Európu podľa nej čakajú pre riadenú inváziu moslimských imigrantov neprekonateľné ťažkosti. Je strašné mať strach vo svojej rodnej krajine a báť sa o osud svojich potomkov. Len naivný človek sa môže domnievať, že v Čechách to bude inak. Sme nepoučiteľní a budeme musieť utekať zo svojich domovov rovnako, ako sa to dialo v Belgicku. Nechcem to tu znova a budem sa brániť aj so zbraňou v ruke, tvrdí speváčka a fotografka Zuzana Novotná, ktorá žila len pár krokov od miesta, kde polícia chytila najhľadanejšieho teroristu v Európe Abdeslama.
Žili ste dlhé roky v Bruseli. Boli už v tom čase s moslimami v hlavnom meste Európskej únie nejaké problémy?
Žila som v Bruseli, dokonca priamo v centre mesta, kde sme si vtedy s manželom kúpili menší nájomný dom. Vlastne som sa ocitla v Belgicku náhodou. Vtedajší režim nebol k Západu veľmi zhovievavý a vzhľadom na to, že som kedysi spievala aj v AUS VN (Armádny umelecký súbor Víta Nejedlého – pozn red.), ba dokonca som odmietla spoluprácu, ku ktorej ma ŠtB márne prehovárala, nedostala som vízum a dozvedela som sa, že ma režim nepustí ani na návštevu. Po dlhšom zvažovaní som nakoniec opustila kariéru speváčky a vydala som sa za svojho priateľa. Hovorím to preto, že je to trochu náhoda, ale ak hovoríme o emigrácii a imigrantoch, tak niečo o nich viem a považujem to za dôležité, ba dokonca podstatné. Človek potom oveľa lepšie dokáže posúdiť, ako k emigrácii pristupovali Česi, ako je nám teraz občas predhadzované, alebo iné európske národy a ako k nej pristupujú dnešní imigranti, predovšetkým z moslimských krajín. Ten rozdiel je obrovský, nielen v prístupe k zemi, do ktorej prichádzate vlastne ako hosť, a mali by ste teda rešpektovať jej podmienky, zvyky a zákony. Hodnotiť situáciu bez osobných skúseností a navyše o niečom takom dôležitom rozhodovať, je veľmi náročné a politici by mali k imigrácii podľa môjho názoru zaujať oveľa opatrnejší postoj, oveľa dôslednejší, vzhľadom na jej závažnosť.
Pýtate sa na problémy s moslimami. Musím zdôrazniť, že Belgicko patrilo a patrí k asi nejtolerantnejším krajinám v Európe, čo sa týka ústretovosti nielen k iným národom, ale aj k rôznym, dokonca veľmi odlišným kultúram. Nerada súdim, len načúvam a vnímam, čo sa deje okolo mňa, a dovolím si hovoriť len o tom, čo som osobne zažila ja alebo moji priatelia a najbližší. Samozrejme, že už vtedy s nimi boli pomerne veľké problémy, ktoré postupom času pribúdali úmerne s narastajúcim množstvom novoprichádzajúcich do krajiny.
Spomeniete si nejaký konkrétny prípad rozdielnosti kultúr?
Opísať prípad rozdielnosti kultúr nebude také jednoduché, lebo rozdiely sú hádam od A až po Z. Ale pokúsim sa. Začnime tými viditeľnými na prvý pohľad, čo je odev. Už aj u nás všetci zaznamenali, že európske odievanie takmer žiadny moslim nikdy nebude a ani nemôže rešpektovať alebo praktizovať, lebo im to ich viera nedovoľuje. Dokonca dostávajú mesačné príspevky za to, že moslimské ženy budú nosiť ich tradičný odev aj v Európe, čo je riadené z mešít. Pre mňa bolo možno šokujúce aj to, že väčšina žien moslimov nikdy nechodila po uliciach bok po boku, ale pár krokov za manželom. Povedalo by sa maličkosť, ale tým sa to všetko začína. Musím spomenúť aj ramadán, moslimský sviatok, pre nich jeden z najdôležitejších. Tu by som pre osvetlenie citovala pár najdôležitejších informácií, lebo to absolútne ovplyvňuje správanie moslimov a úplne narúša ich prácu v európskych krajinách, ktoré tento sviatok neoslavujú. Dokonca s tým majú problémy deti v školách rovnako ako ich učitelia. Dochádza tak k absurdným situáciám a nielen v Belgicku je ramadán považovaný za obrovský problém v spolužití našich úplne odlišných kultúr.
