá mi paranoidné, že sa bavíme tým, ako sankciami ubližujeme Rusku, zatiaľ čo na svojich vlastných občanov kašleme. A keď hovorím my, tak myslím len úzku špičku ľudí, ktorí z toho niečo majú – my ostatní sme úplne mimo a sú nám len predkladané výsledky akéhosi tlaku na Rusko, z ktorých máme mať povinne radosť.

Norbert Hofer síce nevyhral rakúskej voľby, ale ako keby, s prepáčením, Rakúsko namočil do mraveniska. Pretože mravce splašene pobehujú. Juncker povedal, že Európa sa bude musieť zbaviť náročných stravníkov. Novinári píšu o hrozbe nárastu populistických strán a ohrození EÚ. A Anne Applebaum sa rovno desí nového národného socializmu“ – vzhľadom na výhrady krajne pravicových“ strán k TTIP, európskemu voľnému obchodu či k euru. Ako celé toto krepčenie vnímať? Nielen optikou rakúskych volieb, skôr akosi okuliarmi na diaľku.

Mravce pobehujú – a zo všetkých síl pritom zlepujú – pretože sa im rúca mravenisko. Politika tzv. tradičných ľavých a pravých strán, ktoré sa točili okolo bezfarebného stredu a líšili sa od seba po dekády len rétorikou, ale nie skutočnou politikou, vytvorila situáciu, ktorá už sa množstvu ľudí zdá byť neúnosná. To potom stačí postaviť akúkoľvek hmatateľnú“ myšlienku proti rozchádzajúcim sa a významovo vytunelovaným programom tradičných“ strán a máte zamiesené na volebný zisk.

A to, že sa voliči všetkých tradičných strán, ktoré už v bežnom živote dokázali hŕbu ľudí totálne sklamať a znechutiť, museli v Rakúsku spojiť, aby nevyhral Hofer, je dostatočne výrečné. Zase sa tu totiž vynoril princíp menšieho zla, ktorým v poslednom čase zachraňujeme už skoro všetko, na čo sa pozriete. Žiadne riešenie akoby už ľuďom nebolo ku prospechu, niektoré idú dokonca priamo proti záujmom väčšiny obyvateľov, ale je potrebné ich prijať, pretože ostatné varianty sú vraj ešte horšie… Čiže naše elity nás doviedli až do sveta zlých a ešte horších možností. Ďakujeme! Akoby sa svet už úplne zbláznil a my sme si to len nevšimli.

Rakúske voľby ukázali, aká je tamojšia spoločnosť rozdelená. A to isté platí aj pre mnohé ďalšie európske krajiny. Je len otázkou času, kedy v tej či onej krajine (alebo vo viacerých krajinách) vo voľbách – dúfajme, že stále ešte väčšina premýšľa v tejto dimenzii – zvíťazí nejaký populista“ alebo národný socialista. A nech ich bude niekto nálepkovať akokoľvek, nikam len tak nezmiznú. Títo politici a ich stúpenci totiž nepadajú len tak z neba, ale sú vedľajším produktom“ doterajšej západnej politiky…

Na záver tradičné otázka: Čo ďalšie by sme budúci týždeň mali sledovať?

Náhodne. V Sýrii by mohol nastať vývoj v bojoch na východe krajiny, médiá budú plné Nadi, lídri Európskej únie sa chystajú na predĺženie sankcií proti Rusku, na Hillary Clintonovú vyplávajú ďalšie a ďalšie nepekné veci… Stačí si vybrať.


- Reklama -