Keď je niekto chorý a keď je niekto hlúpy, tak to nedávame na rovnakú úroveň. Školstvo, to je boj medzi učiteľmi z východu a západu. Rezort naštartujeme do sto dní, tvrdí Brani Gröhling zo SaS

Venujete sa viacerým veciam. Jednou z vašich aktivít je však najmä vzdelávanie a školstvo. Ako ste sa k tomu dostali?

Vzniklo to, keď sme založili spoločnosť, lebo sme hľadali nových kolegov. Absolventi však neboli uplatniteľní v praxi, tak sme pred trinástimi rokmi vstúpili do škôl a tam sme začali vzdelávať žiakov. Po troch rokoch sa dostavili výsledky. Decká si nachádzali zamestnanie, zakladali si vlastné biznisy. Vtedy nás požiadali riaditelia, či by sme nezačali školiť aj iné odbory ako kuchárov a cukrárov, a tak sa to rozbehlo. Teraz vstupujeme do desiateho ročníka a len za minulý rok sme vo viac ako sedemdesiatich školách po celom Slovensku vyškolili vyše 500 ľudí.

Stále tvrdím, že školstvo im ponúka iba dve možnosti. Zamestnať sa alebo úrad práce, ale tie decká si neplnia svoje sny. A po tých stretnutiach samy vravia, že by si rady založili vlastnú kaviareň, cukráreň alebo, že chcú mať malú firmu. V podstate ich dnešné školstvo k tomu vôbec nevedie. Vedieme ich len k tomu, aby sa zamestnali.

Ste aj majiteľom úspešnej siete kaderníctiev…

A niekedy ma považujú za kaderníka, čo je celkom vtipné. Ten, čo vlastní reštauráciu, je automaticky kuchár? Mne to neprekáža. Za žiadne remeslo alebo povolanie by sa človek nemal hanbiť. Ak ho robí poriadne a poctivo, a vie sa ním uživiť, treba byť naň hrdý.

Práve táto skúsenosť s naším školstvom bol ten impulz zapojiť sa do politiky?

Za tých desať rokov nášho projektu som sa dostal do štádia, že sa nemám kam posunúť. My teraz nevieme uspokojiť ani 50 percent škôl, ktoré by chceli vstúpiť do tohto projektu. A čo viac môžem urobiť? S riaditeľmi sme podnikli nejaké systémové zmeny, pripomienkovali zákon o duálnom vzdelávaní či tzv. bufetový zákon. Ale nemal som váhu, aby som to nejakým spôsobom mohol ovplyvniť. A preto som sa rozhodol, že to, čo v praxi robím, prenesiem do legislatívnej roviny. Často totiž na ministerstve pôsobia ľudia odtrhnutí od praxe a vymyslia niečo, čo nefunguje. Napríklad duálne vzdelávanie, ktoré prevzali z Nemecka. Z tých predpokladaných 1 500 žiakov, ktorí mali byť v prvom ročníku, sa zapojilo len čosi do päťsto.

Prečo práve SaS?

Rišo (Sulík – pozn. red.) je ekonomická hlava. On zaviedol rovnú dať, on zaviedol x iných vecí, a preto sme, aj s jeho pričinením, mali ekonomický rozvoj. A toto je naozaj dobre rozpracované v Agende 2020. Rovná daň, vyriešenie viazaných živností, čo je naozaj veľký problém, a SaS sa tomuto konkrétne venuje. Ich plán pre školstvo je rovnako dobre spracovaný. Je to aj strana, ktorá sa venuje mladým ľuďom a chce ich podporiť. Preto SaS.

To znamená, že rozhodol program?

Nemôžem povedať, že je to iba program, samozrejme, sú to aj sympatie, tí ľudia a aj program, blízkosť k ich orientácií na ekonomiku či liberálne hodnoty.

To znamená, že ste boli voličom SaS aj predtým?

Bol som voličom SaS a teraz sa spolu s Martinom Poliačikom venujem téme školstva.

Ako ste sa dostali na kandidátku?

Oslovila ma Lucia Nicholsonová na základe rozhodnutia polybira a Richarda Sulíka. S niektorými zo SaS som sa poznal a stretli sme sa, keď išlo o presadzovanie návrhov v školstve.

S kým z kandidátky máte najlepšie vzťahy?

Mám dobré vzťahy a aj spolupracujem s Luciou Nicholsonovu, Martinom Poliačikom, Monikou Kozelovou a veľmi príjemne som bol prekvapený debatami s Eugenom Jurzycom.

Prečo by mal volič dať krúžok vám a nie niekomu inému?

Možno preto, že patrím k jedným z mála ľudí, ktorí najprv niečo pre školstvo spravili a až potom sa rozhodli kandidovať. Celkom 3500 vyškolených žiakov hovorí samo za seba.

Aký je váš majetok?

Keďže som založil a vlastním firmu, od toho sa odvíjajú ďalšie veci. Vlastním byt a auto, ale žiadne jachty či chaty nemám.

Vidíte sa aj na ministerskej stoličke?

V prvom rade budem veľmi rád, ak získam dôveru ľudí a tí ľudia ma prekrúžkujú z môjho osemnásteho miesta do parlamentu. A potom môžeme debatovať o ďalších veciach.

Ale veď sa dá predpokladať, že pokiaľ sa človek rozhodne ísť do politiky, tak má ambíciu ísť do vlády a pracovať na reformách a zmenách, ktoré, povedzme si úprimne, sa v parlamente veľmi robiť nedajú.

Prečo si všetci myslia, že keď podám dobrý návrh zákona, ktorý odsúhlasí verejnosť aj riaditelia, že to parlament neschváli? A keď to neschváli, tak potom dáva signál svojim voličom, aby sa v budúcnosti rozhodli vo voľbách inak. A toto nie sú politické rozhodnutia, ale rozhodnutia pre Slovensko.

Poľsko pred desaťročím spravilo veľkú školskú reformu a dá sa povedať, že zo vzdelávacej mizérie sa dostalo na popredné priečky vo vzdelávaní v EÚ. Potrebujeme aj my takúto radikálnu reformu?

Je jedna vec, ktorú treba povedať. Všetci hovoria, že školstvo je zlé, čo podľa mňa nie je fér. Lebo potom hovoríme, že učitelia sú zlí, žiaci sú zlí a celé školstvo je zlé. Ale keby to školstvo naozaj bolo také zlé, tak by som nesedel tu ja, vy by ste neboli redaktor a ľudia by nerobili to, čo robia. To školstvo nám niečo dalo. Tak buďme féroví a pomenujme, čo v tom školstve je zlé.

Dobre, tak teda, čo sú najväčšie choroby školstva?   

Zhrnul by som to do troch základných bodov. Potrebujeme, aby sa peniaze v plnom objeme dostali priamo do škôl, aby sa navýšilo financovanie škôl, lebo ten stav je poddimenzovaný a tretia vec je zatraktívniť povolanie učiteľa. Pretože nástupný plat učiteľa je 595 eur v hrubom. A potom sa nám stane, že učiteľský zbor sa pohybuje vo vekovom priemere 45 rokov. Učiteľský zbor nám starne a my potrebujeme nových a mladých učiteľov.

Mnohí vnímajú decentralizáciu školstva ako veľký problém. Školy riadia zriaďovatelia, ministerstvo na to nemá dosah a celé je to nekoordinované. Aj na posledných stretnutiach som počul, že by mal byť silný minister. Ale silný minister môže byť vtedy, keď bude mať kompetencie, ktoré ale dnes nemá. Na druhej strane, je správne, aby o všetkom rozhodoval jeden orgán?

Ale aj u nás sa pokúšali rôzne vlády o rôzne reformy…

Áno, a to je ten rozdiel medzi Slovenskom a Poľskom. V Poľsku to spravili ústavným zákonom, takže tá reforma musela ísť, aj keď sa menili vlády. A u nás sa to mení ani nie pri vládach, ale pri každom novom ministrovi. Ministri školstva sa menili po roku, po dvoch. Bolo by dobré nové zmeny a stratégie garantovať nasledovnými rokmi. Školstvo je taký obrovský kolos, že výsledky nepocítite za štyri roky, ale až na ten piaty rok, keď už nie ste minister.

Takže Slovensko potrebuje generálnu reformu školstva?

Nerád rozprávam, že by sme mali mať víziu, lebo pri tom slove sa mnohým otvára nožík vo vrecku. Toľko tých vízií už bolo. Ale áno, školstvo potrebuje riešenia jednotlivých vecí, ktoré sú. Lebo vieme urobiť niekoľko riešení hneď a až potom môžu nastať tie veľké zmeny, o ktorých sa nemôže rozhodnúť hneď od stola.

Odkedy sa uskutočnila reforma základných škôl z osemročiek na deväťročky, sa veľakrát na strede a východe Slovenska deje to, že deti vychodia povinnú školskú dochádzku, ale končia v prvom ročníku strednej školy. Nemajú žiaden výučný list, nič. Lebo majú 9 + 1. Keď to bolo v systéme 8 + 2, tak dieťa sa dostalo na učňovku, dostalo aspoň výučný list a mohlo fungovať. A toto sú napríklad opatrenia, ktoré nedokážete urobiť hneď, lebo na to treba školy nachystať. Ale nezveličoval by som to, že poďme urobiť generálnu reformu školstva.

A ktoré zásadné veci sa dajú spraviť hneď, dajme tomu do sto dní?

Zákonne upraviť kreditové vzdelávanie, vrátiť voľbu riaditeľa škôl do pôvodného stavu, zrušiť povinnosť riaditeľa mať pedagogické vzdelanie. A relatívne rýchlo sa dá „refreshnúť“ duálne vzdelávanie, ktoré ešte nenabehlo na plné obrátky a stále sa dá korigovať tak, aby bolo úspešné a naozaj plnilo tú úlohu, na ktorú bolo stvorené. Teraz sa začína v prvom ročníku, ale mladý človek potrebuje základy, aby sa v druhej triede mohol rozhodnúť, čo chce robiť, akému remeslu sa venovať na základe svojej zručnosti.

A vysoké školy?

Ten názor, že je veľmi veľa vysokých škôl, je správny. Pri všetkých debatách, ktoré s mladými mám, bolo pre mňa veľmi pozoruhodné, že vysokoškoláci by si ju aj zaplatili, napríklad čiastočne, lebo potom by mohli požadovať kvalitu. Čo pre mňa bola zaujímavá informácia.

To znamená riešenie bezúročnými pôžičkami na štýl britských univerzít?

Mohlo by to byť jedným z riešení. Keď vám mladí ľudia povedia, ako super to vonku funguje, tam si to aj zaplatia a požadujú informácie. Učitelia sú potom dobre zaplatení a vážia si robotu, a dávajú tomu všetko, a rovnako študenti si viac vážia svoje vzdelanie. Na druhej strane, existujú aj krajiny, kde sú univerzity bezplatné a na vysokej úrovni.

Ako vnímate fungovanie tejto vlády? Všetky tie kauzy, ktoré sa dostali na verejnosť?

Je za všetko zodpovedný premiér? Lebo jemu sa to všetko hádže na hlavu. Alebo je za to zodpovedná nejaká skupina ľudí, ktorá funguje v tomto štáte a ktorá to celé ovplyvňuje? Ja s tým ako občan nesúhlasím, tak ako mnoho iných občanov, ktorí to prejavia vo voľbách, ako dúfam. Na druhej strane mi jedno dievča na strednom Slovensku povedalo: „Premiéra volí milión ľudí. To znamená, že ten milión ľudí sú zlí ľudia, ktorí nemajú dobrý názor?“ A čo na to odpovedať? Ja nesúhlasím s krokmi, ktoré robí táto vláda, ak to mám zhrnúť do jednej vety. Ale niektorí zasa povedia, že aké je super, že môžu cestovať zadarmo.

Štrajkovali zdravotné sestry a teraz aj učitelia. Je šanca, že dosiahnu splnenie svojich požiadaviek?

Reakcia vlády je pomerne vlažná. Ja by som bol veľmi rád, keby sa učitelia zjednotili a spoločne viedli dialóg s vládou. A, bohužiaľ, všetky ukazovatele naznačujú, že sa nezjednotia a že to ostane až na ďalšiu vládu, čo mi je ľúto.

V čom je najväčší rozdiel medzi tými jednotlivými skupinkami učiteľov? Jedni štrajkovali, druhí nie.

Tabuľkové platy. A naozaj niektorí učitelia to na východe Slovenska nepociťujú ako malý plat to, čo dostanú. Lebo keď nastúpite za 590 eur v Bratislave a v Košiciach, čo teraz neznevažujem Košice, je ten rozdiel podstatný. Preto sa hovorí, že to je iniciatíva iba bratislavských učiteľov, lebo tie životné náklady tu v Bratislave sú vysoké a plat im nevystačí. Sú to ale rozdrobené odbory, ktoré nezjednocujú učiteľov. Minister sa môže tešiť, že štrajkujú učitelia, lebo je to jediný štrajk, ktorý neovplyvní túto krajinu ekonomicky a ani inak. A ešte ku všetkému si tí učitelia musia zobrať dovolenku a nedostanú ani zaplatené. Keď ide štrajkovať fabrika, tak to ovplyvní ekonomickú situáciu. Tá merateľnosť tu je. Keď je niekto chorý a keď je niekto hlúpy, tak si to nedávame na rovnakú úroveň. Veľmi vulgárne porovnané, ale je to pravda.

To znamená, že východniari nevedia spolupracovať so západom?

Keď sa to zoberie takto, tak áno. Možno keby neboli tabuľkové platy, ale keby boli platy závislé od výsledkov školy, ktoré by boli merateľné podľa alebo od uplatnenia absolventov či ekonomickej stability, tak by vznikla konkurencieschopnosť medzi školami a hneď by to bolo iné. Keď je škola v Bratislave dobrá a keď je škola v Bratislave zlá, učiteľ má všade rovnaký plat. Keby tam bola konkurencieschopnosť, tak by to bola väčšia motivácia pre učiteľov a systém by fungoval iným spôsobom.

Ktorý politik podľa vás Slovensku najviac škodí?

Politik, ktorý škodí Slovensku je ten, ktorý je nečinný, nerieši problémy a neťahá krajinu vpred. Nemyslím si, že je to jeden konkrétny človek. Taký môže byť ktokoľvek.

Ktorý slovenský politik je najužitočnejší?

Nedá sa generalizovať a označiť jedného človeka. Sulík je veľmi dobrý na ekonomické témy, Mihál na dane a odvody, Nicholsonová na sociálne veci, každý z nich je v niečom prínosný.

Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?

Jednak vybudovanie firmy a jednak vytvorenie nášho projektu vzdelávania. To prvé má akýsi osobný rozmer a ten druhý úspech znamená, že aspoň čiastočne dokážem meniť veci k lepšiemu a pomôcť iným ľuďom nájsť uplatnenie.

A naopak, čo bolo vaším najväčším neúspechom? Resp. čo vás najviac mrzí?

Často hovorím, že netreba rátať svoje úspechy, ale neúspechy, aby sa človek udržal nohami na zemi. Na druhej strane, na žiadnom neúspechu nelipnem, isto som ich zažil viacero, ale nič neľutujem ani neriešim.