Starý svet sa už skončil. Vo svetovej politike rozhodujú len záujmy. Svetaznalý publicista odhaľuje, čo sa skrýva za titulkami propagandy

Spojené štáty spustili protiraketový systém v Rumunsku, Rusko ihneď protestovalo, že podnikne opatrenia. Ako to chápať, čo to zo strategického hľadiska znamená? Čo sa tým zmení do budúcnosti? Ide o nutnú obranu proti Rusom alebo akt agresie a provokácie?

Rozširovanie protiraketového systému, inak tiež European Phased Adaptive Approach (EPAA), ktoré bolo oficiálne spustené 12. mája v rumunskom Deveselu, je súčasťou širšej stratégie NATO – ako k tejto téme uvádza dokument NATO, ale aj samotný Biely dom – a ide v tomto prípade o druhú fázu, ktorej pokračovaním by mala byť výstavba základne v Poľsku (čerstvo začaté v Redzikowe), tesne pri hraniciach s pobaltskými krajinami. Ukončená by mala byť štvrtou fázou v roku 2020.

Celková stratégia integrovaného systému protivzdušnej obrany, ktorú si už Američania nazvali takmer prorocky Aegis (podľa obranného štítu, ktorý používal boh Zeus) – a ktorej premenu sme od roku 2009 mohli zažiť aj u nás (ČR – pozn. redakcie) v pokuse o výstavbu radaru v Brdoch – vychádza z predstavy, že iba USA môžu zabezpečiť od vonkajšieho ohrozenia európsku obranu. Keby to bolo inak, a samotná Európa bola schopná niečo také vybudovať, bola by situácia a aj rozloženie zrejme iné. Nie je to tak dávno, čo bolo módne vytýkať Amerike tzv. unilateralizmus.

Američania môžu stále aj dnes, a navyše s ohľadom na nové nebezpečenstvá terorizmu, odkazovať nielen na potenciálnu, ale celkom konkrétnu hrozbu najmä z Blízkeho východu, a myslené to bolo predovšetkým ako obrana proti hrozbe z Iránu. Špecializovaná americká revue Ballistic Missile Defense Review v roku 2010 upozorňovala, že skutočnými hrozbami, voči ktorým sa tento systém vymedzuje, zahŕňa koncepčne vedľa Iránu aj Severnú Kóreu a potenciálne ďalšie hrozby pre spojencov NATO v regióne. Explicitne z toho dokumentu vynímali Rusko aj Čínu. Je ale zrejmé, že vytvorenie obranného systému si nevyberá nepriateľov.

Samotný integrovaný systém protiraketovej obrany Aegis (inak tiež „ballistic missile defense“, v skratke BMD) bol pôvodne vyvinutý už v čase studenej vojny – a Rusi si iste veľmi dobre pamätajú, aké to malo dôsledky v 60. rokoch na ich zbraňové systémy (najmä vďaka finančnej nákladnosti). Dnešná kapacita a rozmiestnenie amerického systému ale nezahŕňa iba krajiny vo východnej Európe, ale aj detekčný radar AN/TPY-2 v Turecku (2011) a štyri torpédoborce v španielskych vodách. V tomto ohľade nejde o rýdzo protiruský štít, ale štít proti všetkým, ktorí by sa pokúšali napadnúť Američanov a ich spojencov v NATO podľa článku 5.

Americký prezident Barack Obama v dokumente na počiatku tejto stratégie v roku 2011 explicitne vyzval Ruskú federáciu, aby sa do tohto systému zapojila. Anexia Krymu v roku 2014 – po vypuknutí známych udalostí v kyjevskom Majdane – veľmi zaujímavo rozbehnuté obojstranné rokovania však trochu ochladila.

A či ide zo strany Američanov o nejaký akt agresie, alebo provokácie? Politický marketing pre amerických spojencov (i voči Rusku) sa v tom určite nájde, rovnako ako snaha Ruska byť od Američanov nezávislé – a robiť si trochu samo, čo stále uzná za vhodné v nadväznosti na imidž superveľmoci z čias Sovietskeho zväzu. Okrem napätia zvyšuje Rusko aj svoj kredit, čo sa jasne ukazuje dnes v Sýrii.

Práve situácia v Sýrii by nám však mala byť vodidlom k tomu, že dialektika dialógu medzi NATO a Ruskom sa vždy nájde. Ako hovorí jeden dokument NATO: „Spolupráca s touto krajinou [Ruskom] bola po vojenskej intervencii na Ukrajine, ktorú aliancia silno odsudzuje, prerušená. Politické a vojenské kanály ale naďalej zostávajú otvorené.“

Ako hodnotiť postup NATO voči Rusku? Ktoré kroky sú dôležité a čo by aliancia mala, hoci aj preventívne, robiť? A naopak, čo sa týka prístupu Ruska, správa sa voči Západu agresívne, ohrozuje nás?

V postupe NATO došlo voči Rusku za posledných desať rokov k výraznej premene štýlu, nie však v obsahu. Od agresívnej bushovskej stratégie sa tá obamovská líši v dizajne. Miesto agresívneho zvonenia na „zvon slobody“ (Bush) a vyhlasovanie základní (Brdy) sa rozširujú systémy v mäkšom formáte. Navyše pod dojmom silnejúcej ruskej vojenskej demonštrácie na Ukrajine a v Sýrii sa stále ozýva v Pobaltí a tradične aj v Poľsku dosť hlasov, ktoré chcú mať nad sebou ochranný americký dáždnik.

Amerika ale v zásade nechce Rusko príliš dráždiť, lebo ako sa hovorí, „nie je dobré dráždiť hada bosou nohou“. Z dejín vieme, že Rusi sa nesprávajú ako Česi, ktorí nebojovali nikdy, a keď sa v Rusku oslavuje „víťazstvo“, tu tomu hovoríme „oslobodenie“.

Mnohým ľuďom by sa ale iste aj tu páčila predstava, živená početnými propagandistickými aparátmi, že dochádza k obnove studenej vojny. Nie je to celkom tak. Nemali by sme sa nechať mýliť, že každý máme nejaké spomienky na minulosť. Koniec koncov, všetci sme tak trochu v rovnakom geografickom priestore, a už rakúsky kancelár Metternich vedel, že pre mier v Európe je nevyhnutná rovnováha. V zahraničnej politike je tento trend skutočne nevyhnutný (vedel to aj americký minister zahraničia Henry Kissinger, ktorý sa na Metternicha odvolával), až potom sa tu môžeme baviť o ideológiách alebo propagande. Domnievam sa, že v tomto duchu premýšľajú ako v Rusku, tak v Amerike.

A mali by sme to vedieť aj my, ktorí máme tendencie si myslieť, že v máji 1945 mohol generál Eisenhower byť v Prahe rýchlejšie ako maršal Konev. Možno by sme si mali častejšie pripomínať, že maršal Konev sem dorazil, a to po dohode s generálom Eisenhowerem. Respektíve dohode Stalina s Rooseveltom.

O vyhliadkach vzťahov medzi Ruskom a Amerikou existuje mnoho zaujímavých štúdií, jednu z nich, pod názvom Perspektívy pre vzťahy medzi NATO a Ruskom, som čítal napríklad od Margaret Kleinovej a Claudie Majorovej z Nemeckého inštitútu pre medzinárodné a bezpečnostné štúdie. Obe autorky v zásade upozorňujú na tri možné scenáre ďalšieho vývoja: 1. Konfrontácia so silným potenciálom eskalácie; 2. Obmedzená konfrontácia; 3. Pragmatické partnerstvá spoločných záujmov. Myslím, že v súčasnosti sa vzťahy medzi oboma blokmi pohybujú niekde medzi obmedzenou konfrontáciou a pragmatickým partnerstvom. Rusko má určite dôvod vidieť v šírení antibalistického systému hrozbu pre seba a svoje záujmy: do akej miery to ale ostane len na úrovni tlačových vyhlásení, či do akej miery Rusi pracujú na svojich vlastných nových systémoch, je otázka.

