Neverím všetkému, čo nám ponúkajú médiá, vraví česká herečka slovenského pôvodu Hana Gregorová, ktorá v exkluzívnom rozhovore pre PL.sk prezradila aj to, ako vidí utečeneckú krízu

0
Hana Gregorová, česká herečka slovenského pôvodu, režisérka, manažérka a riaditeľka Divadla Radka Brzobohatého (Autor: ReproFoto: Facebook/Hana Gregorová)
Médiá sú dnes plné vyjadrení o migrantoch či utečencoch a kríze, ktorú podľa viacerých politikov aj odborníkov spôsobili v Európe. Aký je váš názor na pomoc pre týchto ľudí?
 
Veľmi ťažko sa v tom dokážem orientovať, lebo médiá majú obrovskú moc. Išla som niekoľkokrát cez rakúsko-maďarskú hranicu, rakúsko-slovenskú hranicu, maďarsko-slovenskú hranicu a nevidela som jediného migranta. Ani jediného. Viem, že je to určite strašný problém, lebo sem neprichádza inteligencia. Prichádza kdečo, to je pochopiteľné, ale ja osobne ako matka by som si, nevediac plávať, nesadla na gumový čln a nepustila sa s piatimi deťmi na šíre more. To by som sa radšej za tie peniaze, ktoré investujú do prevádzačov, presťahovala o nejakých 500 kilometrov ďalej a začala si budovať tam nejaký nový domov. Považujem to za strašný hazard a určitú jednoduchosť tých ľudí. Pochopiteľne, si sama myslím, že je tu možnosť, že s týmito chudákmi sa do Európy dostanú aj ľudia, ktorí sem idú za úplne iným účelom, ale odkedy som videla film Vrtieť psom (Wag the Dog), tak neverím všetkému, čo nám ponúka televízia a tlač. 
 
Ak by to záviselo od vás, zvolili by ste v prístupe k utečencom skôr cestu nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá utečencom otvorila náruč, alebo by ste sa priklonili k opatreniam slovenského premiéra Roberta Fica? 
 
Ono je to strašne dvojsečné. My predsa nie sme taká bohatá krajina, aby sme mohli otvárať náruče niekomu, keď máme problémy sami so sebou a to teraz hovorím o Česku aj o Slovensku. Je tu x sociálnych problémov a ja osobne v tomto smere podporujem Fica. Nie som zástanca politiky Angely Merkelovej. Je nový vtip, že Nemci budú nakrúcať nový film Angela a sedem utečencov (smiech). 
 
Dovoľte mi načrieť do vašej minulosti a opýtať sa na vaše prvé manželstvo s jordánskym lekárom. Dnes by to už nebolo až také bombastické, ale aké boli reakcie vášho okolia, keď ste si v čase hlbokej totality brali za manžela cudzinca, ktorý je moslim? 
 
Je doležité povedať, že vtedy boli u nás cudzinci len zahraniční študenti. Nepatrili im žiadne zmenárne, neboli tu žiadni predavači gyrosu ani prisťahovalci a naozaj u nás boli len študenti, ktorí chodili na vysoké školy. Môj prvý manžel študoval medicínu, ktorú aj skončil a dnes je anesteziológom v Spojených arabských emirátoch, kde dodnes žije. Bola to moja prvá veľká láska, bol to krásny chlap a vyzeral skôr ako Talian. Spoločensky to bolo zo začiatku trošku problematické, ale nie v tom smere, že chodím s Arabom, ale všeobecne s cudzincom. Ale tým, že on bol inteligentný, z dobrej rodiny, veľmi kultivovaný a pekný chlap, tak musím povedať, že väčšina kamarátok mi ho závidela. Nie, že by mi ho nepriali, to nie. Priali mi ho, ale v dobrom závideli. 
 
Hana Gregorová, v hre Barmanky v Divadle Radka Brzobohatého
Hana Gregorová v hre Barmanky (zdroj: Divadlo Radka Brzobohatého)
 
V súčasnosti rastie v slovenskej, ale aj českej spoločnosti odpor voči islamu a moslimom samotným vďaka neutíchajúcej vlne utečencov, ktorí prichádzajú do Európy hľadať útočisko pred vojnou. Čo myslíte, prečo sú naše dva národy tak veľmi proti príchodu týchto ľudí, keď k nám sa takmer nikto z nich bývať nehrnie?
 
Každé náboženstvo, ktoré je radikálne, bigotné, nezdravé, jednoducho všetko extrémne, nie je dobré – už sme to zažili s katolíkmi, keď sa vymetal diabol a upaľovali bosorky. Ja som poznala moslimov, veď môj prvý muž bol moslim a nemali sme s tým nikdy žiadne problémy. Nijako sme to neriešili ani som to nikdy nepocítila. Celá jeho rodina bola moslimská, ale ja som tam normálne pripravovala Vianoce so stromčekom, darčekmi. Všetci to bez problémov rešpektovali a bolo to v pohode. Samozrejme, tí extrémistickí moslimovia, ktorí existujú, tak to je len na základe toho, že naverbujú jednoduchých primitívnych ľudí, ktorí si myslia, že si zlepšia život. Takých sme tu už ale mali. Už tu mal byť komunizmus navždy a všetci rovnako, ale to nefunguje nikde. Myslím si, že toto je nezdravé, každé náboženstvo je v určitom zmysle dobré, len nesmie byť extrémistické. To, čo som ja zažila, a naposledy som bola v Emirátoch pred dvomi rokmi, tak vôbec nemáte pocit, že by sa k vám ako ku kresťanom správali nejako inak. Musíte, samozrejme, rešpektovať určité veci, ako napríklad to, že nesmiete chodiť nahý po pláži, ale ja si myslím, že je to tak správne a úplne v poriadku. Za svoj život som skutočne nezažila, že by sa správali inak k ženám alebo, že by som mala akési menšie práva v tej rodine. Práve naopak. Vedela som sa tam aj dobre pohádať a povedať si svoje. Takže podľa mňa je to len otázka inteligencie a toho, do akých rúk sa to náboženstvo dostane.
 
Žijete desaťročia v Prahe, ale profesne ste zo Slovenska nikdy neodišli, ako sa dnes pozeráte na situáciu v Česku a na Slovensku, ak ju porovnáte s obdobím, keď sme boli ešte jeden štát? 
 
Nesanžím sa, ani nie som oprávenená, aby som politicky hodnotila situáciu. Myslím si, že strašne veľa vecí po 89. je dobrých, čo sa mi však zdá, že sa zhoršili trošku medziľudské vzťahy. Dnes je hlavný krédom pre každého hnať sa za peniazmi a trošičku sa stratili také tie skutočné priateľstvá a ľudské hodnoty. Ľudia sú menej citlivejší a zhrnula by som to asi tak, že voľakedy, keď chlapi sedeli, tak sa bavili o autách, o ženách a o sexe, ale dnes sa bavia skôr o politike a o peniazoch. 
 
Myslíte si, že bolo lepšie, keď sme boli jeden štát alebo keď sme sa rozdelili na dva malé štáty v srdci Európy a vydali sa každý tak trochu inou cestou?
 
Ja si myslím, že všetko je tak, ako má byť a Slovensko je na tom dobre. Myslím si, že sme dokázali existovať vedľa seba a možno, že to puto, tie mosty, či už kultúrne, alebo iné, sú teraz oveľa silnejšie, ako boli pred tým. Teraz už nikto nemôže vykrikovať, že doplácame na Slovákov a Slováci nemôžu vykrikovať, že doplácame na Čechov. Tak si myslím, že každý už kope sám za seba. 

Hana Gregorová, česká herečka slovenského pôvodu, režisérka, manažérka a riaditeľka Divadla Radka Brzobohatého2.jpg
Hana Gregorová a jej herecký kolega a kamarát Miloslav Mejzlík na plese v Luhačovicích (zdroj: osobný archív Hany Gregorovej r. 2016)
 
V zahraničí žije údajne až dva a pol milióna Slovákov. Len v Českej republike je to podľa štatistík až 350-tisíc Slovákov, ktorí tu žijú, pracujú, študujú a často sa ani neplánujú vrátiť na rodnú hrudu. Zmenil sa podľa vás postoj Čechov k Slovákom, ktorí sa sem v posledných rokoch presťahovali? Napríklad už len to, že my na Slovensku máme euro a v Česku zostala koruna? 
 
Myslím si, že to nezávidia a mne vyhovuje, že je tu ešte stále česká koruna. Mám pocit, že vzájomné vzťahy sú teraz, po rozpade, oveľa srdečnejšie. Dôkazom toho je vlastne aj to, koľko Čechov si berie za manželky Slovenky alebo opačne a mieša sa to ďalej, možno ešte intenzívnejšie ako predtým. Nemám pocit, že by sa niečo zhoršilo, skôr si myslím, že sa tie vzťahy fakt utužili a sú lepšie. 
 
Čím to podľa vás je, že toľko našich spoluobčanov odchádza hľadať šťastie do zahraničia, aj keď represie bývalého totalitného režimu sú už dávno minulosťou?
 
Ja neviem, ťažko sa k tomu vyjadrím, lebo som veľký patriot. Odišla som do Čiech za láskou a odišla som v Československu, takže som vlastne iba zmenila mesto pobytu. Netušila som, že keď vrátim jeden vysťahovalecký pas, lebo som bola vysťahovaná za svojím prvým mužom, že za pár rokov sa ocitnem v tej istej situácii a budem sa musieť rozhodovať. Veľmi ťažko to preto zhodnotím, ale myslím si, že je tu možnosť otvorených hraníc a mladí ľudia sú nezaťažení nejakým patriotizmom a nejakou národnou hrdosťou. Idú to preto skúšať von, kde sú väčšie možnosti. Ale sú tam aj väčšie nároky a podľa môjho názoru je to práve vonku oveľa väčšia drina. Nie je to taká ulievareň, ako si môžu dovoliť doma a nakoniec, keď si to tak vezmeme, tak to neznamená, že tí, ktorí odídu pracovať von, tam aj zostanú. Myslím si, že sa dve tretiny z nich vrátia domov a zistia, že im to tam možno vyhovuje viac. Viete, je to ťažko súdiť, lebo neviem, ako by sme sa my správali, keby ti hranice boli vtedy také otvorené a mohli by ste kdekoľvek začať a ísť. Ja osobne sa ale cítim najlepšie doma, teda v Čechách alebo na Slovensku. 
 
Takže obe krajiny považujete stále za svoj domov? 
 
Áno, samozrejme, obidve. 
 
Umenie a politika sú zdanlivo dve odlišné veci, ale umelci sa často vyjadrujú k politickému životu a zúčastňujú sa na rôznych protestoch či manifestáciách. Spomeňme taký štrajk učiteľov, ktorý sa rozhodol podporiť aj slovenský herec Robert Roth. Čo si myslíte o zapájaní sa hercov, spisovateľov a všeobecne umelcov do politického života?
 
Viete, vždy to k tomu akosi patrilo. Akoby umelci boli viac vidieť, takže bola tam určitá šanca, že národ im viac uverí. Keď sa aj oni podpíšu pod niečo, tak je to taká určitá záruka. Ale, samozrejme, potom, keď to nevyšlo, tak si to vždy najviac odniesli, práve preto, že boli vidieť. Takže ono je to taká dvojsečná zbraň. Ja osobne nie som typ, ktorý by sa hnal podporovať rôzne štrajky alebo politické osobnosti. Myslím si, že voliči by mali rozhodovať podľa svojho vedomia a svedomia a nenechať sa ovplyvniť nikoho názorom. 
 
Hana Gregorová, s dcérou Rolou a synom Ondřejom
Hana Gregorová s dcérou Rolou a synom Ondřejom (zdroj: Facebook/Hana Gregorová r.2013)
 
Dnes je moderné uťahovať si z politikov, ich vyjadrení či vystupovania, ale za totality to bolo tabu a napriek tomu existovala veľmi trefná politická satira umne skrytá medzi riadkami. Ak to porovnáte, ktorý z týchto typov humoru je vám bližší?
 
V minulosti bolo, samozrejme, úžasné, keď sa hralo divadlo a padla tam nejaká trefná poznámka, tak diváci si to tam vždy našli a úžasne sa bavili. Vlastne aj preto chodili na tie predstavenia, lebo vedeli, že je to tam skryté, ale myslím si, že aj dnes, keď dáte nejakú aktuálnu poznámku v hre, vždy si ju ten divák nájde. Dnes je humoristov ako maku, žiaľ, nie každý robí humor kvalitne. Vystrkovať holé zadky a používať vulgarizmy to nie, ja mám rada inteligentný humor, či už bol v minulom režime, alebo teraz. Takže závisí len od diváka, poslucháča alebo na tom auditóriu, ktorý druh humoru si vyberie. 
 
Odkloňme sa od politiky a venujme sa trochu vašej kariére. Ste úspešná herečka, ktorá má za sebou množstvo úloh v divadle aj pred kamerou, ale ste zároveň aj manažérkou Divadla Radka Brzobohatého a do toho režírujete divadelné hry. Ako to všetko stíhate?
 
Niekedy sa sama pýtam a netuším, ako to vlastne celé stíham, ale zatiaľ stíham. Asi mám od pána Boha taký dar energie, že keby som zabrzdila, tak naozaj neviem… Minule mi jedna kamarátka povedala, keď som sa jej sťažovala, že nechápem, ako toto v mojom veku všetko zvládam: „A čo chceš nacvičovať skoky do hrobu? Buď rada, že máš na to energiu, že ťa to baví a že to ide.“ Stíham to, ale niekedy sa mi zdá, že 24-hodinový deň je strašne málo a mal by mať, čo ja viem, aspoň 60 hodín, aby som všetko stihla, ale zase si vravím, že ak by som ten motor vypla, tak už ho nikdy nenahodím, takže idem stále a uvidím, dokedy to vydržím. Zatiaľ to funguje. 
 
Na záver ešte jedna hypotetická otázka. Ak by ste sa ocitli v kresle ministerky kultúry, či už tu v Českej republike, alebo na Slovensku, čo by ste ako prvé zmenili a prečo?
 
V kresle ministerky kultúry by som sa asi neocitla, lebo si, bohužiaľ, myslím, že všetky tieto funkcie nemôžu rozhodovať samostatne a sú ovplyvňované rôznymi inými faktormi. Príkladom je Helena Třeštíková, ktorá bola ministerkou kultúry asi sedem dní a pochopila, že nemá jednoducho šancu, aby presadila nejaké svoje veci. Do politiky by som šla jedine preto, že by som vytvorila úplne novú stranu na ochranu zvierat, lebo to tu vôbec nefunguje. Tak ako Ameriku nemusím, tak v tom, ako majú zriadenú Animal Police (Zvieracia polícia), sa mi ich prístup páči. Či už ide o hospodárske, alebo domáce zvieratá, tak tí ľudia za zanedbanie starostlivosti o ne, idú do väzenia. Majú prísne sankcie podložené zákonmi a tí ľudia si to fakt musia odsedieť a odoberú im tie zvieratá. Nie ako u nás, že polícia nemá v rukách žiaden zákon, aby mohla zasiahnuť a naďalej sa týrajú kone, kravy, psy a neviem ešte čo všetko.Takže to je moja jediná ambícia, keby som už mala ísť do politiky, ale ministerkou kultúry by som v žiadnom prípade nechcela byť. Želám to zo srdca niekomu inému. 
 
Hana Gregorová, česká herečka slovenského pôvodu, režisérka, manažérka a riaditeľka Divadla Radka Brzobohatého
Hana Gregorová, česká herečka slovenského pôvodu, režisérka, manažérka a riaditeľka Divadla Radka Brzobohatého (zdroj: osobný archív Hany Gregorovej r. 2016)
 
Hana Gregorová je česká herečka slovenského pôvodu, ktorá sa narodila 20. augusta 1952 v Bratislave vo vtedajšom Československu. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave a v 90. rokoch sa živila podnikaním, mala cestovnú kanceláriu, solárium. Tridsať rokov bola vydatá za známeho českého herca Radoslava Brzobohatého, s ktorým má syna Ondřeja. Z prvého manželstva s jordánskym lekárom Ghassanom má dcéru Rolu.
 
Hrala prevažne v seriáloch a TV filmoch, v úspešných drámach Noční jazdci (1981), Tisícročná včela I., II. (1983) alebo Kára plná bolesti (1985). Často hrala v televíznych seriáloch. Diváci ju mohli pred pár rokmi vidieť v Paneláku či v česko-slovenskom seriáli Odsúdené, ktorý mal veľký úspech. V súčasnosti nakrúca v Prahe seriál Prístav a je úspešnou manažérkou a riaditeľkou Divadla Radka Brzobohatého, ktoré založila pre svojho manžela v roku 2004.
- Reklama -