Pochádzate z Nového Sadu zo Srbska. Prečo ste sa rozhodli práve pre Slovensko?
Som pôvodom dolnozemský Slovák, tak pre mňa to rozhodnutie bolo relatívne prirodzeným, keďže som necítil nijakú jazykovú či rečovú bariéru. Na Slovensko som prišiel dokončiť štúdium, pretože som začal študovať práve v Novom Sade v Akadémii umení, na katedre maľby. Na druhej strane v deväťdesiatych rokoch v Srbsku bol režim, teda situácia, keď bol pri moci Slobodan Milošević a ultranacionalistická Srbská radikálna strana. Takže nešlo len o štúdium, v ktorom nemalo význam pokračovať, ale aj o spoločensko-politickú situáciu, ktorá bola extrémna a vyhrotená.
Kto sú dolnozemskí Slováci?
Ja som pôvodom z Báčskeho Petrovca, narodený v Novom Sade. Moji predkovia prišli do Dolného Uhorska v polovici 18. storočia. Bola to taká slovenská komunita, ktorá dodnes pretrvala približne v počte okolo 50-tisíc Slovákov žijúcich v Srbsku, teda vo Vojvodine.
Takže ovládate obidva jazyky? Srbčinu aj slovenčinu?
Áno.
Spomínali ste Slobodana Miloševiča. Ako to v Srbsku vyzeralo počas jeho vlády?
Dianie v bývalej Juhoslávii počas 90. rokov minulého storočia bolo deštruktívne. Bola tam občianska vojna a kríza občianskych hodnôt, humanizmu a súmrak ideí. Za tú vojnu sú zodpovední viacerí vtedajší politici v bývalej Juhoslávii, podporovaní cirkevnými hodnostármi, pravoslávnymi, katolíckymi a moslimskými. V Srbsku tú zodpovednosť niesol jeho prezident Slobodan Milošević. Jeho vláda podporovala, vysielala a organizovala vojenské, policajné a paravojenské oddiely do Kosova, Chorvátska a Bosny a Hercegoviny, na účel vytláčania nesrbského obyvateľstva. V jeho vláde sedela nacionalistická strana – Srbská radikálna strana, ktorá sa aktívne zúčastňovala daných udalostí a propagandy „veľkého Srbska“. Keďže som etnický Slovák, vtedy žijúci v autonómnej Vojvodine (multietnický región, pozn. redaktora), ktorú režim, mimochodom, začiatkom 90. rokov zrušil, priamo sa ma dotýkali vládne hlášky a provokácie hlásajúce vyčistiť Vojvodinu od etnických menšín. Tú xenofóbiu a následné vojnové zločiny produkoval Milošević a jeho nacionalistickí súputníci.
Čomu sa vo svojej tvorbe venujete?
V súčasnosti ma zaujíma prehodnocovanie klasických hodnôt. Napríklad strata či zmena vnímania hodnoty prostredníctvom vizuálneho umenia.
Snažíte sa svojou tvorbou politicky angažovať?
Nemyslím si, že sa veľmi politicky angažujem, skôr sa angažujem spoločensky. Politicky angažovaný nie som a ani nie som členom žiadnej politickej strany. Skôr sa zaoberám spoločenskými témami, pretože politikum ako také do spoločnosti patrí. Našou povinnosťou je reagovať na politikum ako také. Naše práva a slobody by sme mali byť schopní nielen rešpektovať, ale si ich aj chrániť.
Myslíte si, že umením, možno práve vašou tvorbou, sa dá ozvať, niečo zmeniť alebo proti systému dokonca aj bojovať?
Termín bojovať by som nepoužil, ale určite sa dá ozvať. Netreba byť apatický a politikum by malo byť reflektované občanmi. Myslím si, že základné práva a slobody, ktoré máme a sú súčasťou 21. storočia, by sme si mali vážiť.
Môže umenie v spoločensko-politickej otázke niečo zmeniť? Napríklad pohľad spoločnosti na určitú problematiku?
Je to zložitá otázka, pretože súčasné umenie, konkrétne v slovenskej spoločnosti, nie je také frekventované, lebo máme veľa problémov v školstve, kde sa to všetko začína. Spoločnosť ako taká umenie ani nereflektuje, respektíve tomu nerozumie. To ale nie je len problém spoločnosti, ale sprostredkovania súčasného umenia. Myslím si, že súčasné umenie je živé a dynamické a je určitým referenčným bodom, ktorý umožňuje, aby sme na problémy nielen poukazovali, ale hlavne aby sme reagovali na situácie, ktoré nás provokujú a je nevyhnutné, aby sme na ne reagovali.
Výtvarník Triaška so svojím dielom. Zdroj: pk
Čo vás teda ako umelca na Slovensku najviac provokuje?
Súčasné globálne umenie má rôzne témy a jeho súčasťou je aj angažované umenie. A čo konkrétne provokuje mňa? Keďže som zo Srbska, tak som v 90. rokoch zažil správanie extrémnej pravice, teda ultranacionalistických hnutí, a podľa mňa sa to deje aj tu na Slovensku. V súčasnosti to reprezentuje Kotlebova strana, či ako sa volá…
ĽSNS…
Áno, tá. Ľudová strana a bla, bla. Tým, že oni prezentujú tieto fašistické, antidemokratické a antihumánne názory, tak je aj jednou z mojich povinností ako občana, na to reagovať s prostriedkami, ktoré ja uznám za vhodné v slobodnej spoločnosti. A konkrétne to je práve aj cez umenie.
Takže tvrdíte, že Marian Kotleba je fašista…
Áno, samozrejme, správa sa ako fašista.
V súčasnosti vystavujete v bratislavskej Kunsthalle na výstave Strach z neznámeho, ktorá sa tematicky zaoberá migračnou krízou. Prečo práve tu a prečo práve táto problematika?
Moja práca, ktorú na výstave máte možnosť vidieť, dielo Vodca, „prasacia krv na lacnom papieri“, vznikla v roku 2013, keď sa osoba Mariana Kotlebu dostala do verejnej funkcie ako verejný činiteľ. Vtedy som zostal úplne šokovaný. Ako sa môže v strednej Európe v 21. storočí udiať niečo také spiatočnícke a morálne deformované, že ľudia sa zrazu priklonia a dajú svoj hlas a zvolia si za verejného činiteľa, niekoho, kto má reálne právomoci, osobu, ktorá sa verejne vyjadruje xenofóbnym a autokratickým jazykom a uznáva hodnoty Slovenského štátu, ktorý bol fašistický? Na základe toho som mal takú vnútornú potrebu urobiť toto dielo. Je to malý formát, tak 20, na 30 centimetrov, a viac si to ani nezaslúži. Celá táto koncepcia vznikla ako vnútorná revolta a akt angažovaného umenia.
Naozaj ste použili reálnu prasaciu krv?
Áno, je to zámerne namaľované prasacou krvou, pretože žiadny politický reprezentant vo verejnej funkcii, ktorý reprezentuje takéto fašistické myšlienky, si nezaslúži nič iné.
Ako sa s ňou pracuje?
Je to prirodzený pigment a v podstate je to vodová technika, keďže ju krv obsahuje. Samozrejme, že je to hnusná technika, no zvolil som si ju preto, že motív, ktorý ňou znázorňujem, teda portrét, ktorý reprezentuje verejného činiteľa Mariana Kotleba, sa mi na to zdal veľmi vhodný.
Odkiaľ ste tú krv vzali?
No z prasaťa. (smiech)
To chápem. Ale prišli ste do mäsiarstva a povedali: Poprosím päť litrov prasacej krvi?
Nie, na zabíjačke. Išiel som na zabíjačku, a keď zarezali prasa, tak som si krv skrátka odchytil. Inak prasaciu krv odchytávajú aj rybári, lebo ju používajú pri návnadách. Ja si myslím, že keď oni sú vlastne tou stranou s fašoidnými názormi, tak oni umenie vôbec nevnímajú.
Ako sa zdá, tak v poslednom čase ho ako-tak vnímajú… „Svojím spôsobom“.
Áno, ale nerozoznávajú hodnoty, a preto ho vnímajú deformovane a správajú sa tak, ako sa správajú. Zakazujú divadelné predstavenia, škrtajú divadelným skupinám peniaze a určite by ich začali škrtať aj galériám, ak by začali reprezentovať angažované umenie.
Nebojíte sa nejakých krokov z jeho strany? Napríklad žaloby?
Nie. Žaloby sa určite nebojím, ale ak by ju predsa len podal, je to len prejav jeho deformovaného myslenia.
Mohla by podľa vás takáto výstava existovať v Banskobystrickom kraji, ktorému šéfuje?
Existovať by mohla, ale čo by sa stalo potom, tak to neviem. Určite by bola zakázaná, pretože ich hodnoty sú na míle vzdialené od slobôd a práv človeka. Keď niekto niečomu nerozumie, tak sa prejavuje tým, že to zakazuje.
Dielo Vodca, namaľované prasacou krvou, znázorňuje Mariana Kotlebu. Zdroj: Archív J. T.
Kotleba, straníci ĽSNS či jej sympatizanti označujú umenie, ktoré nepodporili, ako dekadentné…
To je absolútna a čistá línia na fašistické dianie v 30. rokoch v Nemecku, keď zakazovali avantgardné umenie.
Viete si predstaviť, že na váš obraz Vodca, namaľovaný prasacou krvou, ktorý znázorňuje Kotlebu, sa raz bude pozerať samotný predseda ĽSNS? Napríklad v priestoroch Kunsthalle?
Viem si to predstaviť, no on ma ako osoba vôbec nezaujíma. Mňa zaujíma, čo reprezentuje a prezentuje, a to je to hrôzostrašné. To, či si on dakde v pivnici v súkromí hajluje, tak to ma nezaujíma. Ide o to, čo prezentuje na verejnosti.
Čo by ste odkázali Kotlebovi a jeho voličom?
Jemu by som neodkázal nič. Ale verím, že aj tí jeho voliči prehodnotia svoje svedomie a vedomie a že si dajú aspoň tú námahu a prečítajú si dejiny a pochopia, že dané extrémistické strany a ich ideológia neponúkajú žiadne riešenie. Iba xenofóbne a autokratické prejavy moci.
Existuje nejaký slovenský politik, ktorého názory a postoje schvaľujete?
Ani nie, mňa politika ako taká nezaujíma, mňa zaujíma politikum. V súčasnosti je ideová a hodnotová kríza, teda s tým majú problém aj súčasní politici.
Bavili sme sa o tom, že vystavujete na expozícii Strach z neznámeho. Čoho sa podľa vás Slováci najviac boja?
Práve toho neznámeho.
V prípade výstavy je to spomínané „neznáme“ jasné a vnímame ho ako problematiku utečencov, o ktorých sa z veľkej miery dozvedáme hlavne z médií. Tu je to „neznáme“ konkrétne pomenované, čo podľa vás znamená v tej všeobecnejšej rovine, prečo sa ho vlastne bojíme?
Mám pocit, že to, čo je ľuďom vzdialené, tak to a priori odmietajú. No a napríklad táto strana Ľudové Slovensko, či ako sa volajú, skrátka Kotlebova strana, tak je akoby takým lakmusovým papierikom, ktorý ukazuje, čoho sa ľudia boja, nepoznajú to a ani by nechceli s tým prísť do kontaktu. Myslia si, že ich dané osoby a politické zoskupenia ochránia. To sa nestane.
Hovorili ste, že politikmi a politikou sa až tak nezaoberáte, no vedeli by ste povedať, čoho sa podľa vás najviac boja slovenskí politici?
Zrejme straty moci a vplyvu. Je to zložitý problém a všetko je poprepájané. Napríklad si treba povedať, či zodpovednosť nesie len politická reprezentácia štátu alebo zodpovednosť nesieme my všetci. Ja si myslím, že my všetci. Dúfam, že sa o tom celospoločensky začneme nielen rozprávať, ale budeme aj konať a riešiť dané problémy. Môže sa stať, že nás tí hnedí absolútne prevalcujú.
