Čo hovoríte na situáciu okolo migračnej krízy?
Je to umelo vytvorené. Skutočný problém týchto čias, ktorý sa nás bude bezprostredne týkať, je migrácia. Čím lepšie budeme pripravení, tým menej nás osobne zasiahne. Keď sa pozrieme na dejiny, tak Poľsko nebolo nikdy netolerantné voči menšinám alebo náboženským skupinám a ani voči Židom, aj keď boli prenasledovaní po celej Európe, hlavne pre majetok. V Poľsku to neprebiehalo. Krajina bola otvorená a tolerantná. A keď sa zároveň pozrieme na názvy Poľska v priebehu dejín, tak tam bol názov republika oboch národov alebo mnohých národov. Už ten názov hovoril, že je tam viac národov, ktoré sú na rovnakej úrovni. To boli napríklad Litva a Poľsko, potom napríklad Bielorusko. To znamená, že Poľsko bolo vždy v priebehu dejín otvoreným, tolerantným národom.
Čo sa týka utečencov, je to úplne iná vec. Keby sa to týkalo ľudí, ktorí majú podobný systém hodnôt, ktorí pochádzajú z podobnej civilizácie, ale teraz sa to týka ľudí, ktorí sú vo väčšine ekonomickí migranti. Majú úplne iný systém hodnôt. Pochádzajú z civilizácie, ktorá je taká odlišná od našich základov. V prípade vojnových utečencov sa vždy naskytá otázka, prečo sa neskrývajú alebo neutečú do krajín, ktoré majú podobné hodnoty, ktoré by boli na rovnakej úrovni ako oni. Objavujú sa tiež hlasy, že aj Poľsko zažilo vlnu utečencov v roku 1830, po druhej svetovej vojne odchádzalo veľa Poliakov do zahraničia. Ale Poliaci či podobné národy, ktoré boli nútené opustiť svoju rodnú zem, to bola úplne iná situácia. Keď Poliaci odchádzali z Poľska, sťahovali sa do iných krajín, ich prvým cieľom bolo prispôsobiť sa tej krajine, požiadavkám, právnemu systému. Oni sa stávali pridanou hodnotou. Hovorí sa, že keď Rusko predávalo Aljašku Američanom, tak na oboch stranách stáli Poliaci – jednak tí, ktorí reprezentovali predajcu, jednak tí, ktorí kupovali, obe strany mali poľské korene.
Čo sa týka dnešnej vlny migrácie, tak je zrejmé, že imigranti nemajú záujem sa prispôsobovať podmienkam krajiny, kde budú žiť. Že chcú akoby nastoliť vlastné požiadavky a majú vlastné podmienky. Chcú si uchovať návyky, ktoré mali vo svojich krajinách. Chcú sem prísť, obývať si nejaké územie, ale pritom neustále vznášať svoje vlastné požiadavky. To je úplne iná situácia. A k daniam, čo platíme… Máme ich platiť nejakým utečencom a nemôžeme ich venovať napríklad deťom, pretože aj v Poľsku je mnoho chudobných rodín, kde deti nemajú na jedlo. Prečo teda pomáhať ekonomickým migrantom a zabúdať na svojich ľudí? A potom je tu otázka terorizmu. Väčšina utečencov sú mladí muži, ktorí sem chcú prísť ako vojnoví utečenci. Keď utekajú zo svojich krajín, tak prečo tam nechávajú svoje ženy a deti, pokiaľ tie podmienky sú také neznesiteľné? Máme skúsenosti, ako sa správajú v Nemecku, vo Francúzsku a na základe toho môžeme usúdiť, že nie je záujem o asimiláciu. Ich hlavná požiadavka je vlastne dostať nejaký kúsok Európy do svojich rúk a vládnuť tam. Potom to nie sú migranti, ale nájazdníci.
Niekto však môže namietnuť, že ČR, Slovensko či Poľsko ešte nie sú bezprostredne ohrozené. Že sa nám to tak nejako ľahko hovorí a kam sa vytratila tá európska solidarita podľa Angely Merkelovej?
Je, prosím vás, niekto solidárny s našimi chudobnými deťmi, s našimi bezdomovcami? Ak sa niekto rozhodne, že skočí z desiateho poschodia, máme to urobiť aj my v rámci solidarity? To, čo urobilo Nemecko, to je len načas odložená samovražda. Máme to robiť rovnako ako oni, pretože s nimi chceme byť solidárni?
Model multikulturalizmu, ktorý do súčasnosti prezentovala západná Európa, je utópia, ktorou nás doteraz kŕmili. Samozrejme, nejaký čas za to vlády západnej Európy niesli zodpovednosť, avšak výsledkom je súčasná veľmi zlá situácia EÚ. Podľa mňa prídu časy, keď napríklad Vyšehradská štvorka bude musieť vziať zodpovednosť za Európu na svoje plecia. Je zrejmé, že doteraz propagovaný model západnej Európy nefunguje. Je potrebné, aby niekto prijal zodpovednosť za budúcnosť Európy, a myslím si, že to bude vo veľkej miere úloha pre V4. Myslím Európu, akú my poznáme, európske civilizácie, základ hodnôt, je to Európa, ktorú sme v priebehu dejín vytvárali. Keď hovoríme o tom, že V4 sa stane skupinou, ktorá bude chrániť kresťanstvo a európske hodnoty, tak sa to môže zdať nereálne, ale keď sa pozrieme na dejiny, tak už to tak bolo. Maďarsko, kráľ Varda, Legnica, českí rytieri, už to tu bývalo, že sme sa zastávali kresťanských hodnôt. Nemôžem si spomenúť, že by v roku 1443 boli niekde križiaci, keď sa do Európy hrnuli Turci.
Chápeme, že Poľsko ako štyridsaťmiliónový štát je vo Vyšehrade logicky vodcovské. Nepozeráte sa však na Česko ako na taký malý štátik, ktorý ani nevie, ku komu sa má vlastne prikloniť?
(Smiech) Poľsko sa na Česko takto nepozerá. A aj preto, že ako národ sa teraz ešte len prebúdza. Je to vďaka príkladu Maďarska. Poľsko ako národ si dnes začína uvedomovať, aké sú jeho hodnoty, za čo by chcelo bojovať. Čo je veľmi zaujímavé, že bolo obdobie, keď bolo Poľsko veľmi inšpirované Európskou úniou, v počiatkoch, keď sa stalo členom. Teraz sa z toho prebúdza, keď vidí, čo EÚ, čo západné národy robia a ponúkajú. Poznáme dejiny a vieme, že tam bola určitá opozícia voči východným štátom, ale potom bolo obdobie inšpirácie západnými národmi. To bolo v deväťdesiatych rokoch, ale to vyprcháva. A Poľsko sa prebúdza.
To je, samozrejme, veľmi diskutovaná téma. Zvlášť v médiách sa Maďarsko zobrazuje ako akýsi diablik, aj keď sa vie, že migrantskú cunami „schytali“ ako prví. Dnes sú tí, ktorí „nevítajú“, nálepkovaní pomaly za fašistov, ktorí majú stále niečo proti európskemu establishmentu. Nebojíte sa, že toto bude aj v Poľsku alebo že to k vám z Bruselu už prichádza?
Odkazujem na Orwella „1984“ a v Poľsku sa to prekladá ako „nová reč“ alebo „názvoslovie“. Sú rôzne spôsoby, ako niečo pomenovať. Rovnakú vec možno otitulkovať pozitívne aj negatívne. A deje sa to aj v súčasnosti. Máme určitú predstavu, kto boli fašisti. Ale ja by som namiesto toho slova používal, že to boli Nemci, ktorí zakladali koncentračné tábory. Fašisti neboli celý národ, to bola určitá skupina, napriek tomu volená v demokratických voľbách, išlo teda a ide o nejaké vyjadrenie. Hovorím to preto, že fašisti, to nie je rovnaký národ – Nemci, Francúzi, ale je to určitá skupina, ktorá niečo robila. Keď povieme len tak fašisti, nie je to nič konkrétne, nič si pod tým nepredstavíme. Keď však povieme presnejšie meno, napríklad Hans, tak už máme pred očami toho konkrétneho Nemca.
Čo sa týka Ruska a Nemecka. To najhoršie, čo môžeme o niekom v Rusku povedať, je, že je fašista. Majú to už tak v krvi, že ide o najhoršie slovo, ktoré môže niekto na niekoho povedať. To vyplýva z druhej svetovej vojny a ako sa Nemci správali. Ale kde sa to vzalo? To je výsledok nejakej propagandy. Majú to v sebe aj deti, mladí ľudia, všetci s tým v Rusku vyrastajú. Zaujímavé však je, že sa Nemecko a Rusko vždy vedeli zhodnúť, dohodnúť, čo sa týka Poľska. Ich cieľom je dlhodobé riešenie, ktoré niečo vyrieši, je udržateľné a pretrvá budúce generácie. Oni sa vždy dohodli, aby vyriešili daný problém. Zdôrazňovali nenávisť voči fašistom a nie voči Nemcom, aby v sebe deti nemali zakódovanú nenávisť voči Nemcom, ale voči fašistom.
Je to vedomý systém vzdelávania a propagandy. Keď sa objaví potreba, Putin povie – naši bratia, Nemci, poďme a usporiadajme Európu. Čo ak by nastala situácia, že by sa museli s Nemcami dať nejako dokopy? Tam pre slovo fašizmus nie je miesto. Stratégiou použitia termínu fašista nebolo z hľadiska Ruska vytvorenie dlhodobého odporu, nenávisti voči Nemcom. To bolo len voči fašistom. Fašista nerovná sa Nemec. Rusi predpokladali, že nastane v budúcnosti situácia, keď sa budú musieť s Nemcami spojiť. Hovorí sa, že nie sú také priekopy, ktoré by sa nedali zasypať vrecami zlata. Vytváranie vedomej stratégie je oveľa lacnejšie ako tie vrecia so zlatom.
S ohľadom na polohu našich krajín sme vlastne odkázaní na pozíciu obetí dohôd medzi Ruskom a Nemeckom. Je teda prirodzené, aby tieto národy a štáty V4 medzi sebou spolupracovali a aby tá spolupráca bola hlboká, pretože ich posilní. A je zrejmé, že táto spolupráca sa ani Rusku, ani Nemecku páčiť nebude.
Rezonuje otázka novej migračnej vlny z Ukrajiny. Pomerne veľkým strašiakom je v Česku bezvízový styk s Ukrajinou. Ako to vidíte vy ako hraničná krajina s Ukrajinou? Obávate sa ďalšej možnej destabilizácie tejto východnej krajiny? Veď Holandsko sa v referende vyslovilo proti bezvízovému styku…
V Poľsku pracuje a býva veľa Ukrajincov. Netvoria žiadne uzavreté komunity, neútočia na Silvestra na poľské ženy. Sú zamestnávaní na horších pozíciách, na stavbách alebo ako upratovačky, aj napriek tomu, že sú mnohokrát dosť vzdelaní. A aj napriek tomu berú prácu, aká je. Osobne si myslím, že by sme mali urobiť všetko pre to, aby sme ľuďom z Ukrajiny pomohli. Poľsko má tiež malý demografický rast. Radšej uvítame ľudí z Ukrajiny, pretože to je veľmi blízky systém hodnôt a tiež aj preto, že územie na Ukrajine bolo poľské územie. V génoch Ukrajincov, predovšetkým na západe krajiny, je poľská krv. Nemám teda nič proti bezvízovému styku s Ukrajinou. Obával by som sa však Turecka, bezvízového styku s ním, pretože vieme, ako jednoducho sa dá v Turecku zariadiť si pas. A navyše je to krajina s celkom inými hodnotami. Takže by som sa obával naozaj toho, čo nás skutočne ohrozuje. Bezvízový styk s Tureckom by predstavoval pre Európu oficiálny, legálny vstup teroristov do EÚ.
V súčasnosti sa tiež v Poľsku často cituje konflikt medzi Poľskom a Ukrajinou na konci druhej svetovej vojny. Celé dediny Poliakov vyvraždili Ukrajinci a v čase Sovietskeho zväzu sa o tom nehovorilo, aby sa nevytvárali nepriateľské vzťahy. Dnes sa o tom hovorí naozaj často. A ja si myslím, že nie je dobré ani o tom nehovoriť, ale ani nehovoriť príliš, pretože jedna vec je pamäť tých obetí a pozostalých, ale druhá vec je budúcnosť, a nedá sa vytvárať zdravú budúcnosť bez toho, aby sme neustále zdôrazňovali tú zlú minulosť. Musíme to uzavrieť, pamätať si to, ale nerobiť z toho prekážku pre zdravé budúce vzťahy.
