Po prasknutí “bubliny” neudržateľného boomu výstavby a krachu realitného trhu v USA došlo v rokoch 2007 až 2009 k finančnej kríze a k následnej hlbokej ekonomickej recesii. Jeden z mála analytikov, ktorí tú krízu predpovedali, profesor londýnskej Kingston University Steve Keen teraz čaká krízu z východu a tvrdí, že neuveriteľnou bublinou je čínska burza. Čaká teda svetovú ekonomiku niečo podobné ako pred približne ôsmimi rokmi?
Myslím si, že nás niečo podobné nečaká. Hlavným dôvodom je, že tzv. veľká recesia jednoducho dodnes nebola vyriešená a len sa – rôznymi opatreniami, ako je trebárs kvantitatívne uvoľňovanie – zmierňujú jej príznaky. Koniec koncov, prečo inak by sa vo vyspelých krajinách začali objavovať pojmy ako z 30. rokov, napríklad pretrvávajúca stagnácia. Čína a jej ďalší vývoj má nesporne svoje riziká, ale ukazovať na ňu ako na výlučnú hrozbu, je skôr politická objednávka. Rozvíjajúce sa ekonomiky sa musia potýkať s tým, že vyspelé krajiny vykazujú veľmi slabý rast, resp. stagnujú, že sa prepadli aj ceny primárnych komodít a obrátili kapitálové toky v ich neprospech. Riziká vo svetovej ekonomike teda neplynú z Číny, ale z celkových systémových nerovnováh: dlhodobé oslabovanie práce v prospech kapitálu, z toho plynúca vysoká nerovnosť, financilizácia, nadvýroba… Stručné zhrnuté, “veľká recesia” sa neskončila, trvá.
Existujú pre súčasnú svetovú ekonomiku väčšie hrozby než tá spomínaná čínska?
Samozrejme, obmedzovať sa len na jednu krajinu, ktorá notabene neovláda svetový finančný systém, ale je ním skôr ovplyvňovaná, skutočne vyzerá ako politická objednávka. A to nechcem obhajovať či bagatelizovať niektoré znepokojujúce signály z čínskej ekonomiky. Ale – dokonca aj dosť konzervatívne inštitúcie ako MMF či OECD si začínajú uvedomovať šírku problémov, napríklad volaním po silnejšom fiškálnom stimule vo vyspelých krajinách. Keby bol problém len v Číne, ich reakcie by boli iné.
Hrá vôbec v globalizovanej ekonomike rolu, či taká bublina vznikne v Spojených štátoch, v Číne alebo niekde inde?
Úlohu to, samozrejme, hrá, lebo krajiny sú do istej miery prepojené a z toho vyplýva sila efektov prelievania. Bubliny sú znakom dominancie finančného sektora nad reálnou ekonomikou, čo je problém minimálne posledné dve dekády. Bubliny navyše často suplujú nedostatok rastu v reálnej ekonomike. V predošlých dvadsiatich rokoch to bolo vo vyspelých krajinách také putovanie od bubliny k bubline – od Japonska po USA či eurozónu. Nakoniec, samozrejme, reálna ekonomika vždy zvíťazí, bohužiaľ, s katastrofálnymi sociálno-ekonomickými dôsledkami. Bohužiaľ, pri veľkých aktéroch väčšinou platí „bližšia košeľa ako kabát” a neuvedomujú si, že chyby v ich hospodárskej politike ako takej sa nielen dotknú ostatných, ale vrátia sa im v globalizovanom svete späť ako bumerang.
Ekonomická kríza je vnímaná ako cyklický jav, ale tiež ako stav, na ktorom niektorí ukrutne zarobia. Sú finančné špekulácie “na krízu” záležitosťou až posledných desaťročí alebo to tak bolo aj skôr?
Krízy sú síce vnímané ako cyklický jav, ale ja si vôbec nemyslím, že “veľká recesia” je cyklický jav. Keby to tak bolo, tak by sme sa nestretávali s pojmami ako pretrvávajúca stagnácia a centrálne banky by neexperimentovali so zápornými úrokovými sadzbami a v tlači hlavného prúdu, ako napríklad Financial Times, by sa čím ďalej častejšie nepísalo o peniazoch vyhadzovaných z helikoptéry ako o poslednom možnom riešení. Veľká recesia je kríza iného typu a preto ju nemožno “riešiť” bežnými ekonomickými nástrojmi. Preto pozorujeme čím ďalej väčšiu bezmocnosť centrálnych bánk a frustráciu z toho, že sa stále nedarí “nakopnúť motor”. Špekulovať v takomto prostredí má svoje riziká, lebo poruchy tohto typu vykazujú takú veľkú dynamiku, že si s nejakými jednoduchými modelmi a extrapoláciami nevystačíte…
Občas sa zmieňuje aj vplyv neproduktívneho kapitálu. Aké dôsledky má to, že nejaký kapitál leží ladom a nepoužíva sa?
