Kedy ste si uvedomili, že sa odlišujete?
Už v škôlke. Vychovávali ma bilingválne, otec sa so mnou rozprával po čínsky a mama po slovensky. V detstve som medzi týmito dvoma jazykmi nerozlišovala a vytvárala som si vlastný mix. Keď som potom prišla do škôlky, čudovala som sa, prečo mi nikto nerozumie. Vtedy nastal prvý moment, keď som si uvedomila, že rodičia pochádzajú z odlišných kultúr. Samozrejme, všetci spolužiaci sa mi smiali, že mám šikmé oči a čierne vlasy. Jednoducho, odjakživa som vynikala.
Akým spôsobom vám dávalo okolie pocítiť, že ste iná?
Vždy sa ma pýtajú, odkiaľ som, či zo Slovenska, alebo z Číny. Neviem, ako na to mám odpovedať, lebo od malička ma vychovávali v dvoch kultúrach. Možno viac v tej ázijskej, lebo mama je sinologička a čínska kultúra je trochu obsiahlejšia a bohatšia, stará tisíce rokov. Nikdy som sa však necítila byť ani Číňanka, ani Slovenka, takže ľuďom stále vysvetlím, že otec je odtiaľ a mama zasa odtiaľ.
Ľudia majú vo zvyku priraďovať si k Číne rôzne stereotypy. Napríklad, keď som raz išla po ulici v Berlíne, jedno dievča mi povedalo, že som „cool“ a spýtalo sa, odkiaľ pochádzam. Keď som odpovedala, že z Číny, ona mi odpovedala, že v Číne predsa „cool“ ľudia nie sú.
Prejavovalo sa to aj v škole?
Šikanovali ma. V škôlke či na základnej škole to bolo ešte v rámci detských noriem. Nie je to príjemné, ale všetky negatívne zážitky predčili tie z môjho prvého gymnázia na Vazovovej ulici v Bratislave. Tam som pociťovala rasizmus aj od niektorých vyučujúcich. Zasadali si na mňa len preto, lebo som príslušníčka inej rasy. Po čase som radšej prestúpila na iné gymnázium v Bratislave. Aj keď to bol oproti predošlej škole pokrok, vytrvala som tam len pol roka.
Nakoniec som odišla na súkromné Slovanské gymnázium. Nebola to veľmi vychytená škola. Stretli sa tam študenti, ktorí prepadli či cudzinci, ktorí nevedeli veľmi dobre po slovensky. Na počudovanie, títo spolužiaci, ktorí nemali až takú dobrú povesť boli oveľa otvorenejší a pozitívnejší ako „nóbl“ decká na Vazovovej.
Ospravedlnili sa vám za svoje správanie spolužiaci zo školských lavíc?
Áno. Niektorí sa ospravedlnili úprimne. Mám však pocit, že niektorí sa ospravedlnili iba preto, že si všimli moje životné úspechy. Dnes, keď som už podľa nich „cool“ a poznám zaujímavých ľudí, každý chce byť kamarát. Niektorí to tiež vnímajú ako exotiku, chcú sa chváliť tým, že majú kamarátku napolovicu Číňanku. Ťažko sa mi rozlišuje medzi úprimnosťou a exotickou fascináciou.
Zažili ste aj násilné útoky?
Niekoľkokrát ma napadli. Raz ma za bieleho dňa napadol starší pán v plnom autobuse. Začal do mňa sácať, hovoril, že ľudia mojej rasy sú menej ako psy a keby tu bol Hitler, všetkých by nás vykántril. Bol očividne veľmi opitý. Takmer nikto sa ma nezastal. Všetci spolucestujúci, statní bieli muži, sa pozerali von oknom na to, aké je pekné počasie. Jediný, kto sa ma nakoniec zastal, bol Róm, na ktorých Slováci tak často nadávajú.
Nerada preto chodím napríklad do Petržalky, lebo sa tam vyskytuje veľa takzvaných futbalových fanúšikov, ktorí fanúšikovia ani nie sú. Sú to mladí muži s vyholenými hlavami. Je to pre mňa dosť nebezpečné a v poslednom čase sa to zhoršuje.
Ako na šikanu, ktorú ste zažívali, reagovali vaši rodičia?
Otec prišiel na Slovensko tesne po páde socializmu. Vtedy tu boli rozšírení náckovia, ktorí na neho párkrát chceli zaútočiť. On sa však nedal a niektorých si aj získal. Otec už od začiatku cítil, že rasizmus či nacizmus je v slovenskej spoločnosti prítomný. Napísal preto veľa smutných básní. Mama, ktorá s tým predtým skúsenosť nemala, bola v šoku.
