Ako som dnes zistil, pred orgickými a ohavnými oslavami ukrižovania mýtického boha sekty kresťanov sa aj piatok stal v Česku štátnym sviatkom.
Moc tohto sebeckého a ľudstvu nebezpečného náboženstva rastie zo dňa na deň, tak ako sa nafukuje aj jeho majetok.
Tento piatok nový líder katolíckeho kresťanského totalitného zhromaždenia, ktorý si dal meno Fero, umyl a pobozkal nohy jedenástim žiadateľom o azyl v Európe, aby prefíkane PR-takticky začal naprávať povesť katolíckej kresťanskej mocenskej strany, ktorá sa vo svojej histórii vyznamenala najstrašnejšími zločinmi proti ľudskosti. A to aj v čase nedávnom, keď kolaborovala na zločinoch nacistického režimu, mala za predchádzajúceho pápeža bývalého ultrapravicového nacistu, ktorý sa na svoju pozíciu prebil hneď za pološialeným antikomunistom a bojovníkom proti akejkoľvek sociálnej spravodlivosti, akýmsi sexuálne zakomplexovaným Wojtylom z Poľska.
Ferova snaha o ľudskú tvár súčasného katolicizmu je gýčovito priehľadná a chce, samozrejme, touto pokryteckou novou “láskyplnou” tvárou jeho cirkvi oprášiť a vraziť Ježiša do hláv súčasných más a znovuobnoviť ľahko podlomenú moc nad slobodným náboženstvom a neznásilneným myslením.
Ako je možné, počas dvetisíc rokov sa ľudia nechávajú zmiasť akousi vymyslenou postavou Ježiša a jeho neuveriteľnými táraninami, ktoré sa považujú za filozofické základy západnej kultúry a ktoré mu manipulátori násilne vnucovaného náboženstva vrazili do huby.
Ako je možné, že aj český filozof a politik Masaryk bol omámený podpriemernými myšlienkami tohto Boha, pardón, syna Boha, a prehlásil: „Ježiš, a nie Cézar, to je zmysel našich dejín a demokracie. (…) Hovorím tým, že našou úlohou je uskutočňovať náboženstvo a etiku Ježišovu, jeho čisté a nepoškvrnené náboženstvo ľudskosti. V láske k Bohu a blížnemu videl Ježiš (…) podstatu náboženstva a mravnosti. Všetko ostatné je vedľajšie…”
Buď chcel Masaryk cynicky použiť kresťanstvo na získanie politickej moci, či bol aj on sám taký zbabelý, že sa zhubnej kresťanskej ideológii nemal silu postaviť. Vždy mal pozitívne politické záblesky pri snahe zbaviť sa katolíckeho diktátu.
Aby som zistil, čo je na tom Ježišovi také úžasné a geniálne, tak som si s absolútnym odporom znova prečítal kresťanský manuál nazvaný arogantne Nový zákon – zrejme aby nebolo pochýb, že to musí každý rešpektovať. Veď každý občan by mal ctiť zákony, však?
Bolo to pre mňa utrpenie a veľké sebazaprenie, ale bolo to prospešné, lebo som si opäť uvedomil, že je to znôška úplne podpriemerných a plytkých myšlienok, zmätených a zhubných návodov na život a fantazmagorických scénok. Pred viacerými rokmi som podal trestné oznámenie na vydavateľa Biblie v Česku.
Obsah tohto bezvýznamného spisu, samozrejme, držali po stáročia v tajnosti pred zdravo rozmýšľajúcou chudobou, a to tak, že im ho predkladali v neznámom jazyku, takže vlastne nevedeli, aké idiotizmy sú tam zakotvené. Po českom preklade už zrejme došlo k akejsi demagogickej zotrvačnosti a každý sa bál proti tomuto kresťanskému Mein Kampfu niečo namietať.
