Rímsky samit zakladujúcich členov Západoeurópskeho spoločenstva, predchodcu EÚ, formuloval podľa Mikeša diagnózu jasne: európsky projekt je v kríze. Bohužiaľ, naordinovanie terapie už také výstižné nebolo. „Kým pojmy utečenci a sebeckosť jednotlivých krajín sa do záverečného komuniké dostali, o neochote Nemecka naplno sa oddať európskemu projektu predstavitelia šiestich zakladajúcich štátov taktne pomlčali,“ tvrdí komentátor a dodáva, že je chybou nehovoriť o finančnej kríze v Grécku a nehoráznom prístupe Berlína pri hľadaní východísk.
Merkelová mala podľa neho v roku 2013 kývnuť na spoločné európske dlhopisy, vďaka čomu by všetky krajiny EÚ mali pocit, že Berlín inú alternatívu než prehlbovanie európskej integrácie ani nepripúšťa. Angela Merkelová vtedy ale vyhlásila, že eurobondy len cez jej mŕtvolu. Nemecko však radšej finančne dusilo Grécko tak dlho, že mu neostali peniaze ani na ochranu schengenskej hranice.
Podľa Mikeša sa nemožno diviť, že zakladajúcim krajinám EÚ začína dochádzať s nami trpezlivosť, keďže sa o utečencov podeliť nechceme, ale o eurofondy áno. “Recept ´tesnejšej spolupráce´, ktorý ako riešenie krízy Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Belgicko a Luxembursko na rímskom samite naordinovali, je nepochybne správny. Keďže však presne nešpecifikovali, či pri tesnejšej spolupráci myslia na celú Úniu, alebo iba na túto šesticu krajín,” píše.
Tá by nepochybne vyhovovala Moskve, ktorá je schopná okrem svojej podpory Orbánovi, Zemanovi a čiastočne aj Ficovi vrážať klin medzi európske krajiny aj rozširovaním Nordstreamu, ktorý okrem Moskvy prináša zisky už zase len Berlínu. „Treba podotknúť, že aj na úkor mnohých krajín V4, že áno…
Darmo, V4 je vskutku sebecká, ale kancelárka Merkelová je tá posledná, ktorá by nás za to mala kritizovať. Tak naša, ako aj Merkelovej sebeckosť pritom ohrozuje existenciu Únie v dnešnej podobe. Rozdiel tkvie v tom, že zakladajúcej šestke nejde o holú suverénnu existenciu. Nám áno,“ dodáva komentátor.
Celý komentár nájdete TU.
