Rusko sa pravdepodobne postaví za Arménsko a Turecko sa už bije za Azerbajdžan. Ten má v zbrojení navrch. Vojna o Náhorný Karabach môže skomplikovať Rusom život, hovorí analytik

0
Arméni pália na azerbajdžanské pozície (Autor: SITA)

Je známe, ktorá strana stojí za súčasnou eskaláciou konfliktu na Náhornom Karabachu?

Ako to už v podobných prípadoch býva, obe strany – arménska i azerbajdžanská sa navzájom obviňujú z eskalácie napätia. Je však takmer nemožné určiť to s istotou – v oblasti bolo len šesť medzinárodných pozorovateľov z misie OBSE na kontaktnej línii dlhej cez 300 km. Okrem toho v oblasti nie sú takmer žiadni medzinárodní novinári a obe strany majú tendenciu využívať toto informačné vákuum pre vlastnú propagandu. Na základe doterajšieho vývoja je však jasné, že viac môže ozbrojeným útokom získať Azerbajdžan, ktorému dlhodobo nevyhovuje súčasné status quo a chce „obnoviť svoju teritoriálnu celistvosť“, keďže Náhorný Karabach stále vnímajú ako súčasť vlastného územia. Na druhej strane Arménsko, resp. Republika Náhorný Karabach môže otvoreným konfliktom veľa stratiť. V súčasnosti majú nezávislosť a sú úplne nezávislí od Baku. Arménskej strane súčasný stav vyhovuje a otvoreným konfliktom nemá čo získať, naopak – môže veľa stratiť, lebo Azerbajdžan posledné desaťročia mohutne zbrojil a netajil sa ani eventualitou, že Náhorný Karabach obsadí aj vojensky, keď zlyhá diplomatické riešenie. Diplomatické riešenie sa hľadá od roku 1994 až 1995, čiže je možné, že Azerbajdžanu po 21 rokoch došla trpezlivosť.
 
Prečo k týmto stretom dochádza práve teraz?

K podobným stretom dochádzalo na kontaktnej línii medzi Arménskom a Azerbajdžanom v posledných rokoch pravidelne, ale nikdy to neprerástlo do takého rozsiahleho nasadenia vojsk a bojovej techniky na oboch stranách a zároveň nikdy od roku 1994 nebolo naraz toľko veľa obetí na životoch na oboch stranách. K provokáciám dochádzalo zvyčajne počas stretnutí najvyšších predstaviteľov oboch krajín, resp. počas rokovaní sprostredkovaných tzv. minskou skupinou OBSE, ktorá sa snaží nájsť diplomatické riešenie konfliktu. Obe strany sa prostredníctvom týchto provokácií (vojaci tomu hovoria „nástrely“ – keď jedna alebo druhá strana spustí paľbu väčšinou z ľahkých zbraní a druhá strana paľbu opätuje), prípadne diverzných akcií menších špeciálnych jednotiek snažili zlepšiť si rokovaciu pozíciu počas mierových rokovaní, alebo na druhej strane zase „pripomenúť“ medzinárodnému spoločenstvu tento konflikt. Predovšetkým azerbajdžanská strana má záujem, aby sa na tento konflikt popri aktuálnych (Sýria, Ukrajina, utečenci a pod.) nezabudlo, lebo si uvedomujú, že bez tlaku medzinárodného spoločenstva sa tento konflikt mierovou cestou nevyrieši. Na druhej strane viackrát vyhlasovali, že sú ochotní pristúpiť i k vojenskému riešeniu a Náhorný Karabach jednoducho obsadiť silou.

