Karel Gott o Židoch, Kremli aj diktatúre v USA. Manipulujú tam s masami horšie než kdekoľvek inde

Keď redaktori časopisu Týždeň Pavlína Wolfová a Petr Kolář spovedali Karla Gotta v jeho vile, ešte netušili, aký rozruch okolo majstra rozpútajú. Gott totiž v rozhovore pre Týždeň okrem iného poodhalil svoj názor na problémovú zahraničnopolitickú tému dneška – utečeneckú krízu. Okrem toho ale tiež pripomenul, kto drží v rukách kormidlo sveta. Sú to vraj ilumináti.

 

„Počul som aj tú verziu, že iluminátske rodiny, ako sú Morganovci, Goldmanovci, Rothschildovci a Rockefellerovci, nepripustia, aby sa Trump stal prezidentom. Ale to nie je pravda! Veď mu už predsa raz pomohli. V čase, keď išiel úplne ku dnu. Čo urobí banka, ktorej dlhujete? Bude vás udržiavať v stave, aby ste splácali aspoň niečo, nie? Bude vám požičiavať, a tým zvyšovať šancu, že neklesnete úplne na dno,“ uviedol konkrétne Gott k údajnej úlohe iluminátov v kandidatúre republikánskeho kandidáta na budúceho amerického prezidenta Donalda Trumpa.

 

O iluminátoch Gott pritom nehovoril v súvislosti s manipuláciami tajomných skupín mocných finančníkov prvýkrát. Túto svoju hypotézu totiž zverejnil už v roku 2001 v rozhovore pre Lidové noviny, teda len pár mesiacov pred 11. septembrom. Matador českej pop music vtedy rozprával napríklad o tom, že všetci sme len obyčajnými figúrkami, ktorými manipulujú iní.

 

„Som presvedčený, že zvlášť v posledných storočiach nejde o žiadne omyly, naopak politika sa odvíja podľa presných scenárov, nič sa nedeje náhodou, aj to najhoršie ako vojny. Vždy je o víťazoch rozhodnuté dávno dopredu. Rovnaké banky podporovali toho, kto ich rozpútal, a vyjednávali s tým, kto bol napadnutý. Dohadovali sa, čím budú platiť, až im budú posielať zbrane. Beh sveta riadia tieto vysoké nadštátnej kruhy, tzv. ilumináti alebo osvietenci, a tiež sväté poriadky a lóže až po mysticko-okultné organizácie,“ povedal vtedy Gott s tým, že celosvetové dianie bude smerovať k totálnej globalizácii, ktorá vyústi v jednu totalitnú svetovládu, a navyše časom všetky malé banky padnú a bankové giganty budú fúzovať tak, až nakoniec zostane jediný bankový dom, ktorý bude všetkým diktovať.

 

Hovoril ale takto zlatý slávik vždy? PL si preto otvorili spomínanú publikáciu „Ako to vidí Gott – rozhovor na lodi“ od Rostislava Sarvaša, ktorá vraj vznikala počas plavby na zaoceánskej lodi. Kniha má desať kapitol, v ktorých sa Karel Gott zveruje s tým, aké do tej chvíle, teda do roku 1992, o živote nazbieral poznatky. Hovorí tak o ekonomických a politických svetovládach, o dobe studenej vojny, o svojom pobyte v USA, o Číne, o druhej svetovej vojne, o viere, o peniazoch, ba dokonca aj o svojom vzťahu k ženám. A tiež o Židoch. Veľké židovské rodiny totiž vraj vždy roztáčali kolesá dejín… A podľa Gotta to boli práve ony, kto vlastnil veľké svetové banky, a hýbali tak finančníctvom sveta.

„Jednou z najväčších zásluh Židov je objavenie Ameriky. Židia boli zakaždým automaticky na strane americkej revolúcie, na strane Washingtonu, pretože práve v Amerike chceli založiť nový Jeruzalem. Americkí židovskí spisovatelia oslavovali USA ako novú zasľúbenú krajinu, New York ako Jeruzalem a skalnaté hory ako horu Sion, pretože tu okrem nálezísk zlata bolo bohatstvo uhoľných baní. Strážili si, aby New York zostal hlavným prístavom a všetky železnice viedli do New Yorku, čím nad nimi získali kontrolu, a tak aj nad clom. Mimochodom, americký colný a daňový systém bol dôležitým pilierom pre úspech amerického hospodárstva. Naopak vo Svätej zemi, kam sa vrátili pred päťdesiatimi rokmi, už dnes sú problémy s pracovnými príležitosťami a bytmi…“ zmienil v knihe Gott.

