Že si to dovoľujú politici mnohokrát aj v priamom prenose o sebe tak rozprávať je výsledok správania nás občanov, lebo mnohí občania skončia v base aj za malichernosti, kým títo megazlodeji sa na nás usmievajú z bilbordov. Prečo sme týmto zlodejom dovolili amputovať Slovensku ducha? Sme totiž už národ bez duše, lebo keby sme mali dušu, tak by sme to nedovolili a hlasno sa ozvali voči tým, ktorí nám ducha systematicky amputujú. Je síce pravda, že sa niektorí pokúšame žiť s protézami ducha, ale to nestačí na to, aby sme to chirurgom ducha spočítali. Je smutné vidieť a počuť stupídnu reklamu o vyspelom Slovensku a pri tom je na Slovensku biedy toľko, že ju môžeme vyvážať do celého sveta. Sociálny demokrat, ktorý by mal mať pokoru k tejto biede si pokojne na ruku navlečie hodinky za státisíce a v jeho sociálnej pýche si neuvedomuje, že čas sa odrátava každému rovnako. Vláda je pomaly nešťastná z toho, koľko má peňazí, bohužiaľ jej chýba schopnosť s nimi naložiť tak, aby z toho mala úžitok krajina. Vôbec sa nesprávajú, ako v rozprávke O troch grošoch, ale radšej počúvajú rozprávku svojich dvorných šašoch o tom, akí sú geniálni.
Čo, keby sme vagabundov, ktorí nášmu národu amputovali ducha, poslali kade ľahšie?
Stanislav Martinčko (O2H)
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na martincko.blog.sme.sk.
