Otče, je podľa vás povinnosťou katolíka prijímať utečencov, keď tým ohrozuje bezpečnosť (znásilnenia, kriminalita, vraždy, krádeže) a spásu svojich blížnych (islamizácia, prípadný zákaz šírenia kresťanstva v islamizovanej Európe a nadvláda falošného náboženstva – islamu)?
Katolícka morálka jasne definuje skutky telesného milosrdenstva: sýtiť hladných, napájať smädných, šatiť nahých, ujímať sa pocestných, navštevovať chorých, oslobodzovať (nespravodlivo) väznených a pochovávať mŕtvych. Ale zároveň zdôrazňuje, že dobročinnosťou nesmiem ohroziť tých, za ktorých nesiem priamu zodpovednosť. Napríklad vy nemôžete hostiť pocestných a vlastné deti aj s manželkou vyhodiť na mráz so slovami: „Bežte mrznúť, ja idem činiť milosrdenstvo.“
Katolícka morálka nás teda nabáda na milosrdenstvo, ale podmieňuje ho používaním zdravého rozumu, teda od nás žiada, aby sme aj v dobročinnosti zachovali zdravú mieru… Nikto nás predsa nemôže nútiť do správania podobnému šialenstvu. A to, čo platí vo sfére hmotných záujmov a pravidiel, platí, samozrejme, aj vo veciach duchovných.
Ako sa staviate k postoju cirkevných predstaviteľov k utečeneckej kríze? Dominik Duka povedal, že treba: „…prijať a ošetriť bezradných utečencov, ale pripraviť ich na urýchlený návrat do ich krajín, aby ich budovali, obrábali a mohli tam žiť vo svojich domovoch a svojím navyknutým spôsobom. Okrem toho treba vyzvať mladých utečencov, mužov, aby bránili svoje domovy a krajiny. Jedine tak sa stanú platnými spolupracovníkmi na obnove a budúcnosti sveta. Príkladom pre nich môžu byť naši mladí muži, ktorí opúšťali krajiny okupované nacistami, aby sa pripojili k zahraničným armádam a oslobodili našu vlasť.“ Čo si o tom myslíte?
Nemám k tomu čo dodať. Súhlas.
A pápež František v americkom Kongrese pred časom povedal: „Náš svet stojí tvárou v tvár kríze utečencov v rozsahu, ktorý tu nebol od II. svetovej vojny. To pred nás stavia veľké výzvy a mnoho ťažkých rozhodnutí. Aj na tomto kontinente sa tisíce ľudí vydávajú na sever hľadať väčšie príležitosti v nádeji na lepší život pre seba a pre svojich blízkych. My azda nehľadáme pre svoje deti to isté? Ich počet nás nesmie zaskakovať, musíme ich vnímať ako ľudské osoby, vidieť ich tváre, načúvať ich príbehom a snažiť sa čo najlepšie odpovedať na ich situáciu. Odpovedať spôsobom, ktorý je vždy ľudský, spravodlivý a bratský. Mali by sme sa vyhnúť všadeprítomnému pokušeniu skartovať všetko, čo spôsobuje problémy. Zapamätajme si zlaté pravidlo: „Čo chcete, aby ľudia robili vám, to všetko robte aj vy im (Mt 7,12).“ Toto pravidlo nám jasne ukazuje smer. Zaobchádzajte s inými s rovnakou láskou a súcitom, s akými chcete, aby sa zaobchádzalo s vami. Snažme sa zaistiť druhým rovnaké možnosti, aké hľadáme pre seba. Dovoľme iným, aby sa rozvíjali tak, ako sami chceme, aby sa pomáhalo nám. Inými slovami, ak chceme bezpečnosť, dávajme bezpečnosť; ak chceme život, dávajme život; ak chceme príležitosti, zaisťujme príležitosti. Miera, ktorú uplatňujeme voči iným, je mierou, ktorú čas nameria nám. Zlaté pravidlo nám pripomína aj našu zodpovednosť za ochranu a obranu ľudského života v každej etape jeho rozvoja.“ Je našou povinnosťou zaisťovať utečencom či imigrantom príležitosti, keď hľadajú „lepší život“ pre seba a svojich blízkych?
Tak, samozrejme, ale takéto správanie a takéto pravidlá platia v situácii, ktorá je štandardná. To znamená, že na druhej strane je niekto, kto vyznáva rovnaké alebo podobné hodnoty a je ani nie tak parazit, ale skôr partner. Pomocou bez rozumu by sme totiž mohli vychovať kastu parazitov neschopných sa o seba postarať, aj keby toho boli schopní. A to, uznáte sami, nie je práve pomoc s pozitívnou perspektívou. A takáto pomoc hlavne z hľadiska kresťanstva nie je žiadna pomoc, ale skôr akési postrčenie úbožiakov smerom k peklu.
