Mnohokrát ste predkladali čitateľom aj vašim poslucháčom možné scenáre vývoja ekonomiky u nás i vo svete. Nemáte zrazu pocit, pod vplyvom udalostí posledných mesiacov, že všetky teórie načrtnutých hospodárskych ciest pôjdu stranou, pretože prioritne bude treba riešiť, ako Európa uživí predpokladané milióny migrantov, ktorí sa vydávajú na cestu do „lepšieho sveta“?
Nepredkladal som teórie, ale ukazoval faktické trendy a dáta vývoja vyspelých hospodárskych krajín. Sú to monetaristické a keynesiánske teórie centrálnych bánk a štátu, a hlavne ich globálnej koordinácie k negatívnym úrokom, ktoré predstavujú slepú uličku, končiace sa pri vysokej stene; ich zlyhanie a nedostatok dôveryhodnosti určite netreba oplakávať.
Je výrazom sebaničivej krátkozrakosti, keď sú otázky hospodárskeho vývoja odsúvané do pozadia – práve od nich závisí riešenie otázok migrácie aj terorizmu. Upadajúce ekonomiky EÚ potom nemôžu nielen riešiť migráciu, ale ani ochrániť vlastné obyvateľstvo.
Podobne v USA. Prezidentský kandidát, senátor Marco Rubio síce vyhlásil: “We are not just facing an economic downturn, we are facing an economic transformation.” (Nečelíme len hospodárskemu poklesu, čelíme ekonomickej transformácii.) Potom sa ale podriadil Trumpovi a začal rozoberať fyzické vlastnosti kandidátov, steny, handlovať a sľubovať – za potlesku, smiechu aj revu „demokratických más“. Takže som si plne vedomý všetkého, čo ide bokom na presadzovanie straníckeho extrémizmu na oboch stranách Atlantiku. Zanedbávanie ekonomiky na účely prostého prežitia je najlepšou cestou k neprežitiu.
Objavovali sa názory, že migranti budú tými, ktorí pomôžu európskej ekonomike i priemyslu. Súhlasíte s tým? Ak áno, koľko generácií to môže trvať?
Predovšetkým je potrebné zničiť ISIS: preťať všetky peňazovody a zdroje podpory, odzbrojiť a internovať zostávajúcich bojovníkov; umožniť obnovu miestneho životného prostredia, ktorého strata je zdrojom migrácie. NATO, USA a EÚ musia zapojiť arabské štáty k vojenskej spoluúčasti. Útok na ISIS však vyženie tisíce teroristov späť do Európy. Je teda nutné zamedziť možnosti slobodného pohybu zločincov a teroristov po území EÚ. Treba sa naučiť deliť o informácie medzi políciou a tajnými službami v Európe. Je nutné digitalizovať všetky databázy podozrivých, ale tiež sa podľa získaných informácií riadiť, nie ich ignorovať a teroristov si nechávať „dozrievať“.
Zjednodušene: Európa sa musí naučiť spolupracovať; solidaritu, sviečky a modlitby je lepšie odložiť na lepšie časy. Ak bude EÚ založená na politickej solidarite, a nie na hospodárskej a obrannej spolupráci, kým budú NATO riadiť škandinávski civilisti, Európa sa nedočká ochrany, bezpečia ani obrany. Horší ako migranti budú vlastní občania v uliciach.
Je pravda, že mnohí migranti sú pracovití, vzdelaní a podnikaví; podstúpili tie najťažšie testy prežitia, autonómie a nezávislosti. Je však potrebné ich plne preveriť, dokumentovať a dobrovoľným rozptýlením, v spojení s podnikmi a lokalitami, im umožniť individuálne zapojenie. Nie solidarita, ale spolupráca je potrebná. Migrantská inklinácia k podnikaniu, sebestačnosti a inováciám sa môže prejaviť kladne už v nasledujúcej generácii.
