Začnime vývojom na sýrskom fronte. Ruské médiá hlasno tvrdia, že Asad už v bojoch rozhodol vo svoj prospech a súčasne obviňujú tureckého prezidenta Erdogana, že pomáha IS tým, že jeho rodina kupuje od radikálov ropu, a tak Erdoganov hnev týkajúci sa vývoja v Sýrii súvisí s týmto. Ako sa dá situácia triezvo a nepropagandisticky posúdiť?
Vo vojnách neexistujú objektívne informácie. Každá bojujúca strana používa propagandu. Môžeme len dúfať, že sýrska občianska vojna sa blíži ku koncu (a myslím, že Západ by mal Rusom bozkať ruky) a túto krízu ukončí. Zo Sýrie prúdia do Európy milióny utečencov, čo, ako vidíme, pôsobí na Úniu mimoriadne destabilizačne. Ešte horšie sú teroristické hrozby Islamského štátu. Rusko svojím spôsobom v Sýrii zachraňuje aj Európu. Rovnako ako v druhej svetovej vojne proti fašizmu – Rusi opäť bojujú aj za nás. Čo sa týka Turecka, to sa správa čím ďalej, tým viac ako pustené z reťaze. Zostrelenie ruskej stíhačky bol kriminálny čin. Ale očividne nie posledný. Turci zneužívajú sýrsku krízu, aby si riešili kurdský problém. Netreba zabúdať, že Kurdi veľmi statočne bojujú proti Islamskému štátu. Otvorene ich podporuje aj Slovensko. Naopak, Turecko vlastne podráža nohy všetkým, ktorí proti islamofašistom bojujú – nielen Kurdom, ale aj Rusom, nehovoriac o sýrskej vláde. Navyše Erdogan ako keby hľadal zámienky na pozemnú inváziu do Sýrie, čo by mohlo viesť k otvorenému sporu s Ruskom a možno k veľkej vojne. Už teraz turecká armáda porušuje medzinárodné právo, keď pravidelne prekračuje hranice Iraku či Sýrie. Zaujímavé je, že nikto nehovorí o sankciách za tieto flagrantné porušenia medzinárodného práva zo strany Turecka. Opäť vidíme dvojaký meter v medzinárodnej politike. Spojenci USA môžu robiť veci, ktoré iní robiť nemôžu. Turecko nie je jediný príklad. Pozrite sa, čo robí Saudská Arábia v Jemene či Izrael v Palestíne. Mimochodom, rozpínavosť Turecka je citeľná aj v spore o Náhorný Karabach, kde turecký spojenec Azerbajdžan čoraz agresívnejšie vystupuje proti Arménsku, čo je spojenec Ruska. Som rád, že napríklad na pôde Parlamentného zhromaždenia Rady Európy slovenská delegácia rozhodujúcimi hlasmi podporila Arménov, ale tento tlak Turkov a Azerbajdžancov bude určite pokračovať. Západ by si mal uvedomiť, akú falošnú hru hrá Erdogan a nenechať sa vtiahnuť do veľkej vojny. Verme, že Rusko čo najskôr stabilizuje situáciu v Sýrii, zlikviduje Islamský štát a opäť do tohto regiónu prinesie poriadok. Pre dobro Sýrčanov aj Európanov. Držím Rusom palce.
V Európe sa začala smršť sprísňovania ochrany hraníc. Rakúsko na hranice vysiela ďalších vojakov, obmedzuje počet utečencov, ktorým udelí azyl. Nemecko sa hnevá, že týmto krokom Rakúšania utečencov v podstate posielajú do Nemecka. Na macedónskej hranici nepúšťajú Afgancov a plán Angely Merkelovej na dohodu s Tureckom zjavne zatiaľ v EÚ podporu nemá. Čo sa dá k jednotlivým položkám v migračnej kríze povedať a v čo môžeme dúfať?
Z vašej otázky ako keby vyplývalo, že Rakúsko sa zachovalo v súlade s „chrumkavučkým“ humanizmom, ktorý už mesiace hlása. Pozor na to. Všetci predsa vieme, že Rakúsko, Nemecko, Švédsko a ďalšie západné štáty sú nepoškvrnení svätci a tí zlí xenofóbovia žijú výlučne v strednej Európe. Ospravedlňujem sa za tú iróniu, ale priznám sa, že keď vidím, čo dnes robia Rakúšania, Škandinávci, Nemci, Francúzi, nestačím sa diviť. Mesiace sa oháňajú humanizmom a teraz zatvárajú hranice a berú utečencom šperky. Prepáčte, ale to je neuveriteľné pokrytectvo. Už len čakám, kedy začnú stavať ploty ako Orbán. Ale pozor, ani to nebude to isté. Oni to budú robiť „humanisticky“. Napokon – však aj na Juhosláviu západné veľmoci kedysi hádzali „humanistické“ bomby, takže aj ploty budú v ich prípade prejavom humanizmu. Najväčšou absurditou je, že Rakúsko sa ešte dnes vyhovára na strednú Európu. Oni vlastne privierajú hranice preto, lebo vraj my sme nechceli kvóty. Ako keby tých pár tisíc ľudí, ktorých nám určili kvóty, riešilo situáciu miliónov migrantov v Nemecku či Rakúsku. Už mám tých výhovoriek plné zuby. Západné štáty by si mali konečne uvedomiť, že od začiatku robia jednu chybu za druhou a že pravdu sme mali my v strednej Európe. Sýrska kríza sa nedá vyriešiť tým, že sem presťahujeme 90 % sýrskej populácie. Toto je holý nezmysel, ktorý ohrozil Európu bezpečnostne, politicky aj ekonomicky. Netrúfam si odhadnúť, či vydrží Schengen, hrozí kolaps celej Únie. Rastie pravicový extrémizmus a západné elity stratili schopnosť komunikovať s bežnými ľuďmi, a tak celé skupiny ľudí nálepkujú ako fašistov. Až sem dospela „vítacia politika“ niektorých európskych lídrov. Je to tragédia, že európsky projekt, ktorý sa tu buduje šesťdesiat rokov, dokáže niekto rozbiť za šesť mesiacov, lebo v sebe nemá kus realizmu, predvídavosti a zdravého rozumu.
Už aj západné médiá si všímajú nepriaznivé psychické rozpoloženie Angely Merkelovej. Hovoria o únave, vyčerpanosti a podobne. Akým spôsobom sa dá teraz po zhruba trištvrte roku migračnej krízy zhodnotiť výkon Merkelovej v tejto veci a ako sa to ukazuje v kontexte jej celej politickej kariéry? Správajú sa k nej médiá férovo alebo jej ubližujú?
Merkelová nie je neobmedzená vládkyňa, politiku nemá zmysel vnímať prostredníctvom niekoľkých vodcovských osobností. Áno, Nemecko nesie leví podiel na tom, že sa do Európy vydali milióny migrantov. Ale nebolo to Nemecko, kto rozbil Irak, Líbyu, Sýriu. Boli to Američania a ďalšie západné veľmoci. A nebolo to len Nemecko, kto obhajoval nezodpovednú „vítaciu politiku“. Pozrite sa, do akých extrémov sa prepracovali európske inštitúcie, najmä Európsky parlament. Úplne stratili kontakt s realitou. Nikomu sa nezodpovedajú, okrem liberálnych kaviarní a mimovládnych združení, ktoré samy financujú cez európske fondy. Toto je celé len fasáda demokracie. Ukázalo sa, že Európska únia zlyhala ako celok; toto nie je len o Nemecku či o konkrétnej političke. Ale súhlasím, že táto kríza môže byť pre Angelu Merkelovú a jej politickú kariéru osudová. Pikantné však je, že samotná vláda Merkelovej nemá v tejto otázke reálnu parlamentnú opozíciu, možno s výnimkou bavorskej sesterskej CSU. Nemecká ľavica je často ešte viac vítavá ako Merkelová. A ak sa niekto ozve s trochu realistickejším prístupom, tak ho okamžite označia za rasistu, islamofóba, extrémistu a podobne. Nemecké médiá hádžu do jedného vreca realistickejších ľavičiarov s militantnými neonacistami, uniformovanými pohrobkami Hitlera. To je nielen hlúpe a urážlivé, ale navyše nebezpečné pre demokratickú diskusiu. V takejto atmosfére sa nedajú hľadať riešenia, Nemecko je potom celkom pochopiteľne utopené v umelých humanistických gestách, ktoré celú Európu sťahujú ku dnu. Predpokladám, že skôr či neskôr sa to prejaví aj na odleve voličskej základne z každej nemeckej strany, ktorá dnes „víta“ utečencov. Katastrofálne chyby v migračnej kríze sa nedotknú len Merkelovej CDU, ale aj sociálnych demokratov a ďalších nemeckých strán. Medzitým už však môže byť s Európou amen.
Európski lídri sa na samite dohodli s britským premiérom Cameronom, ktorý odporučil Britom hlasovať v referende za zotrvanie v EÚ. Reakcie vo vnútri konzervatívnej strany na dohodu sú veľmi nepriaznivé. Napríklad vplyvný londýnsky primátor Boris Johnson bude za vystúpenie z EÚ, rovnako ako niektorí Cameronovi ministri. Urobil David Cameron dobre, keď sa rozhodol kopať za EÚ?
Cameron dobre vie, že keby Británia opustila EÚ, tým sa problémy nekončia, ale naopak sa začínajú. Britský ostrov by neodplával od európskeho kontinentu. Musela by sa vytvoriť nejaká forma spolupráce s EÚ, lebo inak by britskí výrobcovia stratili obrovské európske trhy, čo by mohlo Britániu úplne ekonomicky izolovať a poškodiť. Nemusíme objavovať teplú vodu, tá forma spolupráce už má aj svoju historickú podobu – vezmime si Nórsko či Švajčiarsko. Nie sú členmi EÚ, ale musia prispievať do európskych fondov a dodržiavať európske pravidlá, ak chcú s EÚ obchodovať. Inými slovami, keby Británia vystúpila z EÚ, tak by vlastne stratila svoj hlas v politických rozhodnutiach a zároveň by museli ďalej platiť a plniť sa pravidlá. Z tohto hľadiska by si vlastne strelila do vlastnej nohy. Navyše, Únia by bez Británie zrejme nastúpila na nový model integrácie. Nebyť neoliberálnych Britov, ktorí najmä od éry Thatcherovej chápu celú hospodársku politiku na spôsob obhajoby záujmov svojho finančného impéria v City of London, kontinentálna Európa by zrejme už dávno spustila projekt sociálnej únie, lebo kontinentálna Európa či Škandinávia boli vždy sociálnejšie ako anglosaské štáty. Na druhej strane, prípadný Brexit by mohol mať vážne dominové efekty, mohlo by sa začať hovoriť o odchode Grécka, možno by sa ozvalo niekoľko euroskeptických škandinávskych štátov a podobne. Európu by to mohlo vážne ohroziť. Júnové referendum v Británii teda môže povedať o budúcnosti Únie veľa. Cameron síce môže podporovať EÚ, ale jeho vlastná strana je skôr euroskeptická a všetci dobre vedia, že vlastne nič poriadne s EÚ nedohodol. Skepsa voči Únii je čoraz silnejšia aj u mnohých voličov Labour Party. Navyše, šéf Labour Party Jeremy Corbyn, vyhranený socialista, dlhodobo kritizuje EÚ ako neoliberálny projekt, v čom s ním plne súhlasím. Je to pol na pol a netrúfam si odhadnúť, ako sa to skončí. Isté je, že Británia sa od Európy vzďaľuje. A aj keď referendum skončí v prospech zotrvania v Únii, Briti už majú toľko výnimiek, že je otázka, dokedy s nimi ešte budú mať Nemci a Francúzi trpezlivosť.
Tzv. Brexit by podľa mnohých znamenal katastrofu pre EÚ. Súhlasíte s výrokom Bohuslava Sobotku, že ak Británia odíde z Únie, v Európe zažijeme vzrast nacionalizmu a de facto rozpad EÚ? Iní komentátori tvrdia, že Brexit v súvislosti s ďalšími krízami, ktoré EÚ sužujú, môže ohroziť nielen ďalšiu budúcnosť EÚ, ale aj jej bezpečnosť a transatlantické spojenecké väzby. Čo na to poviete?
Áno, spomínal som možné dominové efekty, aj keď oslabenie transatlantickej väzby by bolo pre Európu dobrou správou. Rozpad Únie by však naozaj hrozil a spolu s ním nárast krajného nacionalizmu, militarizmu a revizionizmu – to je ten katastrofický scenár. Ten optimistický naopak hovorí o tom, že Európa by bez Británie mohla spustiť tie projekty, ktoré Briti dlhodobo blokovali alebo komplikovali. Z tých progresívnych spomeňme daň z finančných transakcií či sociálnu úniu. Negatívom pre strednú Európu by bolo, že by v Británii stratila spojenca v migračnej kríze, ale keďže Briti nie sú v Schengene, tak sa k tejto otázke príliš nevyjadrujú. Mne osobne by prekážalo skôr to, že ich hlas by chýbal, lebo Briti tlačia na posilnenie národnej demokracie na úkor federálnych bruselských inštitúcií – a v tomto sme na jednej lodi. Kríza na Ukrajine, v Grécku, rokovania o TTIP a nakoniec migračná kríza ukázali limity nadnárodnej demokracie. EP aj EK totálne zlyhávajú, odtrhli sa od ľudí, stali sa hlásnymi trúbami liberálneho federalizmu a záujmov nadnárodného kapitálu. Ukázalo sa, že jediná demokracia, ktorá je zmysluplná, je demokracia na národnej úrovni; a práve preto by sa mala v EÚ posilniť. V národnom kontexte sme v každodennom kontakte s ľuďmi, musíme im vysvetľovať svoje rozhodnutia, vedie sa tu reálny politický dialóg. Brusel je, naopak, diktatúrou technokratov, ktorí si vytvorili Potemkinovu dedinu občianskych združení, ktorou nahrádzajú demokratickú verejnú diskusiu, ale to celé je len umelá fasáda, nie demokracia. V tomto majú Briti pravdu a v tomto ich treba podporovať. Pokiaľ z Únie odídu, oslabí to hlas tých, ktorí volajú po väčšej demokratickej legitimite v Európe.
V Spojených štátoch vrcholí volebná kampaň a treba povedať, že sa darí najmä protisystémovým kandidátom, najmä Donaldovi Trumpovi, ktorý priostruje rétoriku. Existuje formula, že kandidát, ktorý vyhrá primárky v Južnej Karolíne, spravidla býva republikánskym nominantom. Bude to tak podľa vás aj v tomto prípade? Čo by mal čitateľ vedieť o konaní primárok v USA? Komu dávate šance?
Poviem vám to otvorene. Republikánsky tábor je plný šialencov. Politici ako Ted Cruz či Marco Rubio by najradšej bojovali s celým svetom, vedú militantné reči proti Rusku, Číne aj Iránu. Sú extrémni neoliberáli v ekonomike a zároveň sú to nefalšovaní náboženskí fanatici, akí v Európe neexistujú od stredoveku. Keby niekto z nich vyhral, mohla by z toho byť fakt svetová vojna. Podľa európskych štandardov sú dnes všetci republikánski kandidáti vlastne extrémisti. Donald Trump má tri výhody: je proti establishmentu, je za zachovanie sociálneho zabezpečenia v USA a je za lepšie vzťahy s Ruskom. Vďaka tomu pôsobí medzi republikánskymi kandidátmi ako najpríčetnejší, ale to ešte neznamená, že by som niekedy vyjadril podporu arogantnému zbohatlíkovi, akým Trump je. Pre mňa je v USA len jeden kandidát, ktorému by som vyjadril podporu, a to je kandidát Demokratickej strany Bernie Sanders. Je to socialista, bojuje proti finančnému kapitálu, proti moci Wall Street, chce viac rovnosti, chce podporovať družstvá, sociálny štát atď. V zahraničnej politike by mohol zastaviť americký imperializmus. Zatiaľ sa Bernie drží nad očakávania, v New Hamsphire vyhral, v Iowe prehral s Clintonovou len o chlp. Južná Karolína už bola pre Clintonovú výraznejším víťazstvom, ale šanca pre Bernieho stále žije. Republikánsku kandidatúru podľa mňa získa Trump a v súboji s ktorýmkoľvek demokratickým kandidátom, či už s Hillary, alebo s Berniem, takmer určite prehrá. Vo voľbách nedostane hlas jediného Hispánca či Afroameričana, bez čoho sa voľby v USA vyhrať nedajú. Čiže je vlastne úplne jedno, ako sa skončia primárky medzi republikánmi. Dobre sa na tom baví, odohrávajú sa tam skutočne šialenstvá, ale inak sa dnes v USA rozhoduje o budúcom prezidentovi medzi Hillary a Berniem. Aj keď držím palce Sandersovi, ďalšou prezidentkou USA zrejme bude Hillary Clintonová, má za sebou najviac oligarchov a tí držia páky. Jedine, že by ešte vystrelil nejaký nový, nezávislý kandidát, krytý oligarchami – ako Bloomberg. To ešte môže zamiešať karty, ale aj tak si myslím, že Clintonová vyhrá. Asi nemusím pripomínať, že skákať od radosti nebudem. Amerika je čistá plutokracia a tak to, žiaľ, zostane.
Mnohí ekonómovia stále výraznejšie pripúšťajú, že svet stojí na prahu ďalšej ekonomickej krízy a finančné trhy pripomínajú situáciu z roku 2008. Dôvodov je niekoľko. Ekonomický pokles v Číne, kde ekonomika rástla najpomalšie za 25 rokov, rekordne nízke ceny ropy alebo nafukujúce sa bubliny na realitnom trhu. Je to reálna obava alebo nezmysel? Aké dôsledky pre Západ by v súčasnom veľmi problematickom období mala po utečeneckej kríze a ukrajinskej kríze ďalšia rana v podobe ekonomickej krízy?
Krízy sa dajú zvládať, ak sa uskutočňujú postupne. Ak prepuknú naraz, systém sa môže rozpadnúť. Práve to dnes hrozí. Ak príde nová veľká ekonomická kríza, tak spolu s geopolitickými krízami medzi Západom a Ruskom a migračnými krízami zo Sýrie a Afriky môže ísť o veľký výbuch. Potom by sa otvorila šanca alternatívam kapitalizmu a západného imperializmu. Lenže tieto alternatívy nie sú všetky priaznivé. Mohlo by dôjsť k vojnám, k fašizmu, k upevneniu moci kapitálu. Ale je tu aj nádej, že by sa podarilo naplniť víziu antikapitalistickej ľavice a vytvoriť prvé kroky k socialistickej alternatíve. Ľavica by mala byť pripravená na zlomovú situáciu, na revolučné časy. A neutápať sa vo vnútorných sporoch. V tridsiatych rokoch vyhrali fašisti, lebo sa proti nim neboli schopní spojiť sociálni demokrati s komunistami. Aj preto treba mať vždy na pamäti, že sa môžeme hádať od rána do večera, ale nakoniec sa musíme vedieť spojiť proti najväčším nepriateľom. Musíme byť realisti, napokon, romantici vždy končia v koncentrákoch ako prví.
Na záver sa pozrime na Rusko a Ukrajinu. V Kyjeve sa rozkladá vláda, premiér Jaceňuk prišiel o väčšinovú podporu v parlamente, nestojí za ním ani prezident Porošenko. Súčasne sa vôbec nezlepšuje ekonomická situácia Ruska a na Donbase sú sporadické prestrelky. Čo sa dá očakávať od budúceho vývoja? Je možné ešte vlastne zabezpečiť územnú celistvosť Ukrajiny v jej hraniciach z konca roku 2013?
Myslím si, že už aj mnohým západným politikom konečne došlo, že Ukrajina je nefungujúci štát, ktorý ovládajú oligarchovia a mafiáni. Je úplne jedno, aké oranžové či majdanové revolúcie si tam zaplatia, výsledok bude vždy rovnaký – bordel. Kým bola Ukrajina nárazníkovou zónou medzi Západom a Ruskom, z tejto polohy mohla ťažiť. Jej pomajdanovský príklon k Západu, ktorý ohrozil národné záujmy Ruska, z nej urobil vojnovú zónu, ktorá nielenže stála životy mnohých nevinných ľudí, ale navyše uvrhla do mizérie najbližšie generácie, lebo Ukrajina sa zo svojich ekonomických a sociálnych problémov nebude môcť vyhrabať viac ako päťdesiat rokov. Západ urobil obrovskú chybu, keď sa pustil s Ruskom do boja o Ukrajinu. Západný expanzionizmus narazil a teraz z toho nedokáže so cťou vycúvať. Pripomína mi to zlyhanie západných lídrov v migračnej kríze: oháňať sa veľkými ideálmi, potom sa zobudiť do reality a nakoniec si lízať rany. Tak trochu donquijoteizmus. Pre dobro Ukrajiny verím, že sa nájde nejaká podoba konfederácie, že sa veľmoci dohodnú a že sa skončí tupá rusofóbia v Európe. Dnes Rusko životne potrebujeme v boji proti Islamskému štátu. Topíme sa ako Európa v migračnej kríze, hrozí ďalšia ekonomická kríza, žijeme v tieni terorizmu a moslimského fundamentalizmu… V týchto zápasoch by Rusko mohlo byť naším prirodzeným spojencom. Musíme sa dohodnúť. Pre dobro Európy, Ruska aj Ukrajiny.