Za život som prečítal desiatky filozofických textov, ktorým táto ježišovská vykonštruovaná postavička nesiaha ani po členky. Ako je možné, že sa nejakej organizácii podarilo udržiavať obrovskú moc vybudovanú na pritrúblom a bezvýznamnom texte. Asi je to tým, že ľudia ako Masaryk stále stavali na tomto chatrnučkom texte svoje vlastné interpretácie a filozofické stavby a kariéry, v ktorých už nešlo o tie bezvýznamné tliachy Ježišove, ale len o odrazovú ideologickú a mocenskú rovinu. Pripadá mi to, ako keby namiesto Nového zákona bola základom kresťanstva trebárs kuchárska kniha a celé státisíce filozofov a cirkevných demagógov by vysvetľovali podobenstvo o pridávaní petržlenu do polievky a filozofickú hĺbku takéhoto kroku. „Petržlen rastie zo zeme nami obrábanej, aká úžasná myšlienka, keď skončí v polievke našej kultúry,” hovorili by filozofi.
Nuž, prečítajme si nejaké hlboké myšlienky z kuchárky našej (povedal by som skôr kresťanstvom násilne unesenej) kultúry.
Akémusi Jozefovi, ktorý zistil, že jeho žena je tehotná, “láskyplný” vyslanec Boha našepkáva:
„Jozef, syn Dávidov, neboj sa vziať si Máriu za manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo zachráni svoj ľud od ich hriechov.”
Čo, samozrejme, je návod na klamanie ľudí a vytváranie relativity rodičovstva a v konečnom dôsledku aj výhovorky tých kresťanov, ktorí sa nestarajú o svoje deti.
„Akonáhle Ježiša pokrstili, hneď vystúpil z vody a, hľa, otvorili sa mu nebesia a videl Božieho Ducha, ako zostupuje z neba ako holubica a prichádza na neho. Vtom z neba zaznel hlas: ,Toto je môj milovaný Syn, ktorého som si obľúbil'.”
Tu je jedna z najzhubnejších myšlienok kresťanstva. Syn Boha je aj človekom. Ak je ten pritrúbly Ježiš syn Boha, tak je tiež Boh, však? Čiže, my, ľudia, sme príbuzní Boha a tým pádom vyčlenení z ríše zvierat a máme pravo na ovládnutie celej zemegule a všetkého živého. Veď sme Bohom obľúbení, tak si môžeme robiť, čo sa nám zapáči.
Pri čítaní tohto verša z biblického pamfletu si tiež hovorím, že arogancia západnej kultúry postavená na tejto idei je asi najnebezpečnejší nápad hnusného kresťanstva. Ako je možné, že niekto môže brať vážne úvahy o tom, že po niekoľko miliónoch rokoch vývoja života na Zemi, sa náhle v poslednom zlomku vekov vyliahne Boh, ktorý, samozrejme, je v tvare našich tiel. Prečo nie je Ježiš, syn Boží, trebárs pavúk, baktéria či hroch? Táto definícia Boha je neuveriteľne sebecká ľudská arogancia.
Potom vraj ten Ježiš povedal: „Odíď, Satan! Povedal mu na to Ježiš. Je predsa napísané Hospodinovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu jedinému slúžiť.“ Tým sa utvrdzuje diktát kresťanstva nad všetkými inými vymyslenými náboženskými systémami. Aký to rešpekt k iným náboženstvám a stavanie základov budúcich náboženských vojen, však?
„Ježiš potom prechádzal celú Galileu, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o Kráľovstve a uzdravoval každú chorobu a každý neduh medzi ľuďmi.”
Tu je na zrejmej lži postavená demagogická manipulácia ľudí, lebo každý vie, že množstvo chorôb je jednoducho nevyliečiteľných a sú prirodzenou súčasťou života tak ako smrť organizmu. Ale muselo to naháňať množstvo trpiacich do parazitného náručia cirkvi.
Pokračovanie článku Milana Kohouta TU.