Domnievate sa, že stav, ku ktorému s vysokou pravdepodobnosťou mierime, Európa ustojí? Keď už sa takto potácala s vysokou nezamestnanosťou, s chudobou, bezdomovstvom a nevie si s tým poradiť s častým argumentom, že na to nie sú financie? Ustojí to podľa vás aj súčasné európske usporiadanie (EÚ, EP) a súčasný spôsob politiky?
Nejde o to, niečo ustáť. Ustátie nie je životaschopné. Európa sa musí výrazne transformovať na vzdelanú, podnikateľsko-inovačnú spoločnosť regiónov – schopnú konkurencie v digitálnom svete na základe nezávislosti a sebestačnosti v lokálnych a regionálnych podmienkach. Potrebné riešenia nie sú otázkou financií, ale uvoľnenia podnikateľského ducha – hlavne regionalizácie a debyrokratizácie EÚ na základe obnovenia EHS a odpolitizovania NATO, na základe podnikateľskej spolupráce, a nie na pasívnej politickej solidarite. Treba sa učiť načúvať mladým, nezávislým ekonómom a prestať konzumovať ekonomické názory komunistických i postkomunistických „šéfov“. Mediálne vymývanie mozgov sa neoplatilo v USA a neoplatí sa ani v Európe. Nemožno predpokladať, že ľudia sú poväčšine nemysliaci hlupáci – potom len nemysliaci hlupáci získajú povzbudenie, vyslyšanie a zviditeľnenie.
Čoho sa máme najviac báť z pohľadu jedinca a jeho životného štandardu? Na čo by sme sa mali pripraviť, prípadne čo sa naučiť? Je niečo, na čo sa dá tešiť a vnímať to do budúcnosti optimisticky z pohľadu ekonomiky?
Určite je potrebné sa tešiť na obdobie, keď sa štát začne chrániť a brániť a prestane sa vplietať do ekonomiky, podnikania a ekonomického rozhodovania; nemá na to. Najviac sa treba báť závislosti od štátu, a teda partajníckej politiky. Životný štandard nie je vytváraný na ministerstve podpôr, dotácií a rozpredaja národného kapitálu. Životný štandard vzniká v mieste hospodárskeho pohybu: v podniku, v lokalite, v regióne. Musíme sa učiť podnikať: nie čítaním kníh o podnikaní, ale skutočným podnikaním. Musíme sa učiť sebestačnosti, svojpomoci, tvorbe a lokálno-regionálnemu mysleniu. Naše deti by sa mali učiť premýšľať a rozhodovať, inovovať a podnikať v digitálnom svete.
Tešiť sa môžeme hlavne na prevzatie „vlády vecí svojich“ do vlastných rúk, t. j. prijatie zodpovednosti, oslobodenie sa od závislosti, zadlžovania sa, podriadenosti, neinformovanosti a poddanstva zdanlivo večne prítomným straníckym pohlavárom. Priama demokracia, ktorá nahrádza demokraciu stranícku, nemôže u voliča vyňať zodpovednosť za svoju voľbu: voliči sú zodpovední za politický stav vo svojej krajine, tak ako aj v regiónoch, mestách a samosprávnych lokalitách. Možno sa iste úprimne tešiť, že voľby prestanú byť obyčajným rozptýlením chabo informovaných vrstiev a stanú sa prevzatím miestnej zodpovednosti za miestnu akciu tými najlepšími z najlepších.
A čoho sa teda báť, ak niečo také vidíte?
Keď pôjde to, o čom som hovoril, potom už by som sa nebál vôbec ničoho, okrem vlastného mediálne naočkovaného strachu. Falošný optimizmus, t. j. priepastný rozdiel medzi ružovým svetom médií a každodennou realitou občanov, vytvára informačné vákuum, do ktorého preniká strach. Musíme prekonať strach z vlastného strachu plynúceho zo straty a niekedy aj odmietnutie zodpovednosti.
A ten pretekajúci optimizmus nakoniec: Nie, politici naozaj nie sú odrazom hodnôt národa; sú odlišní, s inými hodnotami, morálkou, správaním, cieľmi i záujmami. O to viac je potrebné prevziať zodpovednosť za ich výber i zvolenie.