To je na špecializované revue, ale občas sa touto témou zaoberajú aj americké blondíny v americkej televízii. Mám na mysli napríklad vývoj balistickej strely YU-71 v rámci projektu 4202. Do akej miery ide o propagandu, ponechávam na čitateľovi. Komentáre hovoria, že práve vývoj tejto strely, ktorá je schopná sa prebiť cez americký štít (dosahuje rýchlosť 11 200 km za hodinu), je jednou z reakcií na vývoj amerického systému. Každá vojna, a tá v Sýrii nie je výnimkou, umožňuje navyše Rusku testovať bez veľkej medzinárodnej pozornosti nové zbrane – ako napríklad malú nukleárnu bombu bez radiácie. Myslím, že obe strany sa správajú spôsobmi, ktoré posilňujú ich prestíž a záujmy. Američania ani Rusi to nerobia preto, že by mali v úmysle nejaké dobro alebo pocity ľudí regiónu. Majú svoje záujmy a presadzujú ich svojou mocou, ktorú majú k dispozícii. Tu, bohužiaľ, často vôbec nejde ani o demokraciu, ani o komunizmus, ak týmto pojmom niekto chce prisudzovať nejakú referenčnú hodnotu.

Takže odpoveď na otázku, kto koho ohrozuje, bude záležať na príslušnosti k skupine alebo ideológii. Ak vyznávate úvahy, že Američania majú vládnuť svetu, budete podporovať každý krok Američanov a tlieskať prejazdu kdejakého vozidla cez Česko. Ak ste navyše milovníkom hamburgerov, oceníte, keď na ten deň budú mať nejakú zľavu trebárs v Dejviciach. Ak máte radi vodku a kaviár, bude vám pripadať dobré, že je to práve prezident Putin, ktorý veľkou mierou hasí konflikt v Sýrii. Keďže k nám žiadni utečenci, ani tí kresťanskí nemieria, budeme sa tu ale stále biť do pŕs, čo by, keby…

Nás ohrozuje iba ten, od koho si to necháme páčiť. A páčiť sme si to dali veľmi často. Aj dnes si to nechávame páčiť.

Kto má prevahu v tom, čomu sa hovorí informačná vojna? Do akej miery je to, čo Rusko vo svojej mediálnej politike prostredníctvom štátnych agentúr aj niektorých možno neštandardných prostriedkov (trollované diskusie, financovanie alternatívnych webov) podporuje, legitímnym prostriedkom v ovplyvňovaní svetového diania, ako to robí napríklad Hlas Ameriky, alebo nakoľko to možno naopak považovať za nepriateľskú činnosť?

Myslím, že je to legitímny spôsob boja. Nerobia to len Američania alebo Rusi, robia to a vždy robili aj Francúzi, Nemci i Angličania. Každý z týchto veľkých a historicky mocných mal vždy k dispozícii nástroje na ovplyvňovanie verejnej mienky. A tie slávne nástroje sú známe, ide o historické aj relatívne nové: Radio Free Europe/Radio Liberty, Voice of America, Russia Today, BBC, Deutschlanfunk, France 24, RFI… Že sú to médiá vážené? Áno, sú médiá i menej vážené. Ale to je dané premenou celkovej mediálnej scény, zvlášť na internete. Každý môže mať blog, že?

Iba hlupák si ale myslí, že médiá sú zásadne nezávislé, tie sú predsa – a vždy boli – iba nosičom: kde sú tie časy, keď zakladal Karel Havlíček Borovský časopis Slovan! Dnes sa aj v kaviarni vždy nájde niekto, kto chce byť za každú cenu pravicový, ďalší, kto chce byť ľavicový… Niekto hovorí ako komunista, niekto ako TOP, niekto ako ODS. A potom sú aj takí, ktorí hovoria podľa toho, čo sa od nich chce, bez toho, aby podporovali niečo konkrétne alebo nejakú konkrétnu propagandu: to sú platení pokrytci (naľavo i napravo), ak nechcem prejsť k slovníku prezidenta Miloša Zemana.

Neštandardné prostriedky používa napodiv navyše ale množstvo veľmi vzdelaných ľudí, a vždy žasnem, ako je možné namiesto argumentov, kde by človek očakával protiargument, používať rany pod pás typu: „Robíte Putinovi propagandu!“ To mi povedal vážený komentátor Alexander Mitrofanov z denníka Právo. A to len preto, že som v diskusii na Českom rozhlase jednu nedeľu uviedol, že nepovažujem Ukrajinu za demokratický štát a že ani ako štát v zásade nefunguje. Na to, aby niekto robil Putinovi propagandu naozaj netreba takých viet, lebo tá putinovská propaganda sa šíri takými nosičmi, že jedinec len hľadí. Často ale človeka zaráža, koľko expertov sa chce vlámať do otvorených dverí. Miestnou raritou zostáva, že sa nikto nepozastavuje príliš nad americkou propagandou, a o tých ďalších (pozri ďalšie menované štáty) ani nevedia.