Mojou najväčšou obavou je, aby toto nebol ten prípad – lebo v tom prípade nám v danom regióne hrozí ďalší krvavý konflikt. V čase eskalácie aktuálneho napätia boli prezidenti oboch krajín na „jadrovom samite“, resp. na ceste späť do vlasti. Čiže teoreticky mohlo ísť opäť o snahu využiť moment, keď bola pozornosť medzinárodného spoločenstva opäť na týchto krajinách a pripomenúť sa, že tento konflikt nie je vyriešený, že nie je „zamrznutý“, ako sa niektorí komentátori domnievajú. Buď sa tie násilnosti vymkli spod kontroly, alebo to bolo vopred jednou zo strán pripravované a išlo o koordinovaný útok. V tom prípade platí vyššie zmienené – hrozí nám otvorený medzinárodný konflikt v už aj tak veľmi nestabilnom regióne. 

 
Akú rolu hrajú pri tejto eskalácii mocnosti? Čo je cieľom USA, Ruska a Turecka, keď ide o konflikt na Náhornom Karabachu?

Významnú úlohu v konflikte hrá Rusko – je silným spojencom Arménska, v Arménsku má vojenské základne, niekoľkotisíc vojakov a niekoľko stoviek kusov vojenskej techniky. Arménsko je tiež členom Organizácie pre kolektívnu bezpečnosť – akéhosi „východného NATO“ – vojenského paktu vedeného Ruskom. Zároveň však Rusko predávalo v obrovských objemoch zbrane a vojenskú techniku aj Azerbajdžanu, čo, pochopiteľne, vyvolávalo nevôľu v Arménsku, kde sa mnohí oprávnene pýtali, či je Rusko naozaj strategickým partnerom Arménska, keď predáva zbrane ich arcinepriateľovi. Rusko môže aktuálny konflikt využiť, aby pritlačilo na obe strany a dotlačilo ich k rokovaciemu stolu – čo ostatne už v sobotu spravil aj prezident Putin, keď vyzval obe strany, aby upustili od ozbrojených aktivít. Zatiaľ sa však tieto výzvy nedočkali odozvy a boje pokračujú. Ak by sa Rusku podarilo sprostredkovať prímerie alebo aspoň zastavenie paľby, opäť by si zvýšilo svoj kredit ako „mierotvorca“ a môže mať záujem vylepšiť si svoj súčasný zlý imidž pred medzinárodnou komunitou. Hrozbou však je, že sa boje vymknú spod kontroly a budú už mimo dosah Ruska, ktoré priamo v Karabachu svoje vojská nemá. V prípade, že by sa konflikt rozhorel naplno, Rusko by si muselo vybrať stranu a pravdepodobne by sa priklonilo k Arménsku (člen ODKB, nepriateľstvo s Tureckom, ruské vojenské základne v Arménsku atď). V tom prípade už však hovoríme o regionálnom konflikte s nedoziernymi následkami.

Turecko dlhodobo a tradične podporuje Azerbajdžan tiež zbraňami, ale i politicky – obe krajiny sú jazykovo príbuzné, obe sú moslimské krajiny, čo však v tomto prípade takmer nehrá rolu, lebo Turci sú prevažne suniti a Azerbajdžanci sú prevažne šiíti, čo by z nich v súčasnom polarizovanom moslimskom svete robilo skôr protivníkov. Faktom však je, že Azerbajdžan je pomerne silne sekularizovaný a náboženský faktor hrá v krajine i konflikte len okrajovú rolu. Dôležitejšie sú etnické a jazykové väzby na Turecko. Turecko môže mať záujem využiť konflikt na „sprostredkovanú vojnu“ s Ruskom so zámerom „skomplikovať mu život“ na ďalšom fronte – okrem Sýrie. Zároveň Turecko má dlhodobo zlé vzťahy s Arménskom a môže využiť tento konflikt na jeho „vytrestanie“ prostredníctvom svojho „proxy“ – Azerbajdžanu. Je však skôr nepravdepodobné, že by Turecko vstúpilo do konfliktu otvorene.

USA – sú spolu s Ruskom a Francúzskom predsedníckou krajinou spomínanej „minskej skupiny“ a pokúšajú sa o mierové riešenie konfliktu. USA majú svoje záujmy na južnom Kaukaze – predovšetkým však v Gruzínsku a v Azerbajdžane a to pre energetické zdroje v kaspickom regióne (ropa a plyn) a ich energovodom. Otvorený konflikt v regióne je však v rozpore so záujmami USA, keďže bojové operácie by mohli ohroziť ich ekonomické záujmy v regióne.
 
Po vypuknutí posledných bojov sa objavili teórie, že konflikt súvisí s nedávnym vyhrotením rusko-tureckých vzťahov. Môže mať na eskaláciu vplyv aj táto dimenzia?

Určite to má súvislosť. Turecký prezident v nedeľu vyhlásil, že podporujú svojich azerbajdžanských spojencov „až do konca“. Turecko, ktoré má s Arménskom spoločnú hranicu a dlhoročné veľmi zlé vzťahy (nemajú ani nadviazané diplomatické vzťahy pre tzv. genocídu Arménov z roku 1915, hranica je uzavretá a prísne strážená), môže daný konflikt využiť na „sprostredkovanú vojnu“ (proxy war) s Ruskom, s ktorým majú aktuálne veľmi zlé vzťahy pre konflikt v Sýrii.

V prípade, že by eskalácia prerástla do naozajstnej vojny, ktorá zo strán by mala navrch? Pri prvej vojne boli schopnejší Arméni, je to stále tak alebo sa karta obrátila?

Áno, v prvej vojne 1988 – 1994 mali navrch Arméni, ktorí teraz kontrolujú celé územie Náhorného Karabachu a tiež niekoľko priľahlých regiónov Azerbajdžanu. Ten však odvtedy vďaka objaveniu veľkých zásob ropy a zemného plynu investoval rádovo niekoľkonásobne viac finančných prostriedkov do modernizácie ozbrojených síl. Zbrane nakupovali predovšetkým z Ruska, v menšej miere z Turecka a Izraelu. Výsledkom je, že Azerbajdžan má početnú výhodu – aj čo sa týka počtu vojakov, techniky, obranného rozpočtu i samotnej populácie (Azerbajdžan má cez deväť mililónov obyvateľov, Arménsko niečo vyše tri milióny obyvateľstva a Náhorný Karabach okolo 175 000).

Počty sú na strane Azerbajdžanu, Arméni však majú výhodu, že držia pozície, ktoré sa väčšinou nachádzajú vysoko v horách a Azerbajdžan musí vynaložiť viac prostriedkov na útok. Navyše Arménsko disponuje početnou diasporou – viac Arménov žije v zahraničí než v samotnom Arménsku a táto diaspora je veľmi vplyvná. Najväčšie arménske komunity žijú v Rusku, USA (Kalifornia) a vo Francúzsku. Okrem toho Arméni bránia svoje domovy a vedia, že ak ich Azerbajdžan porazí, dôjde k etnickým čistkám – tak, ako to bolo na začiatku 90-tych rokov. Sú preto motivovaní naozaj bojovať. Azerbajdžan bol zase na druhej strane v priebehu posledného roka postihnutý prepadom cien ropy – azerbajdžanská mena „manát“ niekoľkokrát devalvovala, azerbajdžanský režim je silne autoritatívny, prenasleduje opozíciu. Vlastne snaha o obsadenie Náhorného Karabachu môže byť akýmsi „odpútavacím manévrom“ – úsilím o zjednotenie národa proti spoločnému nepriateľovi – Arménsku, ktoré nenávidia. Je to však dvojsečná zbraň – ak by zámery v Náhornom Karabachu nešli tak, ako si azerbajdžanská vládna elita predstavuje, mohlo by dôjsť až k pádu vlády, čo sa ostatne stalo už aj v 90-tych rokoch.

Azerbajdžan vyhlásil unilaterálne zastavenie paľby. Ide o úprimnú snahu upokojiť situáciu alebo je to len súčasťou „informačnej vojny“?

Išlo len o informačnú vojnu – paľba zastavená nebola, o čom sú viaceré dôkazy vrátane videomateriálu zo zasiahnutých oblastí.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu