streda, 4 augusta, 2021
20.4 C
Bratislava
ÚvodArénaNový vietor vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom? Schôdzka, ktorá môže priniesť...

Nový vietor vo vzťahoch medzi Ruskom a Západom? Schôdzka, ktorá môže priniesť oveľa viac, ako by ste čakali

Zahraničné médiá hlásia, že Kuba bude hosťovať prvé stretnutie pápeža a moskovského patriarchu od roku 1054, keď medzi rímskym katolicizmom a pravoslávím vznikol takzvaný „veľký rozkol“. Veľký rozkol (schizma) v roku 1054 vlastne už len dokončil dlhoročné spory medzi dvoma odnožami kresťanstva, ktoré sa z historických dôvodov vyvíjali cez spoločný kresťanský základ odlišne.

Kľúčovým bol rozpad Rímskej ríše na dve časti, jeho dôsledky a, samozrejme, dôsledky rôznych kultúrnych vplyvov či odlišné podmienky, v ktorých kresťanstvo pôsobilo. Na Západe došlo od 5. storočia k rozdrobeniu moci cisárstva, zatiaľ čo v Byzancii pokračoval princíp cesaropapismu (hlavou cirkvi bol cisár) a cirkev tu bola v podstate súčasťou štátu – vtedy silnej Byzantskej ríše. Na politicky rozdrobenom Západe si tak cirkev postupne vybudovala nezávislé postavenie a autoritu, čo viedlo neskôr k sporom o nadradenosť pápeža nad cisárom. Ale tiež k sporom o prvú pozíciu rímskeho biskupa – t. j. pápeža voči ďalším štyrom patriarchom v rámci tzv. pentarchie a v rámcoch spoločnej cirkvi.

Obe odnože cirkvi spoločne viedli tiež teologické a liturgické spory. Ten najznámejší je teologicko-filozofický spor o takzvané filioque (i zo Syna) vo Vyznaní viery. K iným patrila napríklad otázka použitia kvaseného alebo nekvaseného chleba pri prijímaní a všeobecnejšie vzťah k rituálom. Svojou úlohu mala ale, samozrejme, aj bezprostredná politika – vedľa prvenstva pápeža napríklad konflikt o „sféru“ vplyvu na Balkáne, kam prenikali katolicizmus i pravoslávia. Tieto spory, vlečúce sa nie roky, ale stáročia, vyvrcholili v roku 1054 vyhlásením schizmy. Pápež Lev IX. a konštantínopolský patriarcha Michal I. sa vtedy vzájomne exkomunikovali a tento symbolický akt vzájomného vylúčenia platil až do roku 1965. Fakticky to znamenalo, že sa obe cirkvi nielen oddelili vieroučne a správne, ale tiež to, že sa vzájomne začali vidieť prizmou kacírstva a samy seba ako jediný zdroj spásy. Ich vzájomné spory však neboli nikdy len vieroučné, ale, samozrejme, tiež veľmi politické a konkurenčné. To obzvlášť platí pre priestor východnej Európy, kde sa po stáročia katolíctvo a pravoslávia stretávali – a pólom ich stretu boli dnešná Ukrajina a Bielorusko.

Kyjevská Rus bola christianizovaná po roku 988 z Byzancie, a teda v čase formálnej jednoty cirkvi. Aj preto zdieľa dodnes pravoslávia s katolíkmi celý rad svätých. Napríklad ruská pravoslávna cirkev uctieva sv. Václava (Vjačeslav) a sv. Ľudmilu. Celková orientácia tohto priestoru, pred i po rozkole, však smerovala logicky smerom na juh a k Byzancii, pod ktorej cirkevné krídla Kyjevská Rus a jej následnícke štáty patrili minimálne do 15. storočia. To znamenalo, že prevzala kresťanstvo východnej rítus s jeho dôrazom na tradície, rituály a ich dodržiavanie, a tiež špecifický vzťah svetskej moci (štátu) a cirkvi. Všeobecne platí, že pravoslávia kladie práve na rituálnu stránku väčší dôraz než katolíctvo. To tiež znamená relatívne väčší dôraz na konzervativizmus ako zdroj autenticity či skutočnosti.

Ruská pravoslávia a Rím

V uplynulých storočiach došlo najmenej k dvom pokusom rozkol prekonať, lenže ani jeden z nich nebol postavený na rovnocennom dialógu. Florentský koncil dosiahol v roku 1439 úniu medzi rímskou cirkvou a pravoslávím v podmienkach, keď slabnúci Konštantínopol hľadal v stále zúfalejšej situácii na Západe spojencov proti osmanskému náporu. Florentská únia ale nebola úspešná (uznávala napr. pápeža ako hlavu všetkého kresťanstva) a pravoslávni biskupi sa po návrate domov stretli s takmer jednohlasným odmietnutím. Vtedajší moskovský metropolita Izidor, ktorý úniu vo Florencii podpísal, skončil v Moskve vo väzení a jeho funkcie ho zbavili. Fakticky bolo dôsledkom tejto epizódy vyhlásenie autokefality ruskej (moskovskej) cirkvi (autokefalita znamená administratívnu nezávislosť), aj keď vlastný moskovský patriarchát formálne vznikol až v roku 1589.

Druhým pokusom, ktorý na dlho (v podstate do dnešných dní) skalil vzťahy medzi ruským pravoslávím a katolíckou cirkvou, bola Brestská únia. Tú uzavreli v roku 1589 a dala vzniknúť gréckokatolíckej či uniatskej cirkvi, ktorá si ponechala východný rítus, ale uznala pápeža a jeho autoritu. Uniatská cirkev vznikla pod politickým krytím Poľska, ktoré v priestore dnešnej Ukrajiny a Bieloruska tvrdo konkurovalo Rusku. A uniatstvo na Ukrajine aj v Bielorusku sa stalo pomerne ostro vnímaným problémom aj po rozpade ZSSR a v rámci Ukrajiny i jej hľadania jednotnej štátnej idey. Napokon, podobne ako pokusy katolíckej cirkvi pod vedením Jána Pavla II. posilňovať misionársku činnosť cirkvi v ruskom pravoslávnom priestore po roku 1991, ktoré podľa niektorých súviseli s tzv. proroctvom z Fatimy. Tieto problémy boli spolu s majetkovými spormi pretextom pre odmietavý postoj Moskvy k rozvíjaniu priameho dialógu s Rímom.

Kubánska schôdzka a argentínsky pápež

Rímsky pontifex a moskovský patriarcha sa prvýkrát stretávajú na Kube, ktorá je vnímaná ako neutrálne územie, umožňujúce symbolicky preklenúť storočné spory medzi oboma cirkvami. Stretávajú sa tiež dve veľmi odlišné osobnosti, ktoré ale obe boli schopné prejsť kariérou vo veľmi uzavretom a štrukturovanom prostredí cirkevnej hierarchie.

Pápež František pochádza z Argentíny a je prvým neeurópskym pápežom v moderných dejinách cirkvi a vôbec prvým z (Latinskej) Ameriky. Mnohí pozorovatelia správne upozorňujú, že nezápadný pôvod pápeža mu dáva trochu inú a viac nuancovanú perspektívu na vzťahy medzi Západom a zvyškom sveta, vrátane dnešného Ruska. Pápež tiež od samotného počiatku prekvapil nielen svojou osobnou skromnosťou, ale pomerne radikálnymi sociálnymi názory a ostrou kritikou kapitalizmu. V niektorých otázkach však aj on ostáva pomerne konzervatívny či tradicionálny (manželstva homosexuálov, celibát, kňazský status pre ženy). Pápežove liberálne a niekedy revolučné názory sú nuancované jeho vierou a do značnej miery tiež cirkevnou tradíciou. Pápež vystupuje nie ako predstaviteľ Západu v politickom zmysle slova, ale ako autoritatívny predstaviteľ západného kresťanstva, ktoré rozhodne nie je totožné s Európou či tzv. Západom.

Patriarcha z Leningradu

Jeho moskovský náprotivok, patriarcha Kirill (Gunďajev), je prvým patriarchom, ktorý sa narodil v ZSSR – mimochodom, tiež v Leningrade ako ruský prezident – a predstavuje svojím prístupom (tradične) skôr oporu ruského štátu, než že by bol kritikom súčasného poriadku. Nebolo asi vôbec náhodou, že pri nástupe do funkcie povedal, že si vzťahy medzi štátom a pravoslávnou cirkvou predstavuje ako „symfóniu“. Ruská ústava pritom ale má článok o oddelení cirkvi od štátu, takže úloha pravoslávia je semioficiálna. V oblasti tradičných hodnôt, ako je rodina alebo manželstvo a v kritike súčasného „morálneho liberalizmu“ sa s pápežom Františkom Kirill zhodne. Naproti tomu o osobnej „skromnosti“ patriarchu sa v Rusku hovorilo veľa predovšetkým v roku 2012, keď sa na fotografii objavil s hodinkami za 30-tisíc dolárov. Ešte väčší škandál potom vzbudila snaha hodinky z fotky vyretušovať. Kirill nevystupuje v žiadnom prípade ako predstaviteľ celého kresťanského Východu a pravoslávia, ale len ako predstaviteľ toho ruského.