Maďarský biskup László Kiss-Rigó o utečencoch vo svojej krajine povedal: „Jeho Svätosť sa pletie. Prichádzajú sem a kričia ,Alah Akbar‘, chcú nás obsadiť.“
Ja by som to nazval „historickou pamäťou“. Maďari a vlastne všetky štáty Vyšehradskej štvorky majú akúsi historickú skúsenosť, naša republika z celej V4 tú najmenšiu, s moslimami. A myslím si, že netreba uvádzať, akú. Tá skúsenosť rozhodne nie je dobrá… Tendencia obsadzovať územie v islame je, s tým nič neurobíme a mnohí z imigrantov sa ani svojimi túžbami netaja…
Veria podľa vás kresťania a moslimovia v rovnakého Boha? Nepýtam sa, či majú, pretože rovnakého Boha majú všetci ľudia – aj neveriaci…
Ďakujem za otázku aj jej formuláciu, pretože mať a veriť je rozdiel. Môžem totiž mať po predkoch vzácnu gotickú sošku, o ktorej si budem myslieť a budem tomu aj skalopevne veriť, že „je to hnusný bezcenný pajác“, a naopak. Moja viera však na realite nič nemení, aj keď za ňu budem bojovať a umierať.
Inak samotná otázka je na dlhší elaborát, a pretože nechcem vašich čitateľov unudiť nejakým traktátom, pokúsim sa o úspornosť. Teda: NIE! Neveria v rovnakého Boha. Buď sa vo výklade pojmu Boh mýlia kresťania, alebo moslimovia. Obe náboženstvá mať pravdu nemôžu. Keby mali, bol by Boh entitou značne vrtošivou až schizofrenickou, ktorá žiada od každého niečo iné.
Moslimovia svojmu Alahovi dávajú 99 mien a do tejto takmer stovky sa im nepodarilo vtesnať meno, ktoré je posolstvom Nového zákona, že Boh je láska. Pravda, na 46. mieste majú, že Alah je milujúci, ale k niečomu takému „radikálnemu“, že by bol láska samotná, sa ešte nedostali…
Väčšina kresťanov verí v Boha trojjediného, Otca, Syna a Ducha Svätého. Alah moslimov je jeden v jednej osobe a Syn, Ježiš Kristus, je pre moslimov jednoducho stvorený človek, ktorý vyniká tým, že bol privedený na svet (stvorený) netradične a bol prorokom schopným urobiť sem-tam nejaký ten zázrak.
Profesor Piťha povedal vo svojom príhovore: „Čo je Európa? Európa nie je geografický pojem, ale pojem civilizačný a kultúrny. Je definovaná ako oblasť, kde sa uctieva kresťanský Boh. Európania si to uvedomili, keď boli konfrontovaní s inou civilizáciou, ktorá vyznáva iného boha. Je to zásadným spôsobom iná civilizácia, pretože medzi milosrdným, nesmierne ľudským a odpúšťajúcim Bohom, ochrancom a záchrancom – a Alahom, neľútostne tvrdým bohom moslimov, je veľký rozdiel. Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré už od Starého zákona, ktorý Kristus naplnil, dovŕšil, ale nezrušil, považuje človeka za slobodného. Dáva mu právo sa rozhodovať a žiada jeho zodpovednosť. Alah, vyžadujúci absolútnu poslušnosť človeka, z neho robí otroka. Kresťanstvo, hlásajúce pokoj, je zjavne náboženstvo života, islam, vyhlasujúci džihád, je naopak náboženstvo smrti. Povedal som, že Európa je územie. Územie sa musí hájiť. Od prvej chvíle bol vzťah medzi kresťanstvom a islamom charakterizovaný vojnou o hranice dvoch náboženstiev. Od začiatku ide o džihád, boj na život a na smrť. Zabudli sme na to a zrazu si nevieme rady.“ Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že s pánom profesorom Piťhom sa nedá nesúhlasiť.