Samozrejme, na druhej strane moslimovia naše sviatky ani neoslavujú, ani neuznávajú. Zo svojich postrehov a z rozhovorov s Belgičanmi viem, že mnohí z nich boli práve v súvislosti s týmto sviatkom nútení opustiť svoje domovy v mestách, odsťahovať sa a predať domy, ktoré vlastnili aj po niekoľko generácií. Spolužitie so susedmi, ktorí po celý mesiac v noci oslavujú, modlia sa a sú pri tom veľmi hluční, prijímajú návštevy a nedodržiavajú nočný pokoj, je skutočne nemožné. Rovnako aj narušená bezpečnosť a pokoj v nočnom meste donúti nakoniec väčšinu domorodcov, aby to vzdali a odsťahovali sa. Nehovoriac o počte obyvateľov v jednom dome, ktorý sa výrazne líši. A pozor aj na moslimských tínedžerov, ktorí celé dni vysedávajú v parkoch, kde často kšeftujú s drogami. Na schodoch nášho domu aj naproti v parku sme toho boli svedkami. Denne. Nás, našťastie, tolerovali a rešpektovali o niečo viac ako Belgičanov, lebo aj my sme boli pre nich cudzinci, ale potýčky s miestnymi ukončila bežne až polícia. Najviac šokujúca bola prestrelka medzi dvoma takýmito detskými gangmi pred naším domom. Nie v noci, ale cez deň, keď bolo na námestí rušno. Nechcela by som to zažiť znova a tu.
Znamená to, že polícia, spravodajské služby, imigračné a sociálne úrady Belgického kráľovstva nerobili dobre svoju prácu, ako to v reakcii na masakry v Bruseli vyhlásil aj bývalý šéf českých civilných špiónov Karel Randák?
Pán Randák má úplnú pravdu. Spočiatku bola situácia ešte zvládnuteľná a podmienky pre prijatie jasne dané imigračným zákonom. Možno preto dnes nedokážem pochopiť, čo spôsobilo také zmeny a umiernenosť úradov v celej západnej Európe. Vtedy bol každý povinný požiadať o azyl v prvej krajine. A nie si vyberať a voľne, a bez víz pobehovať cez hranice, kde sa mu práve zachce. Aj polícia mala väčšie právomoci pri kontrolách občanov a musím dodať, že tí prví prichádzajúci spočiatku spolupracovali, pracovali a nedovolili si to, čo dnes. Môj názor a osobný postoj je teda úplne jasný a jednoznačný. S pribúdajúcim množstvom imigrantov rastie násilie, nechuť rešpektovať pravidlá, drzosť a neposlušnosť. Dnes majú policajti aj úradníci v Belgicku strach zakročiť, použiť v prípade obrany zbraň. Len pre zaujímavosť, pri svojej poslednej ceste som v preplnenom vagóne metra bola jediná, kto mal bielu farbu pleti – a to si nerobím srandu. Nechcela by som dnes byť zamestnaná v tamojšej polícii. Je to o strachu a na udržanie poriadku už nemajú ani dostatočné kapacity. Pri demonštráciách a nepokojoch v Bruseli bola polícia nútená používať nielen vodné delá a obrnené vozidlá, ale v Belgicku bolo bežné aj to, že ste v meste stretávali policajné hliadky na koňoch, zvlášť v moslimských štvrtiach, ako sú napríklad Molenbeek či Ixelles.
V čom sa podľa vás mýlia médiá, politici a politológovia vo vzťahu k imigračnej kríze?
Nedovolím si vyhodnotiť omyly, ktorých sa dnes dopúšťajú tí, ktorí by mali v záujme nás všetkých zaujať ku každej situácii objektívny postoj podložený nielen skúsenosťami a znalosťami tak závažného problému. Dovolím si ale vysloviť názory, ktoré tu už mnoho rokov prezentujem a sú absolútne konzistentné. Ak sa pozriete do histórie ľudstva, či už dávnej, alebo aj nedávnej, veľa sa nezmenilo. Rovnako ako nie je možné spolužitie niektorých druhov živočíchov, ťažko, a to ani pri najlepšej vôli, nedokázali vychádzať dve úplne odlišné kultúry, dva rôzne hovoriace národy v jednej krajine, dva susedné štáty s odlišnou vierou. Pozrite sa náhodne na Izrael a Palestínu. Práve Belgicko odjakživa čelilo podobným problémom a vzájomná rivalita Valónov a Flámov nikdy neprestane. Ako si niekto môže vôbec myslieť, že prichádzajúci imigranti budú v tejto neriešiteľnej situácii obohatením alebo prínosom? To je predsa absurdné. Nielen Belgicko v minulosti podcenilo túto skutočnosť a dodnes sa z nej mnohé krajiny vrátane Českej republiky nedokázali poučiť. To je podľa môjho názoru omylom najzásadnejším.
Druhý z veľkých omylov vidím v našom postoji k moslimom – na ich odlišné správanie tam, kde sú doma, a naproti tomu v krajinách, kde sú vlastne hosťami, lebo tam emigrovali. Dnes a denne sa tu stretávam s názormi, akí sú priateľskí, ak k nim zavítate ako turisti, ako sú bezproblémoví a pracovití, keď tu v Čechách žijú a tak ďalej. V podstate by človek povedal, že im ubližujeme a náš negatívny postoj je hlúpy a zlý. Nie je to tak a hneď vám vysvetlím, prečo. V Belgicku, ale aj napríklad na dovolenkách v Tunise, som mala možnosť nielen s nimi často hovoriť, ale zároveň si všimnúť aj rozdiel v správaní tam a tu v Európe. U nich sú milí, usmievaví, pohostinní. Samozrejme, turisti ich živia. V súkromnom rozhovore však náhle zmenia tón a zrazu sa dozvedáte, v akej biede žijú a ako sa zámožní turisti nechajú obsluhovať a vyhadzujú plné taniere. Zistíte, ako nás v podstate neznášajú, najmä Rusov a Britov. Dovolím si však tvrdiť, že oni nás vlastne neznášajú všetkých. My si to ale zvonku neuvedomujeme. A rovnako tak odmietame uveriť, že iba “nové metla dobre metie” a že sa ich správanie k nám úplne zmení, až ich počty v Európe narastú. Je to úplne logické. Odkazy ich vodcov Belgičanom pritom boli podobného rázu už pred rokmi a vôbec sa netajili tým, že nakoniec ľahko prevezmú vládu v krajinách, kam v čo najväčšom počte prídu, lebo Belgičania nestihnú zvýšiť počet obyvateľov o také množstvo narodených detí, koľko ich bežne majú oni. Práve v tom je ich najväčšia sila, ktorú neuveriteľne podceňujeme. Naši politici celkom určite. Pre dôkazy k môjmu tvrdeniu nemusíte zachádzať až tak ďaleko, ak si spomeniete na streľbu na turistov v Tunise; o Egypte ani nehovoriac. Bude ich pribúdať a dnes už by som neriskovala odletieť s rodinou do týchto destinácií, hoci sa tam k nám správali dobre.
Máte teda strach z budúcnosti? Ako podľa vás zmení súčasná imigračná kríza podobu “starej Európy” a ako bude vyzerať Európa o desať rokov?