Spýtajte sa len, ako sa robia správy v hlavných médiách… Napríklad o Francúzsku. Ocituje sa BBC a ku štrajkom v Paríži si agentúra ČTK neodpustí poznamenať, že teraz protestuje menej ľudí. Keby také akcie, aké sú v týchto dňoch po celom Francúzsku, vypukli len jeden deň napríklad na Václavskom námestí, zrejme by to ľuďom pripomínalo občiansku vojnu. O hnutí Nuit debout sa tu dlho mlčalo, minimálne do polovice apríla, lebo západné médiá, myslím angloamerické, tomu nevenovali pozornosť. Teraz, po násilných stretoch, už o tom píšu. Ale dlho nie. Prečo? Pretože tí ľudia sú „snílkovia“ a sú proti kapitalizmu? Že je BBC zdroj britský a v uliciach sú tisíce ľudí, to tu nikomu neprekáža. Korešpondent Českého rozhlasu namiesto toho radšej z Francúzska hlási, že zo „šupiek banánov sa dajú pripraviť pochúťky“ – v Lyone.

A ako hodnotiť európske plány na boj s ruskou propagandou? Zriaďujú sa agentúry, dotáciami sa podporujú projekty rôznych mimovládnych organizácií, ktoré často začínajú volať aj po obmedzení slobody slova (hoci aj nepriamo), po spisovaní zoznamov „ruských agentov“ a podobne.

Áno, snaha vyvolať legislatívne cenzúru ešte väčšiu, ako o ktorej som hovoril, tu je dlhodobo. O niektorých témach sa tu nesmie písať, a zrejme sa tento trend bude posilňovať. Korešponduje s tým aj zákon o ochrane minorít, ktorý sa dá ľahko zneužívať, lebo niektoré témy sa nebudú môcť dobre popísať. Mimovládne organizácie, ktoré z princípu neobviňujem z ničoho, iste v mnohých smeroch vykonávajú skvelú prácu.

Ale zadanie je tu jasné: keď podporovať nevidiacich, malo by byť jasné, prečo. Som pre začleňovanie nevidiacich do spoločnosti. Keď podporovať psy a mačky, malo by byť jasné, aké. Rád si nejakého psa aj mačku zaobstarám. A keď obhajovať demokraciu, malo by byť zrozumiteľné, či sa tým myslí nejaká kampaň ministerstva zahraničia – napríklad na Ukrajine. Tam som si radšej zašiel, aby som vedel, o čo ide. Lož sa vydávala za pravdu. Keďže ale stále viem po rusky, rád si prečítam aj denník Izvestija, kde píše môj obľúbený autor Eduard Limonov bez toho, aby som s ním súhlasil. Našťastie, už nemožno úplne zakázať čítať v inom jazyku… Možno by na to mal niekto upozorniť.

Mám osobnú skúsenosť s rôznymi ľuďmi v kauzách, ktorým som sa venoval. Bol som prekvapený, ako selektívne niektoré organizácie platené štátom (cirkevné i humanitárne) pristupovali k téme Volyňských Čechov. Bol okolo toho spor na vládnej úrovni, ale celkom konkrétni ľudia mi hovorili veci, nad ktorými mi zostával rozum stáť. Napríklad: „Sú medzi nimi určite agenti rozviedok!“ „Nevedia ani čítať a písať!“ „Nemajú hygienické návyky!“ Veľmi známy reprezentant jednej neziskovej organizácie mi odpovedal na otázku, či sa téme bude venovať: „Nebudeme!“ A bolo to. Venuje sa inej téme: Tatárom z Krymu. Podozrievam toho človeka zo spolupráce so zahraničnou rozviedkou. Je to ale tajné, a určite to nie je spolupráca s Ruskom.

Ale vážne: o spisovaní zoznamov viem, a nerobí to len jedna organizácia, ale viac. Nie vždy ste na tom správnom zozname. Viem, že som na zozname novinára Bartoša ako „pravdoláskar“, v českých centrách ministerstva zahraničia budem určite na zozname „proputinovskom“, v Britských listoch som za „fašistu“ a obhajcu „hate-speech“.

Hoci je ruská ekonomika a hospodárstvo zmietané krízou, Rusi vraj počítajú s tým, že sa budú mať zle a zhoršovanie životnej úrovne obyvateľstva tak zrejme nijako neohrozuje silnú pozíciu Vladimira Putina. Čím podľa vás ruský prezident dosahuje, že sa ľudia nebúria, sú ochotní žiť chudobnejším životom a nevidia v Putinovi vinníka svojho nešťastia? Takýto scenár je v Európe inak celkom bežný…

Každý štát potrebuje mať na čele svojej krajiny lídra, ktorý má vlastnú politiku, s ktorou sú uzrozumení. V prípade Ruska ide navyše o človeka, ktorý posilňuje vo svojom národe hrdosť, čo je pre nás možno nepochopiteľné, lebo takýto postoj bol u nás skôr zvláštnosťou. Aj keď nie vždy, a nie v každom prípade. Tých niekoľko disidentov, ktorých si Západ v Rusku pestuje, pôsobí málo autenticky, a väčšinou hovorí len k úzkej skupine ľudí.

Prezident Putin na rozdiel od Gorbačova – o Jeľcinovi ani nehovoriac – dokázal nadviazať na staré veľmocenské reflexy, s ktorými prišiel už svojho času minister Jevgenij Primakov. Pochopil, lebo to sám tiež tak zažil, že byť ponížený môže byť dobrým východiskom, aby sa tak už nedialo. Zdá sa mi zrozumiteľné, že väčšina Rusov rozumie Putinovi, lebo slovami spisovateľky Svetlany Alexijevičovej, v každom Rusovi je Putin. Neviem, či je v každom Čechovi tiež kus Miloša Zemana, ale myslím, že český prezident na tom dosť pracuje.

Nezabúdajme na veľké obete ruského národa. Nedávno mi jedna ruská známa púšťala pieseň, ktorú sme dlho počúvali aj v komunistickej televízii: „Staváj strana …“ Ono to ale nie je až tak smiešne, ako sa to človeku zdalo v dospievaní. Sovietsky zväz jednoducho tú vojnu vyhral, a napriek všetkým ju vyhral. Tú vojnu nevyhral nikto iný. Nikto v Európe nedokázal nacizmu čeliť, mnoho z elít sa s nacizmom kompromitovali v Anglicku, vo Francúzsku… A napriek úskoku paktu Ribbentrop-Molotov potom Rusi, respektíve Sovietsky zväz oslobodil veľkú časť Európy a práve on porazil Nemecko.

Ukrajinský politológ Vladimir Fesenko v rozhovore pre Lidové noviny tvrdí, že na jednej strane sú ľudia na Ukrajine naštvaní a v žiadnom prípade už by nevolili niekoho, kto by ich viedol k Rusku. Faktickým odchodom Krymu aj Donbasu vraj v zásade padol variant, že by kyjevský parlament ovládli proruskí politici. Súčasne sa vraj Západ nemá báť predčasných volieb na Ukrajine. V krajine sa síce zmeny dejú, ale veľmi pomaly a najväčším problémom sú skorumpovaní prokurátori a sudcovia, na ktorých zničení nemá záujem ani Porošenko. Ako cez tieto názory vidieť situáciu v Rusku či na Ukrajine?

Ach, Ukrajina… Moji predkovia pochádzali z Ruskej ríše, keď sa to tak ešte hovorilo, a to v 19. storočí za cára Alexandra I. Babička si priviezla po druhej svetovej vojne v ukrajinčine zozbierané spisy Tarasa Ševčenka a matka celý život učila ruštinu – volala sa Tamara, ako tá gruzínska kráľovná. Videl som preto vždy túto krajinu inak než moji spolužiaci. Nechcem sa opakovať, o mnohom som u vás hovoril už skôr.

Pán Fesenko vie, o čom hovorí. Keď som ja na Ukrajinu naposledy išiel, boli vtedy v máji 2014 prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil Petro Porošenko. Jedna z tých žien, s ktorými som hovoril v Žitomíre, bola v tom čase vo volebnej komisii. Na otázku, aké to bolo, mávla rukou: „Ále, vyhrá Poro?“ – „Ako to?“ Čudoval som sa. – „Už je to sčítané!“ Sčítané bolo, aby ste rozumeli, už dávno pred sčítaním, lebo Porošenko mal najviac peňazí, aby si víťazstvo zabezpečil. Korupcia, ktorá prerastá ukrajinskou spoločnosťou, je taká vysoká, že sa týka aj posledného článku. Týka sa ale aj celej tej ukrajinskej „ryby, čo smrdí od hlavy“.

Keď idete maršrutkou (malý bus), platíte cash, žiadne lístky – a šofér si jednoducho berie peniaze. Malá korupcia? V trolejbuse naopak chodí fešný sprievodca a lístky predáva, ešte sa usmeje. Také sú tváre krajiny, kde sa predáva všetko a všade, kde vidíte zbedačených ľudí, ale aj veselých kumpánov. Ale Ukrajina má teraz obrovský dlh, v Rusku cez 3 miliardy dolárov, Medzinárodný menový fond (MMF) ponúka Ukrajine 17,5 miliardy dolárov na reštrukturalizáciu. To je na jednu krajinu také zaťaženie, že je vôbec zázrak, že to ide ešte ďalej. V polovici apríla padol premiér Arsenij Jaceňuk.

Vazalský vzťah „lásky-nenávisti“ medzi Ukrajinou a Ruskom má povahu, ktorú by sme mohli radšej prebrať s nejakým psychoanalytikom. Je v tom spoločná história, podobné mravy, stav režimu (miera demokracie, a to nemyslím len vládnu), príslušnosť k cirkvi atď. Rusko podľa môjho názoru Ukrajinu nepustí. Čo ponúka Európa a Západ Ukrajine? Väčšia dlhy? Civilizačnú neistotu?

Podľa únijnej agentúry Frontex klesol za posledný mesiac počet utečencov v Grécku o 90 percent. Je to dané dohodou s Turkami alebo sa upokojuje situácia v Sýrii? Dohoda s Tureckom sa ale javí rovnako v ohrození, lebo Erdogan vyhodil premiéra, s ktorým Európa dohodu prerokovala a neustále sa vyhráža. Ako by vyzerala situácia, keby Ergodan naplnil hrozby, otvoril brány a utečencov k nám pustil?

Kancelárka Angela Merkelová v tomto smere zahrala veľmi falošnou kartou. Dohodu s Tureckom ale nepodpísala iba ona, a je to výsledkom veľmi pokryteckej európskej politiky. Podiel imigrantov poklesol, čo ale nie je práve dobrá vizitka. Čo k tomu povedať viac? Že politika nie sú ľudské práva? Že ide nakoniec len o to, kto, koho, za čo zvolí? Kto sa tu chce rozplakať nad záujmami mocností, zrejme už musí vyslovene erdžať nad týmto cynizmom na chrbte utečencov. Je to horšie ako víťazstvo populistov? Nie je to nakoniec ale ich víťazstvo?

Potom, ako Slováci postrelili na hraniciach migrantku, začali sa objavovať varovania, že sa tok presúva a migranti môžu prúdiť namiesto cez Rakúsko, do Nemecka cez Slovensko a Česko. Blíži sa čas, keď budeme nakoniec hranice brániť my?

Nie, myslím, že sa nepribližuje.

Podľa správy francúzskych tajných služieb platí, že určitým aspektom migrácie sa v žiadnom prípade nevyhneme. Ide konkrétne o Afriku, lebo tam státisíce ľudí čakajú, kedy sa dajú do pohybu. Hlavne z dôvodu biedy, ktorú zhoršuje globálne otepľovanie alebo akútneho nedostatku pitnej vody. Ako sa toto vyrieši? Zosilňuje sa migračný tlak na talianske ostrovy, utekajú už aj ľudia z Egypta. Ako s takými imigrantmi zaobchádzať? Ktorým pomáhať a ktorým nie? Ako situáciu v Stredozemnom mori riešiť? A konečne, dá sa zabezpečiť, aby ľudia z Afriky neutekali?

Správy francúzskej rozviedky by som nepodceňoval, ale nemám ich k dispozícii.

Ako sa vyrovnať s tým, že v dôsledku globálneho otepľovania budú ďalej do Európy utekať státisíce ľudí pred biedou, za lepším životom atď.?

Riešenie by som videl v koordinovanej politike OSN v súčinnosti s EÚ a ďalšími spolkami, ktoré zvyčajne túto agendu riešia. Iste na to majú expertov, ktorí o tom majú väčší prehľad než ja.

Opäť sa množia správy o kriminálnych činoch migrantov a vplyvom toho aj hustne atmosféra v spoločnosti, čo niektorí aktivisti označujú termínmi ako „ľudový fašizmus“. V Nemecku opäť došlo k sexuálnym útokom, v Rakúsku prisťahovalec dobil ženu… K tomu stúpa popularita protimigračných strán (AfD v Nemecku, Slobodní v Rakúsku). Čo robiť, aby sa situácia ďalej nevyostrovala?

Odpoveď nám dala Angela Merkelová. Na to, aby nedochádzalo k zvýšeniu protiimigračných nálad a percentám pre extrémistov, je potrebné sa s témou vyrovnať: niekedy napriek vlastnému presvedčeniu. Napriek tomu si ale myslím, že kancelárka urobila pre utečencov v Nemecku maximum.

Jej popularita síce klesla, ale stále je na tom lepšie v disciplinovanom Nemecku než v revolučnom Francúzsku, kde si o prezidenta Hollanda neotrie svoj ňufák ani jeho pes. Ľudový fašizmus je určite téma na diskusiu, ale podľa zákona žiadna politická strana nemôže mať ozbrojenú zložku, ako to bolo v 30. rokoch. Môžu vznikať pokusy o domobranu, ale nemajú v zásade zákonný základ. Sexuálne útoky imigrantov sú mediálne naddimenzované, je to efektnejšie, oveľa efektnejšie ako príčiny nezamestnanosti.

Uvidíme, aký recept nám cez víkend prinesie Rakúsko. Tu už – ak ma pamäť neklame – došlo kedysi k mesaliancii medzi ľudovcami a Slobodnými. Európa na to nedokázala dosť reagovať.

Nakoľko beriete vážne informácie napríklad o tom, že vo Švédsku niektoré mestá bývajú pod tlakom migrantov, z ktorých polovica ani nepracuje, skoro neobývateľné? Niektorí Švédsko začínajú popisovať ako štát pred kolapsom…

Ako štát pred kolapsom by som videl už spomínanú Ukrajinu. Ak to má byť Švédsko, a to pod vplyvom imigrácie, iste sa to čoskoro dozvieme.

A čo sa týka informovania o trestnej činnosti imigrantov, aký postup by podľa vášho názoru mali ideálne voliť médiá a politici? Mám na mysli, či o všetkom podrobne písať a verejnosti to oznamovať, alebo to príliš nevyťahovať na svetlo. Niektorí komentátori tvrdia, že médiá tým, že o tom píšu, len vyvolávajú nenávisť a rasizmus…

Áno, presne to si myslím. Zároveň ale nevidím dôvod, prečo to zakazovať. Ide len o proporciu. Keď v Rennes vystrelili oko ľavicovému demonštrantovi, dostal rozhovor v Le Monde. O napadnutí Luigiho Guardiara, mladého člena Národného frontu, skupinou antifašistov, písali len lokálne médiá na juhu Francúzska. Rozhovor s ním už nikto neurobil. Bol totiž po niekoľkých dňoch v kóme už definitívne mŕtvy.

Podľa zástancov ďalšej európskej integrácie si EÚ strelila do vlastnej nohy, keď vnucovala celej Európe utečenecké kvóty. Hovorí sa teraz o nebezpečenstve Brexitu a nákaze referend a nebezpečenstve vystupovania ďalších štátov. Ako tento stav hodnotíte, aký vývoj očakávate? A do akej miery sa podpisujete pod tvrdenie, že EÚ cielene rozhneváva Putina?

Rusko iste nemá dôvod podporovať prosperujúcu Európsku úniu. To ale nemá ani Amerika, hoci sa prezident Obama pri návšteve Európy v minulých dňoch snažil budiť lepší dojem: bol proti Brexitu a pre EÚ. Brexit je totiž predovšetkým výsledkom absolútne mylnej politiky EÚ, že bude Veľká Británia niečím viac v Európe než „americkým pudlom“.

Generál a francúzsky prezident Charles de Gaulle o tom vedel svoje, keď Britániu v EHS nechcel. Tá krajina za kanálom nikdy nemala pochopenie pre Európu, nieto pre „politickú Európu“. Pre ňu to bol iba „business as usual“. A slávny výrok železnej premiérky: „Give me my money back?“ To sa iste už dnes učí na školách, alebo nie?

