„Odhliadnime od toho, kto má alebo nemá nárok do Európy ísť, ale pokiaľ ide o pocity tých ľudí. Tak to bola veľká neistota, čo bude ďalej. Bolo to zúfalstvo, určite. Niektorí prešli cez Turecko rýchlo, ale niektorí žili v Turecku rok až dva. Budem sa sústreďovať na Sýrčanov, ktorí hovorili: ,Spočiatku nám stačilo, že nám nepadajú bomby na hlavu, ale dnes už chceme žiť, chceme, aby naše deti chodili do školy,‘“ povedala Zlatohlávková.
Podľa štatistík tvoria väčšinu obyvateľov tábora skutočne Sýrčania.
Utečenci sa nechcú pohnúť od hraníc, pretože chcú ísť ďalej do Európy, už nechcú žiť v stanoch. Majú pred sebou perspektívu, že Grécko len tak neopustia. Teraz už však strácajú nádej. Zrejme sa nechajú presunúť do iných táborov, rezignovali. Stačí sa pozrieť na to, ako sa jednotlivé európske štáty stavajú k povinným kvótam na prerozdeľovanie utečencov.