Sme dnes v situácii, keď vo vyspelých krajinách je možné požičiavať si s veľmi nízkymi úrokmi, napriek tomu je miera investícií rekordne nízka. Firmy sedia na peniazoch alebo preferujú svoje zisky roztáčať vo finančnej ekonomike. Prečo to tak je? O tom sa vedie celý rad sporov, môj názor sa týka stále menej atraktívnej miery ziskov (blokovanú značnú nadvýrobou slabým dopytom – čo sú zase tie stagnujúce mzdy väčšiny obyvateľstva) vrátane toho, že oveľa lepší “biznis” je dnes vytĺkanie renty prisatím sa na verejné zdroje. Nízka miera investícií, ktorá nie je obnovená ani pri rekordne nízkych úrokových sadzbách, ukazuje, že je niečo “dosť inak” a že sú pred nami veľké zmeny. Vo finančnej ekonomike roztočený kapitál destabilizuje reálnu ekonomiku a prispieva k už aj tak vysokej nerovnosti. Nevyužité kapacity v reálnej ekonomike vedú k nízkemu rastu, stagnácii a, samozrejme, nezamestnanosti či pracujúcej chudobe a podobným javom. Nič pekné to nie je.
Je možné sa na krízu pripraviť? Petr Robejšek na besede s občanmi Česka radil hlavne neinvestovať do eura. “To, čo máte, nenechajte si elektronicky v banke, ale dajte si to pod slamník, musia to však byť správne bankovky; alebo ešte lepšie – nakúpte niečo, čo je stabilnejšie, sú to pozemky, nehnuteľnosti, zčasti tiež zlato, malé mince,” vyhlásil. Súhlasili by ste s jeho odporúčaniami alebo ešte lepšie, keby sa “všetci vrhli na to isté”, mali by takéto rady význam?
Tak do eura by som tiež neinvestovala. Je rozdiel medzi bežnou cyklickou krízou a je rozdiel medzi tým, čo prežívame teraz. Znovu opakujem, toto nie je bežná kríza, ktorá jednoducho niekam odkráča. Hĺbka problémov a reakcie inštitúcií, ktoré dlhodobo podporovali neoliberálny kapitalizmus, svedčí o závažnosti situácie. S odporúčaniami by som všeobecne súhlasila s tým, že medzi tie rozumné investície podľa mňa patria tiež pozemky a nehnuteľnosti, ideálne zdroj pitnej vody a pod. Všetci sa na to vrhať určite nebudú, lebo prvotnou reakciou na ekonomické problémy býva prudký nárast zlata – ktoré ja osobne považujem za fetiš, ktorý je v skutočnej kríze, keď sa rúca celý finančný systém, na nič. Mnoho ľudí sa tiež stále domnieva, že celý ten systém tak nejako “pôjde ďalej“ a tí sa týmito otázkami nezaoberajú.
O kríze sa ale bavíme zatiaľ ešte v ére ekonomického rastu. Sú oprávnené hlasy, že je už na konci? Alebo sa dá, hoci na nižšej úrovni, ešte niekoľko rokov udržať?
Naozaj rastu? Vyspelé krajiny zažívajú veľmi slabý rast, skôr stagnáciu a to prešlo už osem (!) rokov od vypuknutia veľkej recesie. Ergo, niečo je veľmi zle. Situácia je taká zlá, že sa znižuje aj potenciál postihnutých krajín – “krátkodobá” porucha má teda svoje dlhodobé vplyvy, ako sa jasne ukazuje.
Je to ono preklínané písmenko L a vyspelé krajiny boli v tejto situácii zaklinené už veľmi dlho napriek množstvu netradičných hospodárskych politík. Existuje len malé porozumenie pre skutočné korene veľkej recesie, takže sa stále hľadá nejaké oživenie a pritom sa prehliada, k akým závažným zmenám dochádza v ekonomike (a, našťastie, hoci pozvoľna) aj v ekonomickej teórii. Sme v procese, ktorý som vo svojej druhej knihe nazvala veľká transformácia, ktorá je charakterizovaná obrovskou koncentráciou kríz a v nej sa rozbiehajú zmeny, ktoré nenechajú v našom svete kameň na kameni. Očakávať, že to tak nejako pôjde ďalej ako vždy, je veľká chyba.