 

Podľa Gotta tak okrem iluminátov vládne svetu i židovské podsvetie. Práve preto sa dosť často pejoratívne hovorí, že „za všetkým sú Židia“.

 

„Kým hospodárstvo fungovalo, boli ctení, pretože vždy vynikali v medicíne, v literatúre, vo filme, v hudobnom svete, vo výtvarníctve a v obchode. To nie je otázka moci, ale talentu. Možno je to tým šesťtisícročným prenasledovaním, ktoré si vynútilo genetický výber. Prežívali len tí najsilnejší a práve v nich sa sformoval talent a schopnosti. Ja som vždy sledoval s pobavením titulky všetkých svetových filmov alebo mená v dokumentáciách produkcie gramofónových platní. Od producenta cez režiséra a ďalšie čítate len židovské mená. Tých árijských je tam naozaj málo…“

 

Gottova fascinácia židovskými kruhmi – a tiež Amerikou – sa ale pritom napodiv prejavila už o mnoho rokov skôr – už v roku 1967, keď prišiel do Las Vegas, aby tam strávil vyše sedem mesiacov v umeleckom angažmán.

 

„Moja prvá cesta po pristátí v USA viedla v meste zábavy do Hotela Flaminco, do kresla, kde sedával Benjamin Siegel, prezývaný Bugsy,“ opísal v knihe Gott. Len pre pripomienku – Benjamin Siegel bol americký gangster sa židovskými koreňmi. Jeho rodičia boli židovskí prisťahovalci z Rakúska Max Siegel a Jennie Riechenthal. Bugsy vraj ale veľmi rýchlo rozpoznal potenciál Las Vegas pre prevádzku hazardných hier a pritiahol tam pozornosť mafie. Mesto tak začalo byť na konci 40. rokov dvadsiateho storočia obrovským zdrojom príjmov pre organizovaný zločin. 

 

„Fascinovalo ma, že sedím na mieste otca nápadu postaviť v púšti oázu zábavy a herní. V púšti preto, lebo z klimaticky vybavených herní sa nedá uniknúť pod nevadské slnko. Nezostáva teda, než sa venovať hazardným hrám, ktoré mali priniesť Bugsyho klanu obrovské zisky. Bola to jedna z najväčších mafií v histórii, tentoraz židovská.“

„Ale vráťme sa k môjmu rozčarovaniu z Las Vegas. Bol som sklamaný predovšetkým ich svetonázorom, ich prehľadom. Čo ma zarazilo, bola reakcia niektorých ľudí. Po mojom prvom vystúpení som sa prechádzal herňou a jedna žena mi hovorí: ,Mladý, poď sem, ja som ešte nevidela živého komunistu! Veď vy vyzeráte skoro ako môj syn!' Vraj si predstavovala, že je to u nás také polodivé. Iná žena mi dôverne oznámila, že má priateľa v Záhrebe a aby som ho pozdravoval. Sú to síce skvelí ľudia, ale zdalo sa mi, že v škole nechodili na zemepis.“

 

Gott k tomu nezabudol oznámiť, že aj bežný a inteligentný Američan nepozná mená ministrov svojej vlády, zato Václava Havla tam vraj poznajú. „Havel je pre nich symbol odvážneho vzdoru proti komunistickej totalite – a Američania navyše vždy mali radi humánneho kazateľa. Pre ich idealistické prejavy nemajú však vždy pochopenie finančníci, pretože tí sa držia viac pri zemi,“ zmienil spevák a naznačil, že sila Ameriky vždy bola a je v biznise. „Všetko politické sa vyvíja podľa ekonomickej situácie,“ vysvetlil.

V USA ale vraj dodnes existuje jasnejšia manipulácia s masami než kdekoľvek inde. „Je to typická kapitalistická diktatúra konzumnej spoločnosti, pravý opak plánovanej výroby tovaru v bývalom socialistickom svete a diktatúry ideologickej. V šesťdesiatych rokoch sami Američania na toto porovnanie mali anekdotu: Sovietski kozmonauti pristáli na Mesiaci prví a ako vždy urobili zo svojho úspechu ideológiu. O niekoľko mesiacov neskôr pristáli na Mesiaci Američania. Hlásili prezidentovi, že tí prekliati Rusi natreli Mesiac načerveno. Prezident im na to odpovedal, že za nimi posielajú bielu farbu, aby tam napísali Coca-Cola.“

 

Gott si ale pri plavbe na lodi, kde knižka vznikala, spomenul ešte na jednu vec. Američania a Židia ho vraj už v roku 1967 poučili o tom, čo je to šoubiznis. A opäť sa to odohralo v Las Vegas…

„Mojím producentom bol Alan Lee… Asi štrnásť dní po premiére som mal krízu, ktorá mala vplyv aj na hlasivky. Každý deň som mal dve predstavenia a navyše tá prekliata hotelová klimatizácia, ktorá totálne vysušuje sliznice! V hoteli je hrozná zima, a keď vyjdete von, dá vám facku neskutočné púštne horúco. Musel som zájsť k lekárovi a ten mi povedal, že musím mať tri dni hlasového pokoja. Prišiel som za pánom Lee a ukázal mu atest od lekára. ,Ja to chápem, a kedy vám máme vybaviť letenku do Prahy? Ste naším hosťom, pokojne tu môžete zostať aj týždeň, ale na javisko, tak tam sa už nevrátite! Pretože my vám zrušíme reklamu a od zajtra už bude spievať iná hviezda. Žiadna hviezda nebude za vás zaskakovať! Preto sa pýtam, kedy chcete letieť domov?' Povedal mi na to pán Lee. Pochopil som, že v tomto meste – a tiež vo svete šoubiznisu – neospravedlňuje speváka atest, ale len úmrtný list. Naučil som sa tak jednu dôležitú vec: nepos*ať  sa!“

Slávik ďalej v knihe načrtol, prečo je tiež presvedčený o tom, že sa dve mocnosti alebo dvaja dôležití hráči vždy medzi sebou dohovoria.

 

„Spomínam si, ako vždy z každého poklesu dolára bola v socialistickom svete radosť. Dôvod na radosť však nebol, pretože pohyb dolára voči ostatným menám a zlatu si Wall Street riadila sama. Podľa nákupu a predaja sa podľa potreby pohybovala s kurzom mien alebo zlata. Napríklad v čase, keď Američania dostali od svojho satelitu správu, že v Sovietskom zväze sa neurodí obilie a budú ho teda potrebovať z USA, pochopiteľne, preplatené zlatom, kurz zlata išiel okamžite dole. V momente, keď sa prevedené zlato dotklo americkej pôdy, vyletelo na burzách nahor. Marxistická ekonómia neuznáva podloženie meny zlatom, ale produktivitou práce, čoho sa držal Stalin až do druhej svetovej vojny. Prezident Roosevelt na konci tridsiatych rokov vymenoval jednu z najkľúčovejších postáv amerického hospodárstva pána Davisa veľvyslancom v Sovietskom zväze – a to Davis nebol profesionálny diplomat – a poveril ho niekoľkými špeciálnymi úlohami. Po prvé zistiť, či sovietska armáda je schopná čeliť modernej nemeckej vojenskej mašinérii, a hlavne dosiahnuť osobné stretnutie so Stalinom a prinútiť ho k tomu, aby Sovietsky zväz dodržiaval ceny zlata stanovené americkou burzou…“ rozhovoril sa k tomu zlatý slávik, u ktorého nie je tajomstvom, že sa o diplomaciu, históriu a o pozadie fungovania mocností zaujímal vždy veľmi pozorne a k tomu tiež zbieral aj rôzne dokumentárne filmy, knihy a iné historické materiály.

 

„Jeden obchodník mi povedal, že zlato je moc a krása. Myslím, že to nie je úplne pravda. Ak máte zlato, máte snáď moc, ale neznamená to, že sa vždy zaleskne. Jeden náš úspešný hudobný skladateľ mi kedysi povedal: ,Pozri sa, ty máš určite menej zlata ako ja, ale kamkoľvek spolu prídeme, ženské chcú len teba! Ako im mám vysvetliť, že ja mám toho zlata viac?' Bol z toho taký nešťastný, že začal sám spievať.“

Gott sa v knihe tiež zveril s tým, ako na neho zapôsobila návšteva Kremľa, ktorú absolvoval v roku 1987. Z každej krajiny sveta bol totiž do vtedajšieho sídla sovietskeho politbyra v tom roku pozvaný jeden predstaviteľ za finančníctvo, za vedu, za kultúru a za cirkev.

 

„S Milošom Formanom sme prechádzali kremeľskou bránou a ako sme šli kremeľskými dlhými chodbami, pomaly sa ma stále viac zmocňovala až zbožná pokora. Prejdete obrovskou pompéznou halou, potom zostupujete po dlhom schodisku, dole sa dostávate do nejakých podivných chodieb pod Kremľom, potom idete dokonca úzkymi, niekoľko storočí starými katakombami, potom prechádzate sálami a kaplnkami, ktoré majú architektúru ako zo starých ruských rozprávok, proste idete, prechádzate, vchádzate, vychádzate a ako k tomu cárovi dôjdete, tak ste takýto malý. Zistil som, že som sa desne zmenšil, že ma ten cár pokoril. Nebol som zďaleka sám. Všetci tí šéfovia veľkých bánk tam stáli s pokorou a naraz ten ich sebaistý západný imidž z nich nevyžaroval, a vyžarovala z toho, ktorý ich na seba nechal dlho čakať – z Michaela Gorbačova.“

 

Podľa Gotta si vraj Gorbačov chcel vtedy ujasniť, čo by sa stalo, keby veľmoci – Amerika a Sovietsky zväz – pokračovali v súťaži o stále dokonalejší zbrojný priemysel.

 

„V tej obrovskej sále, kde zasadal Najvyšší soviet a v ktorého čele tróni obrovský portrét Lenina, nesedeli žiadni členovia politbyra, ale sedel tu iba Gorbačov sám. To bolo prvýkrát v histórii. Takže miesto papalášov si Gorby posadil vedľa seba najväčšieho experta na moderné zbrane z NATO a iných významných odborníkov zo Západu. Pre pozvaných to znamenalo šok. Medzi prítomnými sedeli aj šéfovia veľkých bánk. Bol tam napríklad staručký Armand Hammer, ktorý v začiatkoch kšeftoval s boľševikmi a stal sa osobným priateľom Lenina. Boli tu aj páni z Wall Street a ďalší svetoví biznismeni a pre nich osamotený Gorby vyzeral ako z rozprávky. Pripomínam, že sa písal rok 1987, teda rok, keď naši politickí predstavitelia mali na demokratické zmýšľanie svojich, bratov iný názor,“ dodal k tomu Gott. Či už toto bola predzvesť trhania železnej opony, to síce Slávik nespomenul, avšak inde v knihe má k tomuto dátumu ešte iný príbeh.

„Jedného krásneho kalifornského rána mi jeden americký kamarát, ktorý sa vyzná v ekonomickej situácii, povedal: Práve si svedkom čierneho pondelka… Bolo to v roku 1987. Pýtal som sa ho, na čom sa to prejaví. Hovoril niečo v zmysle, že určite nedôjde k svetovej vojne, ako to bolo v minulosti, keď sa zrútila rovnováha trhov, ale že Američania vymyslia nejakú taktickú obchodnú vojnu. Vtedy po čiernom pondelku sa v Kalifornii hovorilo o veľkých zmenách vo svete. Jedného krásneho pražského novembrového rána som si na ne spomenul…“ zveril sa slávik.

 

V knižke sa ale Gott tiež často pozastavoval nad možným zánikom sveta a nad koncom kapitalizmu.

 

„Po skúsenostiach po prvej a druhej svetovej vojne sa socialistické krajiny domnievali, že nositeľom vojny je kapitalizmus so svojou nadprodukciou, ktorá vedie k ekonomickým krízam a k posilneniu zbrojného priemyslu. Životnosť kapitalizmu po týchto skúsenostiach odhadovali na dvadsať rokov. Tým by sa dokázalo, že pravdu majú komunisti so svojou mierovou politikou.“

 

„Ukázalo sa, že im prognóza nevyšla, z čoho vyplýva, že sa západné spoločnosti poučili z minulosti a že ich nová generácia vymyslela štruktúru, ktorá nedopustí krach kapitalizmu. Ak by som listoval v histórii, tak žijeme vlastne v najlepšej dobe v dejinách ľudstva… Ale technika nám na druhej strane umožnila dozvedieť sa, že sme pri konci,“ naznačil Gott.

Podľa neho totiž existuje v univerzite v Berkeley najväčšia databanka sveta a tamojší počítač tam vraj svetu už v roku 1981 oznámil, že sme práve v takzvanom point of no return, teda v bode, z ktorého niet návratu.

 

„Ten bod hovorí, že sme za hranicou možností regenerácie prírody. Panika v Berkeley spôsobila, že sa vedci pýtali počítačov, či je možná záchrana, keby sa od zajtrajšieho dňa okamžite zastavilo všetko, čo len trochu ničí prírodné rezervy. Odpoveď znela: Nie! Takže už roky žijeme na dlh a jeho úroky sa stále zväčšujú,“ dodal Gott a naznačil pritom, že mu túto vec s počítačom v Berkeley prezradil osobne jeden jeho známy, ktorý v tejto univerzite kedysi pracoval a po tomto zistení sa vraj tak trochu pomiatol.

 

Na inej stránke ale nakoniec Gott čitateľa predsa len upokojil. Vraj totiž úplný zánik nepríde. „V niečom verím Dänikenovi. Tie počítače v Berkeley dokonca ukázali, že sú oblasti veľmi ďaleko na východe, ktoré katastrofou postihnuté nebudú. Čiže máme dôkazy, že je tu stále magnetizmus, ktorý nedovolí úplný zánik. Život  sa úplne neskončí!“