Domnievam sa, že akákoľvek spoločenská zmena musí byť založená na otvorenom dialógu a nie na zastrašovaní či zneužívaní moci.
Vážená pani Kalmanová,
s nesmiernym pobavením som si prečítal Vaše vyjadrenie pre denník Sme.
Odporúčam Vám, aby ste svoje mudrovanie premietli do praktickej roviny v rómskych osadách, kde sa pri teplotách -10 stupňov Celzia potulujú zanedbané, zasoplené a sporo oblečené deti. Nato však zrejme chýba odvaha, chuť a schopnosť vyliezť z bratislavskej kancelárie.
Vyprosím si, aby ste z detí robili majetok štátu či dokonca politickej strany Smer a určovali za rodičov čo, kedy a ako budú robiť so svojimi vlastnými deťmi, najmä ak tento štát nielenže nenesie za ich budúcnosť žiadnu zodpovednosť, ale práve naopak, denno-denne im ukazuje koncept kradnutia, klientelizmu, rodinkárstva, korupcie … a nepriamo im odkazuje, že pre túto krajinu sú a budú potrební len ako lacná pracovná sila či daňoví poplatníci živiaci nenažranú a prebujnenú masu štátnych a samosprávnych úradníkov v rôznych insitných a často nepotrebných úradoch a inštitúciách.
Svoj postoj k deťom vyjadruje tento štát nielen určenou výškou prídavkov na detí, ktorá zodpovedá cene jednej vetrovky z výpredaja, ale predovšetkým kvalitou vzdelávania poskytovanou na všetkých stupňoch škôl, ktorá je determinovaná nikdy nerealizovanou (skutočnou) reformou školstva – od optimalizácie siete školských zariadení, cez financovanie a odstránenie byrokracie, až po reálnu slobodu (autonómiu) škôl v riadení a rozhodovaní.
Mám za to, že aj niekoľkomesačný bojkot vzdelávania detí by nemal žiadny reálny dopad na ich vzdelanostnú úroveň.
Slovenské deti totiž nepotrebujú vedieť napr. ako sa delia podstatné či prídavné mená, že rodina je „muž, žena, 2 deti, mačka a pes“ … nakoľko tieto kompetencie sú absolútne nepotrebne pre prakticky život. Skôr by potrebovali vedieť vypísať cestovný príkaz, vyplniť daňové priznanie typu A1, poznať podstatu petičného práva a práva na zhromažďovanie sa (tu však hrozí reálne riziko, že v tejto chvíli by bolo v uliciach 200 000 ľudí, však?) …, preto úmyselne vychovávame zhrbených a poddajných daňových poplatníkov a nie hrdých, pýtajúcich sa a vzpurných občanov.
Okrem toho, žiaľ, pre pracovné uplatnenie v SR nie sú kľúčovými faktormi dosiahnuté vzdelanie, jazyková vybavenosť … , ale veľkosť košíkov podprsenky (asistentky, masérky, hovorkyne …), členstvo v správnej politickej strane (že by Smer?), vhodná adresa trvalého bydliská (Komjatice), koho ste kamarát (Paška / Raši s.r.o.), a pod. Nevytvárajte nám tu preto, prosím, inú realitu než akú denno – denne vnímame. Nie všetci sme ovčania, niektorí sme občania.
Vážená pani Kalmanová,
rodičia detí sa nebudú pýtať štátu (lebo štát sme my) kedy a ako majú vyjadriť svoju občiansku nespokojnosť, najmä ak vrcholní predstavitelia tejto krajiny a ich úradnícka mašinéria denno-denne prezentuje svoj postoj k občanom ako mix arogancie, povýšenectva, zneužívania moci, nerovnosti pred zákonmi …
Vo svojej povýšenosti ste akosi zabudli na to, že vzdelanie je služba a rodič je klient.
Mgr. Rudolf Pado
Rudolf Pado
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na pado.blog.sme.sk.