A nevidíte nebezpečenstvo v islame ako takom? Neoddeľuje moc cirkevnú od moci štátnej, za odpadlíctvo smrť, za homosexualitu smrť, ženu môže podľa islamu muž biť, Korán sa musí aplikovať doslovne… Ďalším prameňom viery a práva šaría je sunna. Tá okrem iného schvaľuje násilné konanie proroka Mohameda…
Každá lož je nebezpečenstvo a z kresťanského uhla pohľadu je islam klamstvo – rovnako ako každé iné náboženstvo a tiež ateizmus. Ak učenie islamu klame o Bohu, klame, samozrejme, aj o človeku, ktorý je Božím stvorením. Potom je pochopiteľné, že ľudské práva tak, ako ich definuje islam, sa nám, odchovaným akýmsi „zvyškovým“ kresťanstvom, javia neprijateľné. Náboženstvo, ktoré príliš nepracuje a ani nepočíta so slobodnou vôľou človeka, potom pokojne môže klásť dôraz na pohlavie, orientáciu aj samotné náboženstvo a podľa tejto a ďalších fines človečenstva potom obmedzuje, priraďuje a odopiera práva. My sme zvyknutí na to, že základné práva a povinnosti majú všetci rovnaké a musia ich využívať a dodržiavať na základe osobnej zodpovednosti…
Čo sa týka práva šaría, tak by som každému, kto má o túto problematiku hlbší záujem, odporučil knihu Jana Potměšila, ktorý túto problematiku spracoval, čo sa týka základov tohto takzvaného práva, veľmi podrobne. A keď si nezaujatý čitateľ prečíta kapitolu o dedičstve alebo manželstve, tak dôjde k jednoznačnému záveru: V spoločnosti riadenej a podriadenej tomuto právu by bolo žitie viac-menej neznesiteľné. K spravodlivosti a právu a rovnosti ľudského jedinca pred ním, ako ich chápe človek z európskeho priestoru, má šaría veľmi ďaleko. Aj keď, niekomu sa to môže páčiť. Ale takémuto jedincovi by som odporučil návštevu odborníka v odbore psychiatria.
Keď sa chce niekto podrobnejšie zaoberať životom takzvaného proroka Mohameda, odporučil by som mu knihu, ktorá je súčasťou sunny, a to je dielo Ibn Ishaka, ktorý na stovkách strán spracoval podrobne život „pečate prorokov“ Mohameda. Našťastie pre nás toto dielo nebolo napísané pod diktátom multikulturalizmu, ktorý je napokon islamu cudzí (islam je skôr monokultúrny), takže svedectvo – bez akéhokoľvek prikrášľovania tohto oficiálneho Mohamedovho životopisca – o prorokovi vyvoláva v Európanovi tretieho tisícročia skôr odpor než obdiv a Mohamed sa v ňom javí ako pokrytec, lúpežník, vrah a dokonca aj pedofil s praktikami podobnými tým, ktoré môžeme sledovať v „priamom prenose“ v podaní Abua Bakra al-Baghdadiho a jeho Islamského štátu. Koniec koncov, prečo nie? Veď tento vodca má predsa doktorát z „muslovied“ z Bagdadskej univerzity, takže musí byť odborník na slovo vzatý a úradne diplomovaný.
Ako hodnotíte postoje Tomáša Halíka k islamu?
Nie so všetkým, čo hlása profesor Halík, môžem ako katolícky kňaz súhlasiť. Ale s jedným jeho výrokom sa stotožňujem. Totiž s tým, v ktorom hovorí, že islam je inou cestou k Bohu. Z určitého hľadiska je islam naozaj cestou k Bohu, a to dokonca skratkou. Len si spomeňme na mučeníkov z Cordoby, Otranta a ja sa vôbec neobávam k týmto stredovekým mučeníkom priradiť tých kresťanov, ktorí zišli zo sveta rukami moslimov kdekoľvek na Blízkom východe v ostatnom čase len preto, že sa nechceli zriecť viery v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa. Mučeníctvo pre vieru bolo v cirkvi vždy chápané ako zaručený vstup do nebeskej slávy a tiež ako odmena.
Takže ak profesor Halík hovorí, že islam je inou cestou k Bohu, tak má, samozrejme, pravdu. Aj keď, obávam sa, on to asi myslel inak… Ale hovorí sa predsa, že niekedy aj slepá kura nájde zrno.
Jan 11, 49-52: „Jeden z nich, Kaifáš, veľkňaz toho roku, im povedal: Vy ničomu nerozumiete; nechápete, že je pre vás užitočnejšie, aby zomrel jeden človek za ľud a aby nezahynul celý národ. To však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roku prorokoval, že Ježiš má zomrieť za národ. A nielen za národ, ale aj preto, aby zhromaždil dovedna rozptýlené Božie deti.“