Strach z budúcnosti, samozrejme, trochu mám, lebo som matkou troch dcér a ako každej mame mi nemôže byť ľahostajné, kde a ako budú žiť naše deti aj vnúčatá. O seba strach nemám, lebo som sa dokázala dohovoriť všade, kam som prišla, a azda by som to dokázala aj doma. Je smutné vidieť, ako miznú pôvodní obyvatelia takej starej štvrte, akou je práve Marolles v centre mesta, a nielen tam. Je strašné vidieť v starých belgických štvrtiach len zahalené moslimské ženy a pripadať si ako v Oriente. Je strašné mať strach vo svojej rodnej krajine a báť sa o osud svojich potomkov. Len naivný človek sa môže domnievať, že v Čechách to bude inak. Sme nepoučiteľní. Stará dobrá Európa už dávno neexistuje, rovnako ako neexistuje demokracia. Môj rod má moravské korene a môj pradedko bol nielen predsedom agrárnej strany, ale aj poslancom a senátorom, ktorý toho veľa pre svoju krajinu urobil, a priatelil sa s prezidentom Masarykom. Dedko počas vojny pomohol mnohým ľuďom z okolia, keď za nich odovzdával povinné odvody Nemcom. Neviem si vôbec predstaviť ani pripustiť, že moji predkovia by sa len tak prizerali s rukami v lone niečomu, čo by ohrozilo ich blízkych i spoluobčanov. V poslednom čase na nich často myslím – tiež na druhého dedka, puškára. Som síce žena, ale som pripravená chrániť svoje deti a zároveň pokračovať v ich odkaze. Dokonca to považujem nielen za občiansku, ale aj za nepísanú morálnu povinnosť. To je aj odpoveď na ďalšiu vašu otázku, ako bude vyzerať Európa o desať rokov. Bude taká, akú ju budeme chcieť mať, ako ďaleko my sami dokážeme uchrániť naše hodnoty pred tými, ktorí ich nikdy uznávať nebudú. Zrejme to bude aj o tom, či prevládne strach a nedokážeme sa ubrániť ľuďom, ktorí neprichádzajú práve s najčistejšími úmyslami. Neuverím tomu, že je to inak a že potrebujú azyl. Možno hŕstka z nich áno, ale väčšina tých mladých, silných mužov rozhodne nie. Nebuďme takí naivní.
Mnoho ľudí je označovaných za fašistov, rasisov, xenofóbov – to aby som uviedol len pár tých najfrekventovanejších “nálepiek”. Považujte sa vy sama za človeka s extrémnymi názormi?
Škatuľkovanie je novodobý fenomén, veľakrát úsmevný, ale v podstate veľmi nebezpečný a žalostný. Rovnako ako dnes pomaly nespoznáte, kto zmýšľa ľavicovo a kto naopak, rovnako tak sa neustále menia postoje týkajúce sa multikulturalizmu so všetkým, čo so sebou prináša. Príde mi to nielen hlúpe, ale zbytočné z jedného prostého dôvodu. Oslabený a rozdelený národ hrá vabank rovnako ako imigranti. Ak si neuvedomíme toto, stratíme všetko. Všimnite si, ako sa v minulosti darilo národom, ktoré boli jednotné, ako sa u nás darí Vietnamcom, ako si pomáhali židia a čo vďaka tomu dokázali. My tento fakt až neuveriteľne podceňujeme, dohadujeme sa, neznášame, škatuľkujeme a pritom sme všetci na jednej lodi, ktorá následkom nejednoty môže klesnúť až na dno. Všetci vieme, že nielen viera, ale aj politika je iba prostriedkom na udržanie moci a dnes ešte nemáme jasno v tom, kto stojí za tým, čo sa dnes deje. Inteligentný človek chápe, že nič nie je náhodné a ak došlo k sťahovaniu národov do Európy, že to nebolo na základe rozhodnutia jednotlivcov. Rovnako tak by sme boli veľmi naivní, keby sme uverili mediálnym masážam a slovám niektorých politikov, že sa u nás vlastne nič nedeje, nič nám nehrozí a že kto nemá podobný názor, ten je rasistom a xenofóbom, ak odmieta pomáhať a prijímať utečencov.
Ak sa pýtate, či som radikálna a či sa považujem za rasistku či xenofóba, jednoznačne hovorím, že v žiadnom prípade! Ako som už povedala, vždy som sa snažila dohovoriť s každým, vždy som rešpektovala zákony v krajine, kam som prišla a kde ma prijali. Rovnako, ako rešpektujem práva a slobody človeka všade na svete. Niečo iné je však situácia, keď cítim ohrozenie, a k tejto situácii dochádza zatiaľ v Belgicku, ktorého som občiankou. Ak budem mať pocit, že to isté hrozí aj mojej rodnej krajine, kde žijú moje deti, budem nútená k tomu zaujať, samozrejme, aj radikálnejší postoj. Na tom nenachádzam nič divné a už vôbec nie nepochopiteľné. Rovnako ako by si nikto v minulosti nedovolil nazývať napríklad partizánov radikálnymi agresormi, rovnako tak nemá nikto právo označovať našich občanov za rasistov či xenofóbov. Nie sme v pozícii útočníkov. Sme v postavení ochrancov našich práv a to je ´sakra´ veľký rozdiel. Tí takzvaní slniečkari by sa mali zamyslieť nad úplnou podstatou toho všetkého. Pomáhať áno, samozrejme, ale s rozvahou a s rozumom. Neuprednostňovať kabát pred košeľou a mať zodpovednosť nielen za seba.
Práve v okamihu nášho rozhovoru sa objavili správy o bombových útokoch v bruselskom metre a masakre na tamojšom letisku. Neprekvapuje vás, že sa práve Brusel, kde sa plánovali všetky posledné masakry vo Francúzsku a Belgicku, stal centrom moslimského terorizmu v západnej Európe?
Neviem, či je Brusel centrom moslimského terorizmu, a to ani v prípade, že sa jeden z teroristov ukrýval práve tam, v neslávne preslávenej štvrti Molenbeek, blízko ktorej som po príchode do Belgicka zhodou okolností žila aj ja, a tak ju celkom dobre poznám. Ten problém sa netýka jednej štvrte, rovnako ako sa netýka len Bruselu a Belgicka! Kde inde by sa mohol skryť lepšie ako medzi svojimi, v štvrti, kde už pôvodných obyvateľov takmer nestretnete? Situácia v Bruseli je rovnaká ako v iných veľkých mestách západnej Európy, kde žije už niekoľko generácií moslimov, ktoré sú prepojené nám doteraz neznámymi, a teda aj nepochopiteľnými vláknami pospolitosti, kde je život cudzincov nebezpečne riadený z mešít, ktoré v Európe vyrástli ako huby po daždi a Európania podcenili ich pre moslimov úplne fatálny význam a zmysel. Mám veľké obavy, že až sa nám podarí všetko odhaliť, bude už neskoro s tým čokoľvek urobiť. My v Čechách máme ešte šancu, ak nebudeme slepí a hluchí, čo sa napríklad o Belgicku už nedá tvrdiť.
Apelovala by som teda na všetkých, aby – nielen z obáv pred terorizmom – otvorili konečne oči a urobili všetky možné kroky na záchranu našej kultúry. Aj za cenu takých strát, ako je napríklad vystúpenie zo zväzkov, ako je EÚ. Som síce aj občiankou Belgicka, ale som predovšetkým Češka a slovo vlasť pre mňa znamená nielen to slovo. Predpokladám, že to tak cíti každý Čech aj Európan. Domov je len jeden a je veľmi dôležité, aby zostal pokojným a bezpečným domovom nielen pre nás, ale aj pre budúce generácie.