Ako ste sa vyrovnávali s útokmi?
Veľmi zle. Nielenže som bola rasovo iné dieťa, bola som aj taký introvertnejší typ, umelec. Stále chodím v čiernom a moje sebavyjadrenie bolo tiež predmetom šikany. Tieto veci sa zliali dokopy a bola som priam ideálny terč.
Zo začiatku som mala depresie, pýtala som sa samej seba, prečo. Vnímala som to ako nefér, veď len vyzerám trochu inak a slovenskej kultúre do veľkej miery rozumiem.
V čom pozorujete rozdiely medzi svojou a slovenskou mentalitou?
Keď som zvykla písať na VŠMU námety na školské práce, väčšinou som si vyberala ázijské témy, ktoré sa u pedagógov nestretli s veľkým pochopením. Na strednej škole som napríklad písala referát o Avalokitesvárovi a nik netušil, čo to vlastne je.
Všimla som si aj rozdiely v ponímaní času. Zatiaľ čo v Ázii ľudia vnímajú čas skôr cyklicky, Európanom je vlastná predstava času ako vystreleného šípu.
Aziati sú viac kultúrne zžití s umením a poetickým vnímaním daného momentu. Myslím kultúrne, lebo dnešní Číňania sú viac kapitalistickí a majú nos strčený vo svojich iPhonoch a drahých kabelkách. Ale pôvodná kultúra a konfucionizmus či zenbudhizmus ma veľmi ovplyvnili. Naopak, kresťanstvo mi nikdy nič nehovorilo, aj keď som sa ho snažila pochopiť. Mám veľa kamarátov, ktorí sú kresťania, ale je to kultúrne mimo mňa. Nemám kresťanskú rodinu, ktorá by ma k tomu viedla.
Mám rada Vianoce či Veľkú noc, ale neprikladám tomu až taký význam ako Slováci. Oslavujem napríklad aj čínsky Nový rok.
Ako vnímate samú seba? Kam podľa vás patríte?
Ja som napoly biela, napoly aziatka, takže neviem, do ktorej kategórie sa mám zaradiť.
Ťažko sa mi o tých veciach hovorí. Tá kultúra je vo mne. Nie je to DNA, čo z človeka robí príslušníka určitej rasy, ale aj to, v akom prostredí a kultúre vyrastá. Vyrastala som v multikultúrnej domácnosti a všetky názory sa mi zlievajú. Snažím sa preto brať si to najlepšie z oboch kultúr.
Slováci so mnou automaticky komunikujú po anglicky a tým pádom Slovensko nevnímam ako svoju domovinu, ono sa ku mne ako domovina nikdy nesprávalo. Naopak, v Číne zasa vyzerám ako Európanka, takže aj tam som cudzinec.
Ako často navštevujete Čínu?
Chodím tam približne raz do roka. Svoju čínsku rodinu som však naposledy videla keď som mala 13 rokov.
Žili ste v Číne aj dlhodobo?
Keď som mala deväť rokov. Chodila som aj do čínskej školy a bol to zaujímavý zážitok aj preto, lebo práve vtedy v krajine vypukol SARS a všade bola karanténa.
Navštevovala som tú školu rok a bol to pre mňa extrémny kultúrny šok. Prišla som z liberálneho európskeho prostredia do tvrdého školského režimu. Bývala som na internáte v škole a rodičov som videla len cez víkend.
Od rána do večera v škole panoval tvrdý vojenský režim, neustále učenie. Musela som sa napríklad naučiť kaligrafické znaky. Pociťovala som aj úplne iný prístup učiteľov k žiakom a ich vyjadreniu vlastného názoru.
V Číne je veľmi silná hierarchia a keď ste dieťa alebo mladá žena, musíte si rešpekt tvrdo vybojovať. Bola som dosť papuľnaté dieťa a veľmi rada som vyjadrovala svoj názor a to čínske deti nerobia. Číňania si myslia, že najprv človek musí získať určitý spoločenský status a až potom si môže dovoliť vyjadriť vlastný názor. Podľa mňa je to hlúposť.
(Rozhovor pokračuje pod videom)
Mnohé tváre Číny – študentský film Lujzy Zhang Zdroj: YouTube/Lujza Zhang
Stretli ste sa s rasizmom aj v čínskej škole?
V škole ma nikto nešikanoval. Prišla som z prostredia, kde to bolo katastrofálne, do iného prostredia, kde to síce bolo fyzicky a psychicky náročné, ľudia však boli milí. Bola som síce odlišná, oni to však do istej miery dokázali pochopiť aj vtedy, keď som mala problém s prísnymi autoritami. Hovorili: „To je tá Európanka, ona je taká, oni sú tam iní…“
Na Slovensku som to však nezažila, nikto mi nepovedal, že rozumie tomu, že mám iný názor.
Ako je to s rasizmom v Číne vo všeobecnosti?
Nemôžem hovoriť za celú Čínu, lebo aj sinológovia, ktorí Čínu študujú, sa o nej neodvážia hovoriť globálne. Rôzne časti krajiny sa od seba výrazne odlišujú a ani ja ako napolovicu Číňan, či môj otec ako Číňan nemáme dostatočný prehľad.
V Číne som sa však stretla len s pozitívnym rasizmom. Číňania, ako ich poznám ja, milujú cudzincov. Keď ide v Pekingu po ulici Európan, snažia sa ho trochu ošklbať o peniaze a najmä sa s ním chcú odfotiť. Sú fascinovaní blond vlasmi či veľkými očami. Je to však pozitívne a nespájajú si s nami negatíva. Myslia si, že Európania sú otvorenejší.
Sledujete čínsku politickú situáciu?
Momentálne sa to zhoršuje. V Číne je komunizmus odlišný. Je to komplikovanejšie, nie je to však úplne čierno-biele, ako si to mnohí predstavujú. Nie je to tam ako v Bielorusku či Severnej Kórei.
V čom je Čína odlišná od iných komunistických krajín?
Napríklad, politika jedného dieťaťa nie je až taká prísna. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí majú dve deti a nikdy im nikto nerobil problémy. Keby ich niekto udal, museli by zaplatiť pokutu. Miera kontroly tam teda nie je až taká prísna, v takej obrovskej krajine to ani nie je možné. Je tam síce zablokovaný internet, každý druhý Číňan má však nainštalovanú VPN a chodí na Facebook.
Číňania sú majstri v obchádzaní pravidiel. Majú to veľmi radi a je to taký dlhodobý šport už niekoľko dynastií. Nie je to tam až také jednoduché. Čína bola odjakživa v tvrdom režime, napríklad cisárstvo. Dostáva sa z toho veľmi ťažko, pomaly a potrebuje čas.
Ako čínsku politiku vnímate vy osobne?
Samozrejme, že chcem, aby bola v Číne demokracia, aby ľudia mohli slobodne voliť, mali slobodný prístup k informáciám. Aby sa tam dodržiavali ľudské práva.
Čínu by som však ako jednu z príkladných krajín, v ktorej sa nedodržiavajú ľudské práva, neuvádzala. Práva sa niekedy nedodržiavajú ani v krajinách, o ktorých si my myslíme, že sú demokratické a úplne v pohode, vrátane Slovenska a zažila som to aj v Japonsku.
Problém v Číne je, ale nie až taký červený, ako si to ľudia predstavujú.
Určite však nechcem, aby v Číne ostal režim, ktorý tam je dnes. Nechce to ani moja čínska rodina, babka je kresťanka a moji čínski starí rodičia nikdy neboli v komunistickej strane, čo je rarita.
Vráťme sa ešte k tomu, ako ste vyrastali. Ako vyzeral život vo vašej domácnosti?
Môj otec je z intelektuálnej rodiny a vychovával ma typickou čínskou výchovou. Vždy som musela byť prvá a najlepšia. Kládol na mňa vysoké nároky a keďže je umelec, musela som od malička kresliť štyri hodiny denne. Do dovŕšenia dospelosti som musela byť doma do deviatej a podobne. Naopak, mama je extrémne liberálna.
Na jednej strane ma to veľmi obohatilo, lebo som bola odmalička hnaná a tlačená k lepším výsledkom, na druhej strane to bol pre mňa problém. Bola som smutná, keď som videla, ako si slovenské deti užívajú a hrajú sa, a ja som sa musela doma učiť. Aj keď som mala dobré známky, vždy som sa nerada učila. Rada som čítala a to otec nemal rád. Hovoril, že treba čítať učebnice a nie rekreačné knižky. Mám rada knihy od Kurta Vonneguta, Franza Kafku, Charlesa Baudelaira či Johna Steinbecka.
Aký je rozdiel medzi životným štýlom vás a vašich rodičov?
Oproti nim som slobodnejšia, lebo teraz žijeme v Európskej únii.
Aký máte vzťah k Slovensku?
Nemám tu také zázemie, aby mi bolo ľúto odísť. Rozhodne nemienim ostávať na Slovensku, lebo Slovensko sa ku mne nikdy nezachovalo pekne a nevítalo ma s otvorenou náručou, preto nevidím dôvod, aby som tu ostávala. Do Číny zasa ísť nechcem, lebo mi prekáža komunizmus.
Cítim sa byť Európankou s ázijským zmýšľaním, najmä kultúrnym.
Aký máte názor na vzťah Slovákov k rasizmu?
Ľudia by sa mali výraznejšie stavať voči rasizmu. To, že je niekto inteligentný a povie si, že teraz sa neozvem, lebo som múdrejší a nebudem vnucovať niekomu svoj názor, je podľa mňa nesprávne. Musíme sa jasne vyhraniť a jasne odsúdiť rasizmus. Musíme dať jasne najavo, že toto nie je v poriadku.
Rasizmus a nacizmus sa stáva názorom akceptovateľným v spoločnosti. Človek nemôže posudzovať toho druhého na základe toho, že má inú farbu pleti, iné oči či iné vlasy. V súčasnosti si ľudia hovoria: „Kotleba má len iný názor, on je nový a svieži. Nie je skorumpovaný.“
Pre mňa to znamená, že ja sa bojím nechať tu svojho deväťročného brata. Keď pôjde po ulici ako chlapec, čiže má oveľa väčšiu šancu, že dostane bitku. Už teraz hovorím mame, že sa musíme odsťahovať, lebo nechcem, aby si môj brat musel zažiť to isté, čo ja. Striedanie škôl, ponižovanie a teraz, keď sa zdvíha rasisticko-nacistická nálada, je nepríjemné na to myslieť. Keď sa na neho pozerám a rozmýšľam, ako veľmi na ňom vidno, že je Slovák, tmavovlasý, tmavooký.
Chcem týmto apelovať na inteligentných ľudí, ktorí vedia, že rasizmus nie je v poriadku, ale nič o tom nehovoria. Hovorte o tom. Robte niečo. Pretože keď budete ticho, prevalcujú vás kotlebovci a pochodujúci náckovia. Toto nemôžme v 21. storočí v demokratickej krajine dopustiť.
Ako vnímate situáciu v parlamente?
Je to absolútne neakceptovateľné, v 21. storočí v krajine, ktorá sa pýši takými hodnotami. Je to smiešne, absurdné, smutné, katastrofálne. Treba s tým niečo robiť.
Treba vzdelávať. Nie zakazovať. Nielen povedať, že Kotleba je zlý. Treba povedať, prečo je to nebezpečné, vysvetliť im súvislosti. Robiť osvetu. Netlačiť niekomu náš názor, ale dokázať mu, že ten názor je lepší.
Takže vnímate, že popularita extrémizmu sa na Slovensku zvyšuje?
Áno. Nemáme správne informácie, na internete je množstvo hoaxov, falošných informácií. Nafukujú sa informácie, napríklad o imigrantoch. Ja som bola s Číňanmi pomáhať vybavovať cudzinecké procedúry. Sú to ľudia, ktorí tu žijú 20 rokov a majú s tým problém. Tie veci sú oveľa horšie, ako si bežný Slovák dokáže predstaviť.
Aké riešenie problému by ste navrhli vy?
Nesmieme byť ticho. Kotleba je aktívny, rozpráva a poskytuje im nejaké riešenia, ktoré v skutočnosti riešenia nie sú. Tí ľudia to však nevedia, lebo nemajú žiadny iný názor.
Vidíme to aj v internetových diskusiách. Veľakrát sa do nich nepustím, lebo viem, že je hlúpe hádať sa na internete, ale potom tam výrazne prevažujú negatívne komentáre a vyzerá to, akoby spoločnosť bola naladená len týmto smerom. Keď si čítam takéto komentáre a nevidím tam názorový protipól, cítim sa veľmi nepríjemne. Množstvo ľudí si povie: „Nechám to tak, nestojí mi to za to.“ Musíme s tým však niečo robiť, nemôžeme povedať, že každý má právo na svoj názor. Nenávisť nie je názor. Nenávisť voči rase, sexuálnej orientácii alebo náboženstvu nie je názor. Je to nevzdelanosť. Treba sa v tomto vzdelávať. Problém je, že väčšina ľudí sa vzdelávať nechce. Majú svoj svet, svoju pravdu a tam aj ostávajú.
Intenzívne cestujete. Ako by ste v rámci extrémizmu porovnali Slovensko a krajiny, ktoré ste navštívili?
Všimla som si, že takéto nálady sa veľmi často týkajú všeobecnej vzdelanosti obyvateľstva. Bola som osobne v škandinávskych no-go zónach a cítila som sa tam bezpečne. Oveľa bezpečnejšie ako napríklad v Petržalke. Išla som tam v noci, boli tam moslimovia, nič, čo by ma ohrozovalo. Samozrejme, človek, ktorý to nepozná a je to pre neho veľmi odlišné, sa môže cítiť nepríjemne, tomu rozumiem. Rozumiem strachu, ale ľudia by nemali dovoliť tejto emócii, aby prevážila nad zdravým rozumom. Sú to tiež ľudia, keď vy k nim budete milí, oni k vám nebudú nepríjemní.
Toto funguje pre mňa všade. Bola som v Kosove, Bielorusku, Škandinávii, precestovala som celú Európu a toto funguje všade. Keď ste k ľuďom milí, budú aj oni k vám, nemajú byť prečo zlí. Treba mať otvorenú myseľ.
Hovoríte teda, že ľudia by sa nemali báť a byť otvorenejší?
Tiež som mala veľa stereotypov o Poliakoch či o východnej Európe. Je to o ľuďoch, nie úplne o kultúre, ale o tom, ako si tú kultúru jednotliví ľudia privlastnia. Povedať na niečo, toto je naša kultúra, nie je správne. Kultúra sa adaptuje, kultúra sa mení a je taká, akú si ju spravíme my. Keď sa budeme slepo držať nejakej mantry či tradície a hovoriť si, toto je kultúra, tým pádom by sme sa nemuseli vôbec nikam posúvať, stále by sme mohli byť v dobe kamennej, lebo toto je naša kultúra a tradícia.
Ľudia by sa mali menej pozerať na to, čo je v médiách, čo nám zobrazujú ako obraz určitej kultúry a viac sa pozerať na tú konkrétnu osobu, človeka, s ktorým sa momentálne stretli. Vnímať každého človeka individuálne a nie v kontexte jeho krajiny či kultúry. Nie je to logické, nevidím v tom zmysel. Rasizmu sa najjednoduchšie dá vyhnúť tak, že sa vykašlete na všetky škatuľky a na to, čo nám hovoria ľudia a rozprávate sa s daným človekom, pýtate sa na jeho názor.
Spomínali se, že na Slovensku ostať nechcete, kde momentálne žijete?
Momentálne doslova nikde. Cestujem celé mesiace a stále mením miesta. Základňu mám však v Bratislave. Mám tu mamu, brata, mačku, práčku a chladničku. V septembri sa sťahujem do Holandska, kde plánujem aj doštudovať.
Prečo práve do Holandska?
Holandsko je pre mňa krásny príklad multikultúrnej spoločnosti, ktorá funguje. Na malilinkom priestore žije 156 národností a funguje to. V Holandsku sa tiež nikto ku mne nestavia ako k cudzincovi. Miestni sú tam takí pomiešaní, že už ani sami nevedia, kto je domáci a kto turista. To sa mi páči. Mám rada multikulturalizmus a považujem ho za obohacujúci. Je úžasné jesť jedlá z celého sveta na jednom mieste. Funguje to aj v Ázii, v Číne je napríklad 55 národnostných menšín a veľká moslimská komunita. Treba len chcieť.
Ktorá krajina vás najviac zaujala a kam sa chystáte najbližšie?
Práve som sa vrátila z Bieloruska, bola to najšokujúcejšia cesta, akú som zažila. Tá krajina sa zastavila v čase pre 50 rokmi. Bolo to veľmi zaujímavé a zároveň desivé. Cestujem, kam ma vietor zavedie. Na ďalšiu cestu som zvažovala Dominikánsku republiku a chystám sa tiež do Kórey.
| Lujza Zhang má 22 rokov. Jej otec, čínsky maliar Paolo Zhang dlhé roky pôsobí aj na Slovensku. Mama je Slovenka, sinologička a umelkyňa. Lujza študovala na Vysokej škole múzických umení, neskôr sa však rozhodla školu opustiť a naplno sa venovať cestovaniu. Vo svojej tvorbe sa venuje vizuálnym experimentom či dokumentárnemu filmu. |
Lujza Zhang na jednej zo svojich ciest
