Podľa rozprávania hlavy rodiny, 55-ročného stolárskeho majstra Naiela, sa všetko začalo už po páde Saddáma Husajna, keď začali byť kresťania pre moslimských radikálov lovnou zverou.
„Keď sme na ceste do práce alebo do mesta prechádzali kontrolné vojenská stanovište, bežne po nás strieľali. Iných kresťanov na checkpointoch (kontrolných stanovištiach) potom priamo zabíjali. Spoznali nás podľa mien, ktoré máme iné ako moslimovia. Nemali sme na výber. Ak by sme neutiekli, tak by nás povraždili,“ popisoval situáciu v irackom Mosule po páde Saddámovho režimu Naiel. Ten je presvedčený, že bandy násilníkov vtedy riadila predovšetkým al-Káida.
„Na kontrolných stanovištiach zabili aj manžela mojej sestry a jeho brata. Tiež môj strýko bol zabitý – výbuchom nálože v aute, ktoré použili ako bombu. Pri pouličnej prestrelke, keď strieľali len tak po kresťanoch, bol môj syn postrelený a pred jeho očami mu zabili kamaráta,“ doplnila slová svojho manžela May.
Z Mosula rodina utiekla do kresťanskej obce Karákoše, kde začali znova od nuly. Naiel tam rozbehol svoju živnosť – tesárstvo – a počas niekoľkých rokov si postavili aj nový dom. Práve v čase, keď ho dokončovali, v roku 2014, vstúpili do osady bojovníci z Islamského štátu, ktorí hneď začali vraždiť kresťanov a všetky tamojšie kostoly zrovnali so zemou. Nasledoval ďalší útek a po veľkých strastiach, keď rodina žila aj v opustených, zbúraných domoch na hraniciach s Tureckom, skončili v utečeneckom tábore v irackom Erbil.
„Tam panovala katastrofálna situácia, davy ľudí, málo jedla, nedostatočná hygiena. Ale hlavne sme sa báli, že ho obsadí armáda Islamského štátu,“ doplnil ešte Naiel. Práve v utečeneckom tábore rodinu kontaktovali zástupcovia českého Nadačného fondu Generácia 21. Po dohodách s ministerstvom vnútra potom putovali irackí kresťania do Českej republiky. Ich pobyt sa zatiaľ hradí, než sa adaptujú a nájdu si prácu, z financií spomínaného fondu, ktorý sa vytvoril zo súkromných darov, ale predovšetkým z britského podporného fondu Barnabas.
Učiteľke Najat zabili teroristi manžela
Ešte pohnutejší osud než Naielova rodina zažila 50-ročná vysokoškolsky vzdelaná pedagogička Najat, ktorá žila v Bagdade. Už od detstva mala ťažký život, lebo sa volala po otcovi Israel. Všetci si totiž mysleli, že sú židia, a tak čelila neustálym urážkam a vyhrážkam. Po páde Husajnovho režimu sa situácia ešte zhoršila. „Jedného dňa prišla moslimská milícia k nám a chceli mňa a brata uniesť. Bol zázrak, že sme prežili. Potom na náš dom vypálili raketu. Všetci moji bratia a sestry požiadali o azyl a skončili v USA. Ja som sa k nim mala pridať neskôr, lebo môj manžel sa snažil ešte pred naším odchodom predať majetok. Bohužiaľ, jedného dňa zmizol a už nikdy som ho nevidela.
Doteraz o ňom nič neviem, ale je takmer jasné, že aj jeho zabili. Do tábora v Erbil som prišla s matkou, starala som sa o ňu pred jej smrťou. V tábore som ale zažívala podobné problémy, bez muža ma nikto nechránil a nemohla som získať ani prácu,“ uviedla Najat humanitárnym pracovníkom v Smiloviciach. Práve ona dorazila do malebnej obce v podhorí Beskýd najviac zúbožená. Navyše sa lieči na cukrovku. „Strasti z tej dlhej cesty k nám a, samozrejme, aj tie predchádzajúce zážitky sa asi najviac podpísali na Najat. Ako k nám prišla, mysleli sme si, že budeme musieť zavolať lekára. Jej stav sa teraz ale rýchlo zlepšuje, keď už nemusí zažívať všetky tie stresy,“ informoval referent pre utečencov zo Sliezskej diakonie Zdeněk Kašpárek.
Štrnásť emigrantov by sa malo zdržiavať v školiacom a rekreačnom stredisku Karmel v Smiloviciach, ktoré prevádzkuje Kresťanské spoločenstvo, asi dva mesiace. Ide o zdravotne aj bezpečnostne preverených ľudí, ktorí utekajú pred vojnou a terorom. Denne, dopoludnia a večer, sa učia po česky, zoznamujú sa s českým prostredím a kultúrou. Tiež si ešte vybavujú rôzne úradné náležitosti. Niektoré deti sa musia zapísať na základnú školu, aj keď budú mať svoj individuálny vzdelávací program pre jazykovú bariéru. Trávia ale pomáhajú tiež pri upratovaní strediska a príprave jedla.
Školiace a rekreačné stredisko v Smiloviciach na Frýdecko-Místecku prevádzkuje Kresťanské spoločenstvo. (Foto: Jan Štěpán)
Po prvej adaptácii v Smiloviciach by potom mali začať bývať v Třinci, kde im vedenie mesta pripraví dočasné ubytovanie. Po tomto ďalšom zoznamovacom pobyte, ktorý by mal trvať 4 až 12 mesiacov, si budú môcť utečenci zvoliť, kde budú vlastne v Česku žiť a pracovať. „Do Iraku sa už vrátiť nechcem, nie je tam pre moju rodinu žiadna perspektíva. Chcem zostať v Česku a nájsť si prácu vo svojom odbore, ak bude šanca alebo vezmem aj niečo iné,“ dodal Naiel. Do Smilovic by malo doraziť počas nasledujúcich týždňov ešte ďalších 19 Iračanov.
Utečencov v obci nechceli
Aj keď príchod irackých kresťanov sa uskutočnil v piatok 19. februára v nočných hodinách bez problémov, o niekoľko dní skôr na zasadnutí smilovického obecného zastupiteľstva sa pre to rozpútala búrlivá rozprava. Väčšina zúčastnených ich prítomnosť v obci rezolútne odmietala, aj keď starosta obce Miroslav Nogol sa ich snažil uchlácholiť. Situácia sa viac upokojila po slávnostnej omši v nedeľu 21. februára v miestnom kostole, kde emigranti prehovorili k ľuďom a potom od nich dostali aj darčeky.
Miestnym asi najviac prekážalo, že sa informáciu o príchode utečencov dozvedeli neskoro a viac-menej z médií. „Keby nám to vedenie obce povedalo skôr a pripravilo nás na to, potom by z toho nebol až taký poprask. Nie je predsa možné, aby sme sa dozvedeli len niekoľko dní vopred, že k nám prídu ľudia z úplne inej kultúry, ktorá nemá s nami nič spoločné. Plusom je len to, že sú aspoň kresťania,“ povedal Parlamentným listom Slávek, ktorý pracuje v miestnom športovom areáli. Podľa vyjadrenia zástupcov obecného úradu, dostalo vraj vedenie obce z Prahy informáciu o príchode utečencov tiež neskôr a nemohlo ju teda skôr oznámiť.
„Situácia sa postupne upokojuje, aj keď minulý týždeň to nebolo vôbec ľahké. Začala nám tu predčasne volebná kampaň, keď „okamurovci“ (priaznivci Tomia Okamuru) podnecovali ľudí proti utečencom. Kto ich pozná, nemôže mať s nimi problém, lebo sú to normálni ľudia, ktorí utiekli pred vojnou. Mne veľa dodávajú silu maily od tunajších osobností, ale aj od tých z celého sveta. Dostali sme dokonca takú milú, povzbudzujúcu správu z Honkongu od jedného človeka z Frýdku-Místku, ktorý tam žije, a o našich migrantoch sa tiež dozvedel,“ konštatoval starosta Smilovic Miroslav Nogol.
Autor: Jan Štěpán
- Reklama -