Napokon, pápež František sa už niekoľkokrát stretol (a tiež spoločne modlil) s konštantínopolským patriarchom Bartolomejom, ktorý má v pravoslávnom svete tradične najautoritatívnejšie postavenie. Je takzvaným „ekumenickým“ patriarchom, prvým medzi rovnými. Inak povedané, stretnutie Františka a Kirilla je na jednej strane pokračovaním dialógu medzi Katolíckou cirkvou a pravoslávím, ale zároveň je prvým krokom v dialógu medzi katolicizmom a ruským pravoslávím na úrovni ich hláv. Prvým bodom či mostom v ňom je avizovaná deklarácia na obranu kresťanov v súčasnom svete – čo je celkom logická spojnica medzi oboma konfesiami a problém, ktorý odkazuje k pokračujúcemu sýrskemu konfliktu na Blízkom východe a ku „genocíde“ kresťanov v tejto oblasti.

Za všetkým hľadaj Putina?

Čoskoro po oznámení historického stretnutia sa rad komentátorov pozastavil nad tým, ako schôdzka pomôže zlepšiť imidž Vladimira – bez jeho „požehnania“ sa vraj schôdzka ani nemohla realizovať. V symbolickej rovine sa jej určitý zmysel upierať rozhodne nedá, ale treba dodať, že motívy patriarchu sú oveľa širšie. V máji 2016 sa chystá cirkevná synoda celého pravoslávia na Kréte a ruský patriarcha pred ním chce vystupovať s rovnakou prestížou ako jeho konkurent v pravoslávnom svete – ekumenický patriarcha z Konštantínopolu Bartolomej. Stretnutie s hlavou katolíckej cirkvi je diplomatickou ofenzívou, ktorá mu v tom má pomôcť. Je tu teda motív cirkevno-politický, ktorý stojí v pozadí schôdzky a presahuje „imidž“ Putina, aj keď všeobecnejšie politické okolnosti stretnutia nemožno podceňovať.

Pápež František už zožal kritiku pri svojej júnovej schôdzke s Putinom. Vtedy americký veľvyslanec vo Vatikáne Hackett pápeža „súkromne“ vyzval, aby bol k Putinovi viac opatrný a jasnejšie (t. j. v západnej politickej línii) vyjadril obavy o územnú celistvosť Ukrajiny. Pápež František Putinovi daroval medailónik s anjelom mieru, ktorý mal symbolizovať volanie po solidárnom a mierovom svete, postavenom na spravodlivosti… – a evidentne volil inú formu dialógu s ruským prezidentom. Popri tom pápež už vo februári 2015 nazval, k nevôli Ukrajincov (medzi ktorými má Rím päť miliónov gréckych katolíkov), vojnu na Donbase ako „bratovražednú“. Podľa všetkého je pápežská línia voči Rusku odlišná od tej politickej západnej a má svoje korene jednak v pápežovom argentínskom „nezápadnom“ pôvode, ale predovšetkým vo fakte, že vystupuje ako hlava katolíckej cirkvi, a nie politickej organizácie alebo štátu.

Vatikán, ktorý sa o stretnutie oboch hláv cirkví snažil od čias Jána Pavla II ., vk mal tiež na tejto symbolickej a prestížnej schôdzke svoj záujem. Bola to totiž ruská strana, ktorá takéto stretnutie a nadviazanie priameho dialógu dlhodobo odmietala. Z politických i tradične konzervatívnych dôvodov, ktoré, mimochodom, nepominuli ani dnes – nie všetci v ruskej pravoslávnej cirkvi túto schôdzku vítajú.

Je určitým paradoxom, že historické stretnutie medzi hlavami katolíckej cirkvi a ruskej pravoslávnej cirkvi, s ohľadom na nie príliš ideálne dejiny vzťahov (tiež na Ukrajine) , sa môže konať práve v čase ideologického a geopolitického konfliktu medzi Západom a Ruskom. A nie v pokojnejších časoch prozápadnej orientácie prezidenta Jeľcina a čiastočne aj Putina (do roku 2008) a Medvedeva. Historické okolnosti sú ale často tvorcami tých najväčších paradoxov.

Autor: Veronika Sušová-Salminen

728*90

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

- Reklama -

NAJČÍTANEJŠIE

- Reklama -
Slovensko
Pozitívne vzorky 392,845 +94 Dnes Úmrtí 12,541 Uzdravení 379,644 Infikovaných 660 Last updated: 4. augusta 2021 - 11:25 (+02:00)
Koronavírus (COVID-19), súhrn a štatistiky
- Reklama -