Nad domami je vidieť len kresťanské kríže. Vo štvrti Ankawa, na okraji kurdskej metropoly Arbíl, stojí mnoho kostolov. V obchodoch sa predáva mäkký aj tvrdý alkohol. Preto si sem chodia moslimovia z ostatných častí mesta vyraziť z kopýtka. S Tawhigem, starším distingvovaným pánom, sedíme v jednej z tunajších čajovní, plnej klábosiacich starcov. Narodil sa v Mosule, študoval v Európe, ale ešte za Saddáma Husajna sa vrátil do rodného Iraku. Potom prežil, ako to on vníma, osvietenie.
Projektoval v Kirkúku priemyselné stavby, bola to skvelá a výborne platená práca. V jeho susedstve býval neslávne známy Husajnov bratranec Alí Hasan al-Madžíd, ktorého pre použitie chemických zbraní pri genocíde Kurdov prezývali „Chemický Alí“. „V roku 2003, v druhej vojne v Iraku, dobyli mesto kurdskí bojovníci a samozrejme, že sa hneď začali razie okolo vily Alího, ktorý bol už dávno inde. Vtrhli do domu, jeden mi dal pištoľ k hlave, trikrát stlačil spúšť, a nič. Zasekol sa mu náboj v hlavni alebo neviem. Začal ma strašne mlátiť, ale potom na neho zavolali, nech ma nechá, že som len kresťan. Zbitý som došiel do Bagdadu, ale potom som mal vnuknutie o odpustení. Boh ma oslovil. Neskôr som začal budovať kresťanskú neziskovku Life Agape, ktorá pomáha hlavne Kurdom. Teda tým, čo ma chceli zabiť,“ hovorí a dodáva, že ide o stopercentne irackú organizáciu, na ktorej činnosti sa podieľajú len dvaja cudzinci.
Ako biznismen, ako helpmen
Jedným z cudzincov, ktorí pomáhajú Life Agape, je Švajčiar z francúzskeho kantónu Emmanuel Ziehl. Riadil vlastnú firmu, ktorá sa špecializovala na on-line marketing. Keď ho to prestalo baviť, väčšiu časť firmy predal. Chcel pomáhať, takže sa začal dobrovoľnícky venovať ľuďom v núdzi. Teda hlavne v tom, čo vie. „Vieš, s manželkou nemáme deti. Našla si byt v Paríži, žije tam,“ priznáva pri pive v jednom z hotelov, kde neustále vypadáva elektrina, takže sa čierne chvíľky striedajú so svetlými. To je v Kurdistane normálne.
„Kurdi sú lepší bojovníci než tá zmeska z Islamského štátu. S väčšou podporou spojencov by už dávno neexistovala,“ povedal a vie, o čom hovorí. Veď do Arbílu chodieva od roku 2014 a bol pri tom, keď sa v jednom z menších kresťanských utečeneckých táborov pre rodiny narodilo prvé dieťa. Na druhý deň tam priniesol balík čokolád a šéf tábora, prísny, ale spravodlivý Otec Douglas ho vyzval, aby ich deťom rozdal sám. Medzitým si popestoval aj „prvorodeného tábora“.
Práve v roku 2014 začala utečenecká vlna z územia Islamského štátu nadobúdať silu. Ľudia odtiaľ utekali trebárs len v pyžame a naboso. Vtedy s kolegami vybudoval z bežného rádia New Life zdroj informácií pre utečencov a rozdal im tisíce prístrojov. Migranti sa dozvedia, kde dostanú jedlo, oblečenie, zdravotnú starostlivosť, psychologickú pomoc alebo kde ich deti môžu pokračovať v škole. Jednoducho takmer všetko. Navyše sa rádiu pre dobro veci podarilo uzmieriť od toho času veľmi rozhádané miestne kresťanské cirkvi. Redakcia stojí oproti takzvanému horizontálnemu utečeneckému táborov, čo je bytovka plná prisťahovalcov. Fluktuácia zamestnancov v New Life Radio je dosť veľká, pretože ide aj o utečencov, z veľkej časti tých vzdelanejších.
Arbílom sem a tam
Hlavné mesto irackého Kurdistanu vyzerá, ako keby chudobné a bohaté dieťa zosypali dohromady svoje kocky. Staré baraky, torzá domov, napoly zbúrané novostavby, hypermoderné budovy a medzi nimi tu lúka, tamto parčík, inde pole. Vraj za to môže vojna s Islamským štátom, pretože práve pre ňu bola masívna výstavba zastavená. Do roku 2006 tu vraj ešte nebola kanalizácia, takže výkaly plávali na očiach v jarkoch pri chodníkoch. „Ten, kto vzdoruje“, teda Saddám, na metropolu odbojných Kurdov schválne celé roky kašľal. Mesto by si už ale zaslúžilo pokoj a rozvoj.