A k tým kvótam. Bavil som sa na konferencii v Ríme vlani v lete s tajomníkom európskeho ministra, čo má na starosti imigráciu. Kvóty Európska komisia Jeana-Clauda Junckera nikdy nechcela, to bolo len PR Francúzska, a špeciálne premiéra Manuela Vallsa, ktorý potreboval dobré alibi vo vnútropolitickom súboji. Išlo iba o proporcie a podiel na rozmiestnenie imigrantov. Český príklad ukazuje, ako sa veci môžu vyvinúť.

Islamský štát sa zmenšuje, podľa niektorých správ si upevňuje pozíciu Bašár Asad a zároveň by mali začať reálne vyjednávania o prímerí s Asadom krytým Ruskom a tzv. Demokratickou opozíciou krytou Západom. Kto z celej situácie vyjde lepšie, Rusi alebo Západ? K akému usporiadaniu v tejto chvíli Sýria smeruje?

Vidím to v Sýrii ako konfederáciu – minimálne Kurdi si ju vybojovali. Rusi sa do veci zasadili mimoriadne, a budú to zase oni, čo budú z toho chcieť vytĺcť maximum. Vyskúšali si v Sýrii exkluzívne svoju úlohu a určite to nenechajú len tak. Ich záujmom je držať Asada, ak to pôjde. Američania ťahajú za kratší koniec povrazu – a v čase, keď sa strieda vláda v Bielom dome, už to prezident Obama nevyrieši. Keby vyhral Donald Trump, vyriešil by to? Sotva. Američania sa jednoducho v Sýrii pod dojmom kolapsu v Iraku a Afganistane neodhodlali k angažmánu na úrovni, a bude z toho profitovať Rusko.

Nakoľko sa stotožňujete s myšlienkou, že do vývoja v Sýrii deštruktívne zasahuje Turecko a arabské ropné mocnosti?

Úplne.

Kým prorusky orientované osobnosti tvrdia, že Amerika robí vo svetovej politike príliš veľa a zbytočne veľa sa angažuje, zástancovia silnej transatlantickej väzby sa naopak sťažujú, že prezident Obama vyprázdnil pozíciu, má menší záujem o dianie v Európe a nie je dostatočne silný ani voči Číne s tým, že v tejto chvíli zaujal úplne nemý postoj a je z neho „chromá kačka“. Čo USA robia v tejto chvíli vo svete správne a čo zle?

Úloha Ameriky je veľmi sporná. Myslím si, že menej by bolo viac, ale netvrdím, že by Amerika nemohla robiť viac. Mohla by viac rešpektovať medzinárodné pravidlá, spoluprácu a riešenie multilaterárne – dokonca si myslím, že prezident Obama na to mal dobrý nábeh. Za absolútne unikátne považujem Obamove dva ťahy: revíziu vzťahu k Iránu a ku Kube. To si nikto pred jeho nástupom nedokázal predstaviť. Máme sa smiať „chromej kačke“?

V tejto časti Európy sme si až príliš zvykli na americký bushovský protekcionizmus a z neho vyplývajúce fakticky protieurópske postoje. Ak niekto popisuje svet pod vplyvom „chromej kačky“, možno si nevšimol, že ten svet sa už skončil.

Vo vzťahu k Číne sa všetci na globálnej scéne správajú pragmaticky. Američania, Angličania, Francúzi… a koniec koncov aj Miloš Zeman. Pamätám sa, ako bol kedysi Bill Clinton obviňovaný, že jeho kampaň financujú Číňania. Akí Číňania? Je ich toľko… Ak vyhrá Hillary, kedy pôjde poďakovať do Číny?

Aké budú USA po voľbách je ale veľká neznáma. Nezdieľam zdesenie z Donalda Trumpa, nie pre jeho bývalú českú ženu Ivanku, ale lebo je to pragmatik. Nie populista, ako tvrdí väčšina kúpených českých médií, ktoré si nevidia ani na špičku nosa. Niektoré to dokonca robia, lebo žiadny nos nemajú. A nos, to je charakter.

Spomenutí skalní zástancovia transatlantickej väzby zároveň cítia paniku pri predstave, že by budúci prezident nemal záujem v rámci NATO dotovať obranu Európy. Čo tejto obave hovoríte?

Uvidíme. Svojprávnosť by Európe pristala viac ako americký protektorát.

- Reklama -