Na svojom blogu ste komentovali fakt, že sa starostom Londýna stal moslim. O čom to svedčí?
Podľa mňa je to výsledok multikulturalizmu a konkrétny fakt, že je to moslim, nehrá rolu. Nový londýnsky starosta je skôr politický a presadzuje ľavicový politický diskurz. V Londýne žije 12 percent moslimov a to by mu na zvolenie nestačilo, Sadiq Khan bol zvolený vďaka tomu, že je prezentovaný ako socialista. Prevažná väčšina obyvateľov Londýna sú kresťania alebo ateisti a museli ho zvoliť aj oni. Skôr to teda hovorí o tom, že multikulturalizmus je tam už na takej úrovni, že sa starostom stane aj reprezentant menšiny.
Khan je ale z pohľadu pravoverného islamu vlastne hriešnikom, lebo vystupuje na obranu gejov, sám islam správne nepraktizuje a pre ortodoxných vyznávačov islamu je to hriešnik. Podľa mňa to svedčí o tom, že ten človek sa politicky korektne integroval tým, že islam prestal praktizovať. Náš problém je v tom, že tí, ktorí islam skutočne praktizujú, zastávajú postoje proti dlhodobému spolužitiu s našou spoločnosťou.
V súčasnosti prichádzajú praktizujúci moslimovia z tradičných kultúr. Ako môže vyzerať ich integrácia?
Podľa mňa integrácia nie je možná, lebo islam je vo svojej pôvodnej podobe nezlučiteľný s akýmkoľvek systémom, nielen s naším európskym, ale aj s čínskym alebo indickým. Islam navyše kladie dôraz na svoju nadradenosť. Náš problém je v tom, že príchod týchto ľudí vedie k vytváraniu multikultúrnej spoločnosti, ktorá je čím ďalej viac rasisticky zameraná proti pôvodným obyvateľom, proti nám, Európanom. Londýnsky starosta je známy svojimi kontroverznými názormi na našu európsku kultúru, sám je multikulturalista a v tom problém vidím – čím ďalej, tým viac sa dostávame do pozície, keď prichádzajúci vytvárajú multikultúrnu spoločnosť, ktorá je voči nám veľmi agresívna.
V českom prostredí sa zatiaľ strany a hnutia zamerané proti imigrácii skôr hádajú a rozchádzajú. Čím to je?
Vznik takýchto hnutí je prirodzenou reakciou obyvateľov – deje sa tu niečo, s čím nesúhlasia, a nimi volení politici to pritom presadzujú. Aj keby sa však tieto iniciatívy dostali do parlamentu, nebudú schopné reálne tomuto vývoju zabrániť a nakoniec to môže občanov hnať do skutočne radikálnych skupín. Dnešný politický systém neberie ohľad na želanie obyvateľov a to ich obracia proti celému demokratickému systému.
Organizácie ako Blok proti islamu boli väčšinou založené na modeli jedného vodcu, čo nikdy neprospieva demokratickému riešeniu problémov, a tak sa potom ľahko delia na malé skupinky. Tie vždy niekam vedie ich vodca, ktorý sa obklopí svojimi vernými. Je to vidieť na prípade Martina Konvičku alebo Tomia Okamuru. To ale nie je riešením. Ak sa problému ujmú skutoční demokrati, tí dokážu spolupracovať a na množstve vecí sa aj napriek rozdielnym názorom dohodnú.
Čo by mali v tejto situácii robiť etablované politické strany?
Mohli by sa do riešenia aktívne zapojiť, ale zatiaľ sa nezdá, že by to chceli urobiť. Český premiér Sobotka je proti kvótam, a pritom sa už ľudia podľa kvót prijímajú. Občan má potom dojem, že Sobotka klame a že sa mu nedá veriť. Až tu vzniknú prisťahovalecké komunity a začnú s nimi byť problémy, až potom začnú byť občania radikálni.
Ako by mohla vyzerať taká radikalizácia spoločnosti?
Tam, kde budú mať pôvodní obyvatelia problém, budú vznikať rôzne domobrany alebo spolky, ktoré budú brániť ich záujmy, a lokálne tam bude polooficiálna občianska vojna. To sa už deje vo Francúzsku alebo Británii. Trochu to potom môže pripomínať situáciu Weimarskej republiky, keď vládnuci demokratický režim nezvládol situáciu v spoločnosti, keď sa rezali komunisti s nacionalistami a pod.
Kde je podľa vás najväčší problém multikulturalizmu, ktorý kritizujete?
Podľa mňa je multikulturalizmus veľmi úspešný, je to v podstate rasistická teória, len opačná než nacizmus – multikulturalizmus nenávidí vlastné a obdivuje cudzie a je úspešný v tom, že dokáže vytvárať nenávisť voči vlastnej kultúre a histórii. Sme v situácii, že naše matka Európa kašle na svoje deti-občanov a namiesto podpory svojim občanom ju dáva ľuďom, ktorí prichádzajú a ktorí za to veľakrát ani nie sú vďační. Zo štatistiky vidíme, koľko ich nechce pracovať a koľko ich končí na sociálnych dávkach. A to všetko financujú ľudia, na ktorých dôchodky potom neostane. Nejde o súcit, ale o čistú nenávisť voči vlastným ľuďom.
Potom, ako ste opustili moslimskú vieru, ste sa stali katolíkom. Čo pre vás znamená ústretové vystupovanie pápeža Františka voči utečencom?
Nehovorím, že sa nemá pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú. Je ale rozdiel medzi takou pomocou a podporou ľuďom, ktorí ju nepotrebujú a idú len za vlastným prospechom. Otázka pomoci je problematická, tí ľudia preľudňujú na základe svojej kultúry vlastné krajiny a podľa mňa je najlepšie ísť k nim domov a zbaviť ich negatívnej časti ich kultúry, ktorá sa volá islam. Nebudem súťažiť s pápežom v jeho zbožnosti alebo znalosti teológie, ale Ježiš nepovedal, že pápež nemôže robiť chyby, Ježiš povedal, že jeho cirkev diabol nepremôže.
A aká by v súčasnej migračnej kríze mala byť úloha kresťanov?
Skutočne veriaci kresťania boli vždy v Európe menšinou, kresťanstvo sa tu len stalo súčasťou kultúrneho vzorca. Kresťania teraz majú jednu jedinú povinnosť, byť soľou zeme tak, ako povedal Ježiš. Pokiaľ budú takí, Európa bude uchránená pred hŕbou problémov, kresťania sa napríklad majú snažiť odislamizovať moslimov, presadzovať sociálnu spravodlivosť. Evanjelizácia moslimov je jediná cesta ako predísť problémom.
Aká je dnes v súčasnej kríze úloha Islamského štátu? Môže jeho vojenská porážka zmierniť problémy?
Islamský štát vychádza z koreňov jednej moslimskej sekty, ktorá vznikla čoskoro po vzniku islamu, a ideológia Islamského štátu je blízka ideológii Saudskej Arábie. Predstava, že bude vojensky zničený, nie je reálna, lebo si to v podstate nikto nepraje. Všetkým to totiž vyhovuje, Američanom tým, že zamestnáva Iračanov, Iráncov a sýrsku vládu, a nie je v záujme USA a EÚ ani Saudskej Arábie, aby bol Islamský štát porazený.
Čo čaká v budúcnosti Európu? Máte nejaký optimistický variant vývoja?
Som presvedčený demokrat, a ak sa nám podarí zastaviť multikulturalizmus, odstrániť politickú korektnosť a vrátiť do verejnej debaty všetky – aj kontroverzné – názory, ktoré nevyzývajú k násiliu, povedie to k tomu, že sa ľudia znovu začnú učiť tolerancii. Demokracia je jediná vec, ktorá dokáže zaistiť mier. My ale už dávno nežijeme v demokracii, u nás už ani nerozhodujú politici, ale nikým nevolení úradníci. Je otázkou, nakoľko sa občania dokážu vzchopiť.
